Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života - Kríza dôvery

Aj dnes by sme v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme z priesečníka psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Tento krát by sme sa zamysleli nad patologickými dôsledkami porúch v citovom vývine dieťaťa, ktoré môžu ovplyvniť aj prežívanie duchovného života v dospelom veku. Dnes by sme sa pozastavili pri paranoidnej štruktúre osobnosti, ktorej zrod možno zasadiť do vývinového štádia počas prvého roka života dieťaťa, pričom hlavným charakteristickým aspektom je prítomnosť, alebo neprítomnosť základnej dôvery voči sebe samému, voči iným, voči svetu ako takému a možno povedať, že aj voči Bohu.

Nedôvera ako kultúrne dedičstvo komunizmu

Okrem toho, že korene tejto poruchy či štruktúry osobnosti siahajú do prvého štádia vývinu dieťaťa, dôvodom, pre ktorý sa chceme pozastaviť práve pri tejto poruche, je aj to, že kultúrne prostredie postkomunistických krajín je akosi viac preniknuté črtami, ktoré osobitným spôsobom posilňujú vývin takýchto čŕt osobnosti. Je prirodzené, že život v spoločnosti, v ktorej vládol režim, čo systematicky potláčal ľudskú slobodu a náboženstvo, sa pre tých, ktorí sa s ním nestotožnili, stal životom v skrytosti, utajenosti – inými slovami v nedôvere voči niekomu, kto mal administratívnu a justičnú moc. Je zrejmé, že dlhodobý život v neistote a nedôvere v spoločnosti, kde sa takýto postoj nedôvery stal akousi základnou životnou výbavou, sa odrazil aj na psychickom prežívaní tak jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti. Charakteristickými prejavmi životného postoja, ktorý z takejto nedôvery vyviera, je silná izolácia citového života, strata schopnosti spontánnosti a odovzdania sa, prežívanie neustáleho napätia, podozrievanie iných a pripravenosť zaútočiť na možného nepriateľa. Toho vidí takýto človek prakticky všade, a osobitne v postavách autorít, ktoré mu podvedome neustále pripomínajú rodičovské postavy, autoritárske a tvrdé, bez vzťahu dôvery.

Kríza dôvery aj v dnešnej západnej kultúre

S podporou paranoidných čŕt v živote človeka a jeho ťažkostí s dôverou či tendenciou k nedôvere však nesúvisí len kultúrne dedičstvo prežitého komunistického režimu. Je to aj kultúrne ovzdušie súčasného postmodernizmu, ktoré charakterizuje celú západnú kultúru. Timothy Radcliffe vo svojej knihe Ohniskový bod kresťanstva. Čo znamená byť kresťanmi? píše, že „kríza dôvery spočíva v skutočnosti, že dnešná spoločnosť chápe pravdu len v termínoch iluministickej tradície“. To znamená, že pravda je chápaná len v kategóriách toho, čo možno experimentálne dokázať, čo však implicitne v sebe zahŕňa fakt, že je nutné odhodiť všetko, čo presahuje takúto kategóriu definície pravdy. Odhodiť všetko transcendentné, inými slovami vieru v Boha a celú spirituálnu kresťanskú tradíciu. V takomto zredukovanom postoji k pravde, či v takomto úsilí o hľadanie pravdy, základným postojom je, že človek musí spochybniť všetko. Opravdiví iluministickí hľadači pravdy musia byť skeptickí, podozrievaví, spochybňujúci a nedôverujúci. Nie je preto prekvapením, že ak ľudskú spoločnosť prenikne takýto duch, celá spoločnosť sa stáva spoločnosťou nedôverujúcou, spochybňujúcou a neistou.

Ako ďalej píše vo svojej knihe Radcliffe, s atmosférou nedôvery v dnešnej spoločnosti úzko súvisí aj stále narastajúce ovzdušie strachu. Hoci žijeme v blahobytnej spoločnosti, ktorá v porovnaní s minulosťou poskytuje človeku oveľa lepšiu medicínsku starostlivosť a ekonomickú istotu, predsa zároveň, paradoxne, človek prežíva väčší strach, že všetko toto môže stratiť. Naopak, čoraz viac sa cíti byť ohrozený tým, čo sám vytvoril. Bojí sa ekologickej katastrofy, možného zneužitia nukleárnej energie, prírody a obživy, ktorú sám geneticky modifikuje, nových nepoznaných chorôb „vyrobených na mierové účely“ v tajných vojenských chemických laboratóriách. Bojí sa terorizmu, pričom táto atmosféra strachu je často manipulovaná politikmi, ktorí sami vedome a účelovo doslova tvoria „politiku strachu“. Niet preto divu, že pocit nedôvery, podozrievania a pochybností v spoločnosti často vzrastá a dominuje. „Klíma nedôvery a podozrievania, neustále bombardovanie médiami s ich kultúrou obviňovania, étos konzumizmu, to všetko dolieha na nás a deformuje naše vnímanie.“

Cesta ku vnútornej slobode

Radcliffe však vo svojej knihe hľadá, a aj nachádza riešenia. Pozýva predovšetkým k odvahe a k vydaniu sa na cestu ku vnútornému oslobodeniu sa. Zdôrazňuje cestu oslobodenia sa od toho, čo nás ponecháva vo väzení nereálnych, neurotizujúcich obáv a strachov, ktoré v nás vzbudzujú pocity nedôvery, pochybností a neistoty a tak paralyzujú náš životný elán, optimizmus a nádej. Psychológia môže na tejto ceste ku vnútornej slobode zohrať veľmi dôležitú, ba možno aj nenahraditeľnú úlohu.

Radcliffe ako verný syn autentickej kresťanskej spirituálnej tradície ponúka ako ďalšie východisko pozvanie na cestu zostúpenia do „srdca našej viery, ktorým je kríž. Obraz osoby nesmierne zraniteľnej, doráňanej a usmrtenej. Keď však Ježiš vstal z mŕtvych, jeho zranenia sú na ňom stále viditeľné“. Vidíme to na stretnutí s apoštolmi, osobitne s apoštolom Tomášom, ktorého Ježiš pozýva dotknúť sa jeho rán. Znamená to, že Ježiš, hoci je vzkriesený, je zároveň aj zranený. Jeho utrpenie, smrť a celý jeho život ostávajú s ním spojené aj v oslávenej podobe. Podobne aj naše detstvo so všetkým, čo sme v ňom prežili, ostáva v nás a ovplyvňuje nás po celý čas dospelého veku. Podobne ako Kristus, aj my ako vykúpení Boží synovia a dcéry sme uzdravení a zároveň stále zranení a zraniteľní, podobne, ako o tom hovorí apoštol Pavol, „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). V kríži je skutočne ukryté tajomstvo života. V jeho slobodnom prijatí sa nám ako kresťanom otvárajú nové nepoznané možnosti bytia a napredovania, a zároveň sa stáva prameňom slobody, očistenia a novej nádeje, teda dôvery v silu života, v dobro a krásu, ktoré sa v ňom skrývajú. Cesta prijatia kríža je cestou k Božiemu milosrdenstvu, cestou nádeje, ako o tom píše vo svojej encyklike Spe salvi aj pápež Benedikt XVI., pričom sa obracia na kresťanov s otázkou, ako prežívame túto nádej. Či je v nás len záležitosťou „informatívnou“ alebo „performatívnou“ – teda niečím, čo je akoby plazmou, čo formuje a aktívne stvárňuje náš každodenný život.

Posolstvo očakávania

To, čo nám však niekedy bráni prijať posolstvo uzdravenia a záchrany, ako o tom ďalej píše Radliffe, čo sa uskutočňuje prijatím Kristovho kríža, je duch, ktorý je charakteristickým duchom dnešnej konzumnej spoločnosti a ktorý sa zároveň snaží eliminovať „očakávanie“. Ak niečo chceme, chceme to hneď, a spoločnosť prostredníctvom reklamy nás k takémuto postoju aj veľmi intenzívne povzbudzuje. Instantná spoločnosť – všetko hneď a v prášku, bez námahy, často sa uspokojíme s náhradami niečoho ozajstného. V skutočnosti je to však prejav regredovania, vrátenia sa do citového stavu primitívneho vývinového štádia počas prvého roku života dieťaťa, keď je ono samo centrom vesmíru a všetko sa točí okolo neho. Stačí, aby zamračilo tvár, a starostlivá tvár matky je ihneď prítomná, aby uspokojila akúkoľvek jeho potrebu. Takýto vnútorný postoj a očakávanie však v dospelom veku už nemôže fungovať, rozhodne musí naraziť na realitu, ktorá je iná. Táto zrážka často vyvoláva nedorozumenia a roztržky v medziľudských vzťahoch a zároveň prináša do života skúsenosť neuspokojenia a sklamania, čo často vedie človeka k izolácii od iných a od reálneho života, k izolácii vo svojej horkosti, zatrpknutosti a nedôvere voči iným. Spásonosným či uzdravujúcim východiskom tu môže byť opäť kresťanské posolstvo „očakávania“. Pozýva nás k tomu liturgia počas celého roka, keď nás povzbudzuje očakávať druhý príchod Krista, a celkom osobitným spôsobom liturgické obdobie adventu. Očakávanie neznamená pasivitu, naopak, je to náročný proces, ktorý najlepšie pozná matka, ktorá počas deviatich mesiacov očakáva príchod dieťaťa na svet. Vedieť očakávať, inými slovami vedieť odložiť uspokojenie vlastných potrieb, zniesť napätie, ktoré to so sebou prináša, je zároveň jednou z najvýznamnejších charakteristík citovej zrelosti osobnosti. Konečne, toto je aj jedným z najdôležitejších cieľov autentickej praxe kresťanského pôstu a askézy. – ls –

Viac na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ

Knihu si možno zakúpiť vo všetkých kníhkupectvách kresťanskej literatúry alebo v internetovej predajni distribučnej siete ZAEX: www.zaex.sk