Očami viery, vedy a kultúry: 30. výročie prvej encykliky Jána Pavla II. „Redemptor hominis“ 

„Redemptor hominis“ oficiálne Svätý Otec podpísal 4. marca 1979. Ústrednou témou encykliky - ako už napovedá názov - je Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, ktorý je centrom vesmíru a celej histórie. Boh, ktorý vstúpil do dejín ľudstva ako Človek, ktorý sa zároveň stal jedným z nás a zároveň Jediným. Vtelením dal Boh ľudskému životu novú dimenziu, v ktorej  nachádza človek veľkosť svojej ľudskej dôstojnosti. Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba, musí sa priblížiť ku Kristovi. Musí do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si prisvojiť celú skutočnosť vykúpenia, aby tak našiel seba, a tak aj vznešenosť svojho povolania.
V prvej encyklike sa pápež Ján Pavol II. obracia na biskupov, kňazov a rehoľné rodiny, na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí dobrej vôle. Rozdelil ju do štyroch častí – Dedičstvo, Tajomstvo vykúpenia, Vykúpený človek a jeho situácia v súčasnom svete a Poslanie cirkvi a údel človeka.
V prvej časti „Dedičstvo“ sa pápež Ján Pavol II. zaoberal obdobím jeho zvolenia. Ako napísal, vybral si meno svojho predchodcu Jána Pavla I. – v čom videl jasný prejav priazne Božej milosti pre nový pontifikát, v ktorom bolo potrebné pokračovať. Rovnakým výberom mien po Jánovi XXIII. a Pavlovi VI. chcel zvýrazniť svoju lásku k jedinečnému dedičstvu, ktoré Cirkvi títo pápeži zanechali. Budúcnosť Cirkvi ako aj svoju, zveril od Krista zoslanému Duchu Svätému. Okrem toho sa tu Svätý Otec venoval aj otázke ekumenizmu, ktorý ako zdôraznil, je potrebné v rámci univerzálneho poslania Cirkvi plniť „úprimne, vytrvalo, ponížene“, čiže hľadaním jednoty a zdolávaniu prípadných prekážok. Ako dodal: „Pravá ekumenická činnosť znamená otvorenosť, zblíženie, ochotu pre dialóg, spoločné hľadanie pravdy v jej úplnom evanjeliovom a kresťanskom význame.“
Ďalšia časť „Tajomstvo vykúpenia“ sa zameriava na Krista. Na jeho pozvanie „Pas moje baránky“ odpovedá Ján Pavol II. nasmerovaním ducha, rozumu, vôle a srdca na Krista, v ktorom vidí ako vo Vykupiteľovi celého sveta našu spásu. Ako uviedol, Cirkev neprestajne prežíva Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, tajomstvo, z ktorého neustále čerpá silu a hľadá vždy nové spôsoby, ako by ho mohla priblížiť ostatným. To je vlastne základným princípom a poslaním Cirkvi - šíriť tajomstvo vykúpenia.
Ján Pavol II. ďalej zdôraznil, že aj napriek obrovskému pokroku ľudstva, sme sa takpovediac „podrobili márnosti“, čo môžeme pozorovať v hrozbách znečisteného životného prostredia, ozbrojených konfliktoch, alebo nedostatku úcty k nenarodeným deťom. Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom a tak sa určitým spôsobom spojil s človekom, pozdvihol ľudskú prirodzenosť na vysoký stupeň dôstojnosti. Nielenže sa stal jedným z nás, ale svojou smrťou a zmŕtvychvstaním sa stal Vykupiteľom človeka. Ako Svätý Otec dodal: „Ježiš Kristus, Syn živého Boha sa stal našim zmierením u Otca. Zjavením Otca a udelením Ducha Svätého, ktoré vtláčajú tajomstvu vykúpenia nezmazateľnú pečať, sa vysvetľuje zmysel Kristovho kríža a smrti. Boh stvorenia sa zjavuje ako Boh vykúpenia, ako Boh verný sebe samému, t.j. verný svojej láske k človeku a k svetu, ktorú prejavil v deň stvorenia.“ Ježiš je našou odpoveďou v utrpení, či radosti, Kristus je tým zjavením lásky a milosrdenstva, ktoré celé ľudstvo tak veľmi potrebuje.
V tretej časti „Vykúpený človek a jeho situácia v súčasnom svete“ Svätý Otec opäť spomína základnú úlohu Katolíckej cirkvi, ktorá spočíva v snahe uskutočňovať a obnovovať spojenie človeka s Kristom, pretože ako sa uvádza v koncilovom dokumente: „Syn Boží sa svojím vtelením určitým spôsobom spojil s každým človekom.“ Ako ďalej dodal, „hlavnou cestou Cirkvi je Ježiš Kristus. On je našou cestou „k Otcovi“. A je aj cestou ku každému človekovi.“ Cieľom Cirkvi je v konečnom dôsledku prispievať k skutočnému dobru človeka, avšak musí bojovať proti všetkému, čo toto dobro ohrozuje.
Pápež Ján Pavol II. vyzdvihol obrovskú lásku Boha, ktorý stvoril človeka, ako jediného tvora na zemi, pre seba samého. Spomenul aj fakt, že človek je plný protikladov. „Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie na vyšší život. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná to, čo by chcel. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti.“
Potom Svätý Otec spomenul vývoj, ktorý ľudstvo dosiahlo, ako aj strach ľudí z toho, že sa ich vlastné nástroje a zbrane obrátia proti nim samotným. Zdôvodnil to tým, že technický pokrok a rozvoj si vyžaduje aj primeraný vývoj morálneho života a etiky, čo však momentálne zaostáva. Vzápätí dodal, že „Stvoriteľ chcel, aby človek zachádzal s prírodou ako jej rozumný a šľachetný „pán“ a strážca“, a nie ako vykorisťovateľ a bezohľadný ničiteľ.“ Spýtal sa na to podstatnejšie, čo by mal pokrok prinášať, či „sa sám človek stáva v rámci tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?“ V závere vyzdvihol vytvorenie Organizácie spojených národov, ako aj vytvorenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, avšak upozornil všetkých ľudí, aby ich aj dodržiavali. Dotkol sa aj práv na náboženskú slobodu a slobodu svedomia. Ich obmedzovanie je podľa neho útokom na dôstojnosť človeka, o „nespravodlivosť voči tomu, čo osobitným spôsobom väzí hlboko v človeku a čo je skutočne ľudské.“

Posledná časť „Poslanie Cirkvi a údel človeka“ sa ešte úpenlivejšie zameriava na Ježiša ako nášho Vykupiteľa. Cirkev ako Kristove telo zahŕňa každého človeka, ktorý je preniknutý dychom života pochádzajúceho od Ježiša. Preto aj samotná Cirkev je „ako telo, organizmus a spoločenská jednotka, tým, že sa upriamuje na človeka, na jeho skutočné problémy, na jeho nádeje a utrpenia, úspechy i pády, dostáva Božie podnety, svetlo a silu Ducha Svätého, ktoré pochádzajú od ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.“ Cirkev ako nositeľka zodpovednosti za Božiu pravdu, musí prispievať k zhromažďovaniu Božieho ľudu okolo Krista, viesť ľudí k častému prijímaniu Eucharistie a ukazovať cestu sviatostného života.
Ako v závere uviedol pápež Ján Pavol II., „obraciam svoju myseľ a srdce k Vykupiteľovi človeka, túžim týmto spôsobom vstúpiť a vniknúť do najhlbšieho rytmu života Cirkvi. Ak totiž Cirkev žije svojím vlastným životom, je to jedine preto, že ho čerpá z Krista, ktorý stále túži iba po tom, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti. Táto plnosť života, ktorá je v ňom, je zároveň určená i pre človeka. Cirkev tým, že sa spája s celým bohatstvom tajomstva vykúpenia, stáva sa Cirkvou živých ľudí, pretože sú znútra oživovaní pôsobením "Ducha pravdy". K nim prichádza láska, ktorú Duch Svätý vlieva do našich sŕdc. Cieľom každej služby v Cirkvi, či už apoštolskej, pastoračnej, kňazskej alebo biskupskej je udržiavať tento dynamický zväzok medzi tajomstvom vykúpenia a každým človekom.“ –jv-