2009-02-15 18:08:10

Príhovor P. Cyrila Vasiľa SJ: Sv. Cyril a Metod a Európa


RealAudioMP3 Včerajšie 1140. výročie smrti sv. Cyrila, ktoré sa vo svete slávi ako hlavný sviatok sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, je pre nás príležitosťou k zamysleniu sa nad samotným fenoménom Európy. Vyhlásenie Cyrila a Metoda za patrónov Európy totiž môžeme pokladať za výzvu a príkaz premyslieť od základov a nanovo celé naše národné dejiny a miesto v hranicicach Európy a v hranicicach Cirkvi. Táto pápežská výzva nás má pohnúť k novému premysleniu celého nášho národného horizontu, predovšetkým horizontu civilizačného.

Otázky Európy, Európanstva, európskej identity sa stávajú stále aktuálnejšími v spoločenskom živote európskych národov a nemôže sa im vyhýbať ani Cirkev. Mnohé osobnosti minulosti, diela ktorých dnes oprávnene považujeme za spoločné dedičstvo a prínos pre celú Európu, si možno ani neboli vedomí, že sú súčasťou procesu formovania toho fenoménu, ktorý nazývame Európa. Odkedy sme vlastne „Európanmi“ ? Môžeme si položiť otázku, či je to naozaj len vec náhody, že slovo Európan, presnejšie Európania – Europenses - sa na obzore dejín objavuje prvýkrát v roku 769, keď španielsky kronikár Izidor mladší opisuje bitku pri Poitiers z roku 732, v ktorej vojská Karola Martela definitívne zastavili arabskú moslimskú inváziu Západnej Európy. Veľkí európski vládcovia a imperrátori ako Karol Veľký, Otto III, Karol V, Peter Veľký či Napoleon sa v prvom rade snažili o vytvorenie pevnej základne pre svoje osobné, rodové, dynastické, či národné expanzionistické plány. V skutočnosti ale ich účinkovanie volo aj časťou a vyjadrením hlbších duchovných pohybov smerujúcich k vzájomnému stretu a k syntéze dobových kultúrnych, politických i ekonomických hnutí. V oblasti duchovnej sú tieto hnutia reprezentované menami ako, Bernard z Clairvaux, Tomáš Akvinský, František z Assisi, Andrej Rubľov a Leonardo da Vinci, Erazmus Rotterdamský a Tomáš Morus, Martin Luter a Ignác z Loyoly, Galileo Galilei a Descartes, Paschal, Goethe, Hegel, ale i Szienkiewicz, Lomonosov, Čajkovskij, Dostojevskij, Solovjov, atď. Tieto a mnohé, mnohé iné mená považuje dnes každý moderný Európan za súčasť svojich duchovných dejín.

Naša dnešná európska civitas sa opiera o viaceré piliere. Po tom, čo Benediktovi duchovní synovia, verní heslu „ora et labora“, zcivilizovali barbarských Keltov, Germánov, Frankov i Longobardov, ďalší, politický, pilier Európy položil pápež Lev III, keď na Vianoce roku 800 korunoval Karola Veľkého na cisára obnovenej západorímskej rímskej ríše. Východný duchovný piler vyrastá z Byzancie a prostredníctvom misie solúnskych bratov na Veľkej Morave sa klenie až k brehom Dnepra vo vlnách ktorého prijal krst knieža Vladimír a jeho ľud.

 
Na Západe, zo skriptórií benediktínskych kláštorov, ktoré boli ostrovmi kultúry a vyžarovateľmi civilizácie v čase, keď sa Európa ešte len vynárala zo zmätku sťahovania tzv. barbarských národov vyklíčila civitas, alebo skôr res-publica christiana. V tom istom čase na Východe Byzancie v doznievajúcej sláve a posledných lúčoch svojho kultúrneho a politického génia odovzdala prostredníctvom misie sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov duchovné dedičstvo antiky i ideu kresťanskej univerzality slovanským národom východnej Európy. Tá istá res-publica christiana našla neskôr na Západe svoje charakteristické vyjadrenie v duchovnom bratstve stredovekých univerzít, i v jednotnej administráci Cirkvi pod vedením duchovnej moci pápežstva a na Východe v pretrvávajúcom ideáli harmónie medzi svetskou a duchovnou mocou, i v hlboko zakorenenej kresťanskej identite kultúry. Po stáročiach vzájomnej komplementarity medzi Západom a Východom Európy, komplementarity prežívanej napriek etnickým, konfesionálnym, i politicko-mocenským konfliktom, i čiastočnej duchovnej a náboženskej diferenciácii, dvadsiate storočie so sebou prinieslo najprv šialenstvo totalitných politicko-ideologických systémov a potom železnú oponu rozdelenia.

Po páde dvoch totalitných „- izmov“, ktoré desiatkam miliónov ľudí životy zahubili a stovkám miliónov na viac generácií pokazili, však dnes Európa opäť uvažuje sama nad sebou a kým po politickej línii vidí nádej na znovunájdenie svojej stratenej integrity v predstave spoločného európskeho domu od Atlantiku po Ural, po línii duchovnej hovorí o potrebe Cirkvi dýchať obama časťami pľúc, východnou i západnou.

Kým u nás povrché, ba scestné chápanie, slovanskej družby znamenalo príklon k jednému z osudných „izmov“ minulého storočia, spomienka na slovanských apoštolov Cyrila a Metoda nás privádza k hlbokej myšlienke na jednotu Slovanstva v jeho najvznešenejích duchovných prejavoch, v jeho literatúre, umení, spiritualite.

Slovensko dnes stojí na politickom prahu Európy. Za jeden z hlavných prínosov historického fenoménu „Európy“ považujeme schopnosť rešpektovať iného a jeho hodnoty, ba dokonca vidieť v tom možnosť na vlastné obohatenie. Európa, aj pri pochopiteľnej pluralite svojich duchovných koreňov, dospela k formulácii týchto hodnôt predovšetkým, ba vlastne na prvom mieste, vďaka aplikovaniu kresťanského pohľadu na ľudskú osobu. Človek získava osobitnú dôstojnosť ak ho chápeme nie iba ako pracovnú silu, ako člena klanu, kmeňa, kolektívu či štátu, ako vysoko organizovaný zhluk buniek, ako zoon politikon – spoločenského živočícha, ale ak k nemu pristupujeme s vedomím jeho dôstojnosti Božieho stvorenia vykúpeného krvou jednorodeného Božieho Syna a oživovaného darom Svätého Ducha. Takýto pohľad na človeka je vlastný pre kresťanstvo.

Dnešná Európa, vyrastajúca zo svojich kresťanských duchovných koreňov - či ich už priznáva, alebo nie, ak chce ostať sama sebou musí odolať viacerým pokušeniam, pričom dve z nich sú mimoriadne dôležité. Na jednej strane je tu pokušenie tzv. technokracie, teda absolútnej regulácie prejavov individuálneho i kolektívneho života, na druhej strane je tu pokušeniu absolutizácie pojmu individuálneho práva a slobody. Kým prílišná regulácia hrozí potlačením osobitosti, sloboda, ktorá by sa identifikovala s absenciou akýchkoľvek skutočných východiskových hodnôt a morálnych kritérií je prvým krokom k chaosu a úpadku.

Francúzsky esejista Georges Lipovetzky charakterizuje súčasné kultúrne trendy vo svojej štúdii s výrečným názvom Súmrak povinnosti. Zoči-voči takémuto pochmúrnemu vnímaniu jednotlivca i spoločnosti je najlepšou zárukou skutočnej slobody zodpovedný pohľad na dôstojnosť človeka. Pre kresťana je nemožné predstaviť si iný pohľad na človeka ako je ten, ktorý nachádza svoje naplnenie v osobe Ježiša Krista.

Toto si musí uvedomiť aj Slovensko, ak sa chce naozaj stať plnohodnotnou súčasťou Európy, ak chce participovať na duchovnom ideále, ktorý vytvoril Európu. Aj naše malé Slovensko, verné svojej cyrilometodskej tradícii, ku ktorej sa hlási aj vo svojej Ústave, môže napomáhať dnešnej Európe, aby bola skutočne Európou.

Aj k tomuto uzáveru nás privádza spomienka na slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Keby svätí bratia boli dnes medzi nami, asi by na Lipovitzkého Súmrak povinnosti odpovedali kresťansky ladeným spisom: Úsvit radostnej zodpovednosti. Takýto spis už fyzicky nenapíšu, ale jeho stránky može napĺňať v cyrilometodskom univerzalistickom kresťanskom duchu každý z nás, teda všetci tí, ktorí cítia na tej istej, na cyrilometodskej, alebo lepšie povedané, na Kristovej vlnovej dľžke ducha.
P. Cyril Vasiľ SJ








All the contents on this site are copyrighted ©.