Svätý Otec pred modlitbou
Anjel Pána sa opäť prihovoril veriacim na námestí Svätého Petra. V príhovore poukázal
na to, že Ježiš Kristus je opravdivým lekárom tela i duše, keď povedal. ”Skúsenosť
uzdravenia chorých má významné miesto vo verejnom účinkovaní Krista a pozýva nás ešte
raz k uvažovaniu o zmysle a hodnote choroby v akejkoľvek situácii, v ktorej sa človek
môže ocitnúť… Hoci choroba je súčasťou ľudského života, nedokážeme ju prijať, a to
nielen preto, že niekedy sa stáva skutočne veľmi ťažkou, ale preto, lebo vo svojej
podstate sme stvorení pre život, pre život plnosti. Preto náš vnútorný inštinkt nás
vedie k Bohu ako k plnosti života, ako k večnému a dokonalému životu. Keď potom podstupujeme
skúšku a naše modlitby sa nám zdajú márne, rodia sa v nás pochybnosti a plní úzkosti
sa pýtame: aká je Božia vôľa? A práve na túto otázku dostávame odpoveď v Evanjeliu.
Aj Matúšovo Evanjelium hovorí, že Ježiš “chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach,
hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu.” Ježiš
nikoho neponecháva v pochybnostiach. Boh, ktorého tvár nám on sám zjavil, je Bohom,
ktorý nás oslobodzuje od každého zla. Znamenia tejto jeho moci lásky predstavujú uzdravenia,
ktoré sa dejú prostredníctvom jeho pôsobenia. Takto nám zjavuje, že Božie kráľovstvo
je blízko, pričom prinavracia mužom a ženám ich vlastnú plnú celistvosť ducha a tela.
Vravím, že tieto uzdravenia sú znameniami, ktoré nás privádzajú ku Kristovmu posolstvu,
privádzajú nás k Bohu a k poznaniu, že skutočná a hlboká choroba človeka je predovšetkým
absenciou Boha, ktorý je pravdou a láskou. Iba zmierenie sa s Bohom nás môže priviesť
k opravdivému uzdraveniu, k opravdivému životu, pretože život bez lásky a bez pravdy,
nie je ozajstným životom. Božie kráľovstvo je skutočnou prítomnosťou pravdy a lásky,
a preto je uzdravením v hĺbke nášho bytia. Takto môžeme aj pochopiť, prečo Ježišove
ohlasovanie a uzdravovania sú vždy spojené. Pretože len takto vytvárajú jediné posolstvo
nádeje a lásky.” Svätý Otec nezabúda ani na chorých. Svoje posolstvo im adresoval
aj včera po Eucharistickej slávnosti, pri príležitosti Svetového dňa chorých. Pápež
Benedikt XVI. okrem iného povedal. “Tento deň nás vyzýva k tomu, aby chorí s
najväčšou intenzitou pocítili duchovnú blízkosť Cirkvi, ktorá je Božou rodinou vo
svete, vo vnútri ktorej nemá nikto trpieť nedostatkom základných potrieb. Dnešný deň
je zároveň príležitosťou, aby sme sa zamysleli nad chorobou, bolesťou a aj nad zmyslom
života, ktorý môžeme naplno uskutočňovať aj v utrpení.V posolstve na dnešný deň som
chcel na prvom mieste vyzdvihnúť choré deti, ktoré sú tými najslabšími a bezbrannými
bytosťami. Je to pravda! Ak zostávame bez slov, ohromení, stojac pred človekom, ktorý
trpí, čo potom povedať, keď zlo zasahuje malé a nevinné dieťa? Ako aj v takýchto situáciách
prijímať milostivú lásku Boha, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti v skúškach?” Svätý
Otec ďalej dodal, že niekedy je ťažké nájsť vhodné odpovede, ale pomoc prichádza vo
viere. Pápež Benedikt XVI. na záver dodal. “Život je tajomstvom, ktoré si vyžaduje
zodpovednosť, lásku, trpezlivosť a pomoc zo strany všetkých a každého a zvlášť tých,
ktorí sú chorí a trpiaci.” Svätý Otec tento týždeň upriamil pozornosť aj na
významných kresťanských spisovateľov. Hovoril o nich na pravidelnej stredajšej generálnej
audiencii v Aule Pavla VI. Pápež Benedikt XVI. priblížil veriacim kresťanského spisovateľa
Jána Klimaka, ktorý 40 rokov prežil ako pustovník na hore Sinaj. Tento mních šiesteho
storočia napísal známe dielo Rebrík do raja, v ktorom opisuje duchovnú púť na ceste
od zrieknutia sa sveta až po dokonalosť v láske. Svätý Otec počas príhovoru zdôraznil,
že hoci toto dielo má 1400 rokov, je stále aktuálne. Pápež Benedikt XVI. v tejto súvislosti
povedal. “Pre mňa je mimoriadne dôležitý fakt, že posledné tri stupienky na
vrchole rebríka sú rovnako najvyššie ako aj najnižšie, prvé, najjednoduchšie: viera,
nádej a láska. Nie sú to čnosti prístupné len morálnym hrdinom, ale sú Božím darom
pre všetkých pokrstených. V nich rastie aj náš život… Ján Klimak správne hovorí, že
len nádej nás robí schopnými žiť lásku. Nádej, v ktorej presahujeme každodenné veci,
neočakávame úspech v našich pozemských dňoch, ale očakávame zjavenie samotného Boha.
Len v tomto rozmere našej duše, v tomto seba-presiahnutí, sa náš život stáva veľkým
a môžeme zniesť námahy a sklamania každého dňa, môžeme byť dobrí k druhým bez toho,
aby sme očakávali odmenu. Iba ak je Boh, táto nádej, ku ktorej smerujem, môžem každý
deň robiť malé kroky môjho života, a učiť sa tak láske. V láske sa ukrýva tajomstvo
modlitby, osobného poznania Ježiša: jednoduchá modlitba, ktorá sa chce dotknúť srdca
Božského Učiteľa. Tak sa otvára naše srdce, od Neho samého sa učíme jeho dobrote,
jeho láske. Používajme teda tento rebrík viery, nádeje a lásky, a prídeme tak
k pravému životu.” –ap,sg,jv-