Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätý Bonifác, apoštol Nemcov

Vatikán (11. marca, RV) - „S láskou pozdravujem slovenských pútnikov“ – takto po slovensky dnes Svätý Otec pozdravil pútnikov z Ľubiše, Ruskova, Nemšovej a Topoľčian, ktorí prišli na Námestie sv. Petra, aby si spolu s tisíckami veriacich z celého sveta vypočuli katechézu na dnešnej generálnej audiencii. Svätý Otec sa v katechéze zameral na ďalšieho zo spisovateľov raného kresťanstva Východu a Západu, na Svätého Bonifáca, apoštola Nemcov. Narodil sa v Anglicku a bol pokrstený ako Winfrid. Vstúpil do kláštora, bol vysvätený za kňaza a stal sa známym ako veľký ohlasovateľ evanjelia pohanom celého kontinentu.
„Veľký biskup, okrem tejto práce na poli evanjelizácie a organizácie Cirkvi prostredníctvom zakladania diecéz a slávenia snemov, nezabúdal podporovať ani zakladanie kláštorov, tak mužských ako aj ženských, aby boli majákmi viery a ľudskej i kresťanskej kultúry pre dané teritórium. Z benediktínskych kláštorov vo svojej vlasti povolal mníchov a mníšky, ktoré mu poskytli drahocennú a účinnú pomoc v úlohe hlásania evanjelia, ako aj pri šírení vedy a umenia medzi obyvateľstvom. Správne predpokladal, že práca pre evanjelium musí byť zároveň prácou pre opravdivú ľudskú kultúru.  Predovšetkým kláštor Fulda, založený okolo roku 743, sa stal srdcom a centrom vyžarovania duchovnosti a náboženskej kultúry: tu sa mnísi v modlitbe, práci a pokání snažili približovať k svätosti, formovali sa v štúdiu posvätných aj profánnych disciplín, pripravovali sa na hlásanie evanjelia, na misionársku činnosť. Teda zásluhou Bonifáca, zásluhou jeho rehoľníkov a rehoľníc – lebo aj ženy mali mimoriadnu úlohu v tejto evanjelizačnej činnosti – rozkvitla aj kultúra, ktorá je neoddeliteľná od viery a ktorá odhaľuje jej krásu. Ten istý Bonifác nám zanechal viaceré významné intelektuálne diela. Predovšetkým jeho rozsiahla korešpondencia, v ktorej sa striedajú pastoračné listy s listami úradnými, ale aj osobnými, odhaľuje mnoho faktov, no najmä jeho bohatý ľudský temperament a hlbokú vieru. Je autorom traktátu Ars grammatica, v ktorom vysvetľuje deklinácie, slovesá a syntax latinského jazyka, ktorý sa však zároveň stal prostriedkom šírenia viery a kultúry. Pripisuje sa mu aj Ars metrica, čiže úvod k písaniu poézie, viaceré básnické diela a napokon aj zbierka 15 kázní.“ 
Svätý otec ďalej pokračoval vo výpočte významných udalostí v živote sv. Bonifáca. Spomenul jeho návrat do Frízie, kde pôvodne začal svoje misijné dielo a priblížil v krátkosti aj jeho mučenícku smrť, ktorú Bonifác podstúpil dobrovoľne 5. júna 574, kedy ho v Dokkume, dnešnom Holandsku, pri slávení svätej omše napadla skupina rozhnevaných pohanov. Pochovaný bol neskôr vo fuldskom kláštore. Pápež Benedikt XVI. si v nasledujúcej časti katechézy položil otázku, čo môže svedectvo Bonifácovho života a diela ponúknuť súčasnému človeku.

„Dnes, po mnohých storočiach, aký odkaz si môžeme vziať pre seba z učenia a z obdivuhodnej činnosti tohto veľkého misionára a mučeníka? Kto sa stretne s jeho dielom, tomu bude hneď zrejmá jedna vec: centrálnosť Božieho slova, žitá a interpretovaná vo viere Cirkvi: centralita slova, ktoré žil, hlásal a o ktorom svedčil až do absolútneho darovania sa v mučeníckej obete. Bol tak nadšený Božím slovom, že pociťoval nevyhnutnosť a povinnosť šíriť ho medzi ľuďmi, aj za cenu osobného rizika. Na ňom sa zakladala viera, ktorej šíreniu sa zasvätil v momente svojej biskupskej vysviacky. „Vyznávam vcelku čistotu svätej katolíckej viery a s Božou pomocou chcem zostať v jednote tejto viery, v ktorej sa bez akejkoľvek pochybnosti nachádza celá spása kresťanov.“ (Epist. 12, v S.Bonifatii Epistolae, str. 29). Druhou, veľmi dôležitou vecou, ktorá je zrejmá zo života sv. Bonifáca, je jeho verné spoločenstvo s Apoštolskou stolicou, ktoré bolo pevným a centrálnym bodom jeho misionárskej práce: vždy zachovával toto spoločenstvo ako pravidlo svojej misie a zanechal ho takmer ako svoj testament. V jednom liste pápežovi Zachariášovi napísal: „Nikdy neprestanem vyzývať k poslušnosti a podporovať poslušnosť voči Svätej Stolici u všetkých tých, ktorí chcú ostať v katolíckej viere a v jednote s rímskou cirkvou a u všetkých tých, ktorých mi v tejto mojej službe dá Boh za poslucháčov a učeníkov“ (Epist. 50: in ibid. str. 81). Ovocím tohto jeho predsavzatia bol duch pevnej vernosti k Petrovmu nástupcovi, ktorého Bonifác preniesol do cirkví na území svojej misijnej činnosti, spojac tak s Rímom Anglicko, Nemecko i Francúzsko a prispejúc tak v rozhodujúcej miere k zapusteniu kresťanských koreňov Európy, koreňov, ktoré v budúcich storočiach vyrástli a priniesli mnohé plody. Je ešte jedna, tretia charakteristika, ktorou Bonifác priťahuje našu pozornosť: umožnil stretnutie rímsko-kresťanskej a germánskej kultúry. Uvedomoval si totiž, že humanizácia a evanjelizácia kultúry je integrálnou súčasťou jeho biskupskej služby. Odovzdávajúc staroveké dedičstvo kresťanských hodnôt, vštepil do germánskeho obyvateľstva nový, ľudskejší štýl života, vďaka ktorému boli viac rešpektované neodcudziteľné práva osoby. Ako opravdivý syn svätého Benedikta, vedel zjednotiť modlitbu a prácu (manuálnu aj intelektuálnu), pero a pluh.“

V závere Svätý otec zdôraznil, že odvážne svedectvo sv. Bonifáca je pre nás všetkých pozvaním prijať do života Božie slovo ako základné východisko pre naše rozhodnutia, milovať vrúcne Cirkev a cítiť sa spoluzodpovednými za jej budúcnosť. Je na nás sprostredkovať mimoriadne dedičstvo, ktoré nám bolo zverené, aj nasledujúcim generáciám. –mk,sg-