Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života - Škrupulóznosť a rigidnosť

Aj dnes by sme v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme z priesečníka psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Tento krát by sme sa zamysleli nad patologickými dôsledkami porúch v citovom vývine dieťaťa, ktoré môžu ovplyvniť aj prežívanie duchovného života v dospelom veku. Dnes by sme sa pozastavili pri obsedantno-kompulzívnej štruktúre osobnosti, ktorej zrod možno zasadiť do vývinového štádia počas prvého až tretieho roka života dieťaťa, v ktorom dieťa čelí prvým nárokom požiadaviek rodičov ohľadom hygienických návykov a disciplíny.
 
Pozitívne aspekty osobnosti

Skôr než začneme hovoriť o negatívnych dôsledkoch porúch vo vývine dieťaťa, ktoré sa prejavujú takýmito črtami, je dôležité poznamenať, že povahové črty obsedantno-kompulzívneho charakteru sú úzko spojené aj s pozitívnymi a silnými aspektmi ľudskej osobnosti, ktoré sú základom jej úspešného realizovania sa v akomkoľvek povolaní, ako sú napríklad zodpovednosť, cieľavedomosť, čestnosť, spoľahlivosť, pracovitosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, schopnosť sebakontroly, či túžba po veľkých duchovných ideáloch, čo zároveň značí, že s ľuďmi s týmito povahovými črtami sa možno stretnúť často v cirkevnom prostredí, najmä medzi kňazmi.
 
Obsedantno-kompulzívna porucha osobnosti

Pokiaľ ide o obsedantno-kompulzívnu poruchu osobnosti, Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) ju definuje takto:
„Obraz človeka charakterizuje výrazná ustarostenosť o poriadok, perfekcionizmus, mentálna a medziľudská kontrola na úkor flexibility, otvorenosti a efektívnosti, čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti za prítomnosti rozličných aspektov, pričom musia byť prítomné aspoň štyri príznaky:

1. pozornosť na detaily, pravidlá, zoznamy, poriadok, organizáciu, schémy až do takej miery, že sa z vedomia vytratí hlavný cieľ činnosti,

2. preukazovanie perfekcionizmu, ktorý sa prejavuje v dokončení úloh (napr. v neschopnosti dokončiť projekt, pokým nie sú naplnené vlastné predstavy o jeho realizácii, ktoré sú však rigidného charakteru),

3. prehnaná oddanosť práci a prehnaná zameranosť na produktivitu až do takej miery, že sa zanedbávajú iné aktivity poskytujúce oddych, a tiež priatelia,

4. je prehnane úzkostlivý, škrupulózny, neflexibilný, pokiaľ ide o morálne a etické témy a hodnoty (nezáleží na kultúrnej alebo náboženskej príslušnosti),

5. je neschopný odhodiť použité veci alebo veci, ktoré nemajú hodnotu, a to ani v prípade, keď tieto veci nemajú pre neho nijakú citovú väzbu,

6. odmieta zveriť úlohy iným alebo spolupracovať s inými, alebo iba s výnimkou, že sa iní úplne podriadia jeho spôsobu činnosti,

7. pokiaľ ide o spôsob robenia nákupov, je silne poznačnený lakomosťou tak vzhľadom na seba, ako aj na iných; peniaze sú vnímané ako niečo, čo treba akumulovať pre prípad budúcich katastrof,

8. prejavuje rigidnosť a tvrdohlavosť.“


Škrupulóznosť

S obsedantno-kompulzívnou poruchou osobnosti, úzko súvisí porucha, ktorú charakterizuje napríklad rituálne opakovanie istých činností (časté umývanie rúk) alebo opakovaná verifikácia vykonaných činností (opakovaná kontrola zamknutých dverí a pod.). Tieto kompulzívne činnosti musia byť vykonané, aby sa osobnosť zbavila vnútornej úzkosti, ktorá ju k takejto činnosti núti.

Škrupulóznosť, ktorá sa prejavuje príliš častou spoveďou, je jednou z foriem takejto poruchy osobnosti, ktorá zasahuje jej náboženské prežívanie. Medzi základné charakteristiky chorobnej škrupulóznosti patria:

„1. tendencia dodržiavať dokonalým spôsobom špecifické morálne predpisy,

2. strach z večného odsúdenia, ktorý je založený na presvedčení o spáchaní ťažkých hriechov,

3. nijaké alebo veľmi slabé pochopenie slabostí ľudskej prirodzenosti či dimenzie ľahkých hriechov,

4. prítomnosť príliš silnej úzkosti, ktorá oslabuje schopnosť morálneho úsudku vzhľadom na posúdenie hriešnosti nejakého skutku.“

Psychiater Sperry k týmto štyrom diagnostickým kritériám pridáva ešte ďalšie hľadisko dotýkajúce sa času, ktorý osobnosť venuje riešeniu takýchto ťažkosti. Za chorobnú škrupulóznosť pokladá také ťažkosti, ktoré nútia človeka venovať sa týmto problémom viac ako jednu hodinu denne a zároveň mu bránia v plnení každodenných pracovných povinností, či narúšajú sociálny život. Inými slovami, je rozdiel, či niekto ustarostene vyzná svoj hriech, alebo ho opakovane vyznáva dvadsaťkrát počas troch nasledujúcich dní.

Rigidnosť, neflexibilnosť, dogmatickosť

Po tejto malej odbočke ku problému škrupulóznosti sa teraz vráťme opäť k charakteristikám obsedantno-kompulzívnej štruktúry osobnosti, ako sú rigidnosť, tvrdohlavosť, neflexibilnosť, tendencia ku prehnanej kontrole citov, či túžba po perfektnosti. Sú to charakteristiky, ktoré nemusia byť znakom len obsedantno-kompulzívnej poruchy osobnosti, ale aj povahových čŕt zdravej a normálnej osobnosti, aj keď zároveň nepatria k jej pozitívnym vlastnostiam osobnosti. Spôsob, akým sa tieto povahové črty môžu prejavovať v konkrétnom živote, opisuje vo svojej knihe Žiť ideály, medzi strachom a túžbou, taliansky kňaz a psychológ Alexander Manenti. Podľa neho pre rigidného človeka jednoduchý osobný záujem, konanie na základe vlastnej túžby nemá zmysel. Urobiť niečo preto, že to spôsobuje potešenie, znamená pre neho nebezpečné sebauspokojenie. Pozerať film, čítať román alebo si pozrieť fotky z minulého leta je strata času. Oddýchnuť si znamená leňošenie a záhaľku. Preto, aby sa dobre cítil, jeho činnosť musí vždy korešpondovať so zmyslom pre povinnosť, ktorá vždy zaberá miesto osobným túžbam. Keď sa rigidný človek rozhodne urobiť niečo správne a hodnotné, nie je k tomu pohnutý krásou skutočnosti, nerobí to z veľkorysosti alebo z lásky pre spravodlivosť, ale z povinnosti. Akoby mu niekto vždy vravel: „toto by si mal urobiť, toto sa patrí urobiť“, pričom konanie na základe takejto motivácie v pozadí skrýva strach z trestu. Takto prežívané hodnoty skutočnosti nevyvierajú z autenticky prežívanej lásky, pretože sú redukované na povinnosti, ktoré sú v kontraste s vlastnými túžbami. Zmysel pre povinnosť sa pritom stáva tiesnivým, činnosť vykonávaná z povinnosti sa necíti ako ovocie túžby, ale ako zbavenie sa vnútorného stiesňujúceho pocitu. Rigidný človek nepracuje preto, aby utvoril niečo pekné, ale pracuje preto, aby si mohol povedať, že pracoval. Nepokúša sa skutočne počúvať iných, ale dôležité je povedať sám sebe, že počúval. Nie je pre neho dôležité získať vedomosti, ale povedať si, že to prečítal. Pričom to, čo ho dáva do pohybu k činnosti, teda to „musím, či mal by som“ je predovšetkým spôsobom, ako sa vyhnúť pocitu viny a cítiť sa spokojne. Je zrejmé, že dôsledkom takéhoto postoja k životu je strata hlbokej vnútornej radosti, životného elánu a vitality.

Vzťah k Bohu bez pocitov

Obsedantno-kompulzívne povahové črty ovplyvňujú aj vzťah k Bohu. Podrobnejšie sa touto témou zaoberá taliansky kňaz a psychológ Nico Dal Molin vo svojej knihe Smerom k nebu, keď píše, že vzťah jednotlivca k Bohu Otcovi je ovplyvnený skúsenosťou rigidnosti a prísnosti, ktorú osoba prežila v detstve voči rodičovským postavám. Takýto človek je schopný uveriť v Božiu lásku a milosrdenstvo, má však ťažkosť veriť, že práve on by mal byť objektom tejto lásky. Vo vzťahu k Bohu prevažuje pocit viny, ktorý má často podobu úzkostných škrupúľ. Jeho modlitba je tiež silne poznačená rigidnosťou, to značí, že sa modlí prevažne z povinnosti, nehľadá skutočne vzťah s Bohom, ale dobrý vzťah so sebou samým, svoje vlastné uspokojenie či upokojenie prostredníctvom modlitby.

Povahové črty tohto typu nesú so sebou izoláciu a kontrolu emócií, čo sa odráža nielen v medziľudských vzťahoch, ale aj v duchovnom živote, v ktorom dominujú vôľové, intelektuálne a niekedy aj moralistické a dogmatistické aspekty. Izolácia či vylúčenie emócií z duchovného života ho však očividne ochudobňuje a uberá mu z jeho plnosti. Práve o tomto aspekte hovorí aj Radliffe, pričom poukazuje na východisko: „Šťastie, ktoré spočíva v živom spoločenstve s Bohom, nie je iba vnútorným mentálnym stavom. Ak má byť prežívané v plnosti, musí nájsť aj svoje telesné vyjadrenie.“ Keďže náš emočný svet je veľmi úzko spojený so všetkým, čo je telesné, osobitne s ľudskou sexualitou, je zrejmé, že vyjsť z izolácie a kontroly vlastného emočného sveta bude znamenať poskytnúť väčší priestor prejavom ľudského tela. Radliffe v tomto zmysle zdôrazňuje spojenie telesných vyjadrení v modlitbe, keď poukazuje na sv. Dominika, ktorý hovorí o deviatich možných vyjadreniach tela pri modlitbe: ležanie, státie, s roztvoreným náručím a pod. Zároveň tvrdí, že rozličné polohy tela pri modlitbe sú nevyhnutné pre celostnú duchovnú formáciu. A zase naopak, vnútorný stav prežívaný v modlitbe sa odráža na vonkajšom telesnom výzore a tiež na fyzickej kráse. V tomto zmysle predstavený komunity z Bóz Enzo Bianchi uvádza: „Osobne som presvedčený, že duchovný život má hlboký vplyv na telesný výzor človeka, ktorý sa odráža hlavne na jeho tvári. Grécka tradícia hovorí o duchovne zrelých mníchoch ako o »kalógeroi« – »krásni starci«.“

Aj svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach pokladal kontakt s vlastným emočným svetom za veľmi dôležitý, čo naznačuje hneď v úvode, v druhej poznámke, kde píše: „Lebo nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí.“ – ls –

Viac na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ

Knihu si možno zakúpiť vo všetkých kníhkupectvách kresťanskej literatúry alebo v internetovej predajni distribučnej siete ZAEX: www.zaex.sk