Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života
- Poslanie otca a úloha trestu vo výchove
Aj dnes by sme v rámci
našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme z priesečníka psychológie
a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života.
Tento krát by sme sa zamysleli nad patologickými dôsledkami porúch v citovom vývine
dieťaťa, ktoré môžu ovplyvniť aj prežívanie duchovného života v dospelom veku, pričom
by sme sa ešte raz vrátili k narcistickej štruktúre osobnosti, ktorej zrod možno zasadiť
do vývinového štádia počas prvého roka života dieťaťa, a zároveň by sme v tejto súvislosti
pozastavili nad úlohou otca vo výchove dieťaťa.
Narcizmus a dnešná kultúra
showbiznisu
Narcistickú poruchu a štruktúru osobnosti, alebo, ak by
sme hovorili v spirituálnom slovníku, vnútorný postoj pýchy, ako opisuje vo svojej
knihe Fascinujúce zlo. Sedem hlavných hriechov G. Cucci, silne podporuje okrem raných
zranení aj dnešná hedonistická kultúra, v ktorej tzv. showbiznis má dôležité miesto.
Dôraz na úspech, fyzické aspekty krásy, svet celebrít sú veľmi výrečným vyjadrením
toho. V základe je to neustále podporovanie vedomia, že najdôležitejšie je byť v centre
pozornosti a prijímať obdiv. Tomuto kritériu sa potom často podriaďuje všetko ostatné:
spôsob vyjadrovania, oblečenia, utvárania a udržiavania vzťahov, trávenie voľného
času. Človeku s takýmto postojom k životu však nakoniec prináša do jeho života veľkú
povrchnosť, stratu opravdivých priateľov, vnútornú prázdnotu, a predovšetkým stratu
vnútorného pokoja a radosti.
Anti-autoritatívna výchova a úloha otca
Ako som už spomenul, narcistická porucha osobnosti má svoje korene
vo vývinovom štádiu raného detstva, keď sa dieťaťu nedostáva primeranej starostlivosti,
a to dvoma spôsobmi, buď prílišným zanedbaním starostlivosti o dieťa, alebo – čo je
vlastne to isté – prístupom k dieťaťu bez limitov, bez akýchkoľvek ohraničení a nárokov
na dieťa, čo v ňom príliš posilní pocit, že je stredobodom vesmíru.
Psychológ
Carl Risé prináša v tomto zmysle zaujímavé výsledky experimentálnych výskumov v 70.
rokoch 20. storočia vzhľadom na tzv. „antiautoritatívnu“ výchovu. Hovorí o tom, že
pozorovaným deťom bola poskytnutá plná sloboda, bez limitov, bez obmedzení a zákazov.
Výsledky ukázali, že tieto deti po asi jedenapolročnej výchove týmto spôsobom preukazovali
vo väčšine prípadov príznaky depresie, ba až psychoticko-fyzickej narušenosti až do
takej miery, že tento výskum bol predčasne ukončený.
Z tohto hľadiska má vo
vývinovom procese okrem matky dôležité poslanie aj otec. Je to práve on, kto – či
už z kultúrneho alebo citového pohľadu – má úlohu oddeliť, separovať dieťa od matky
a uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti. Na rozdiel od matky, ktorá pre
dieťa, a osobitným spôsobom pre dievča, predstavuje svet zjednotenia a symbiózy prežitej
v ranom detstve, avšak nereálnej v dospelom veku, otec naopak predstavuje reálnejšiu
dimenziu života, keď napomáha rozvoj schopnosti autonómie a nezávislosti, čo umožňujú
dieťaťu prekonávať prekážky a ťažkosti. Je to práve ono „nie“, ktoré častejšie vyslovuje
vo výchove otec, čo vzhľadom na psychický vývin osobnosti napomáha rozvoj vlastnej,
rozlíšenej identity. Ak k tomuto „nie“ vo výchove dieťaťa nepríde, ak sa dieťa nenaučí
čeliť limitom, je možné, že nebude napredovať vo vývine zdravým spôsobom, ale ostane
v štádiu autizmu, či symbiózy – teda citového stavu, keď je dieťa centrom sveta a všetko
sa krúti okolo neho, pričom ešte neprežíva vlastnú identitu, ale cíti sa byť zjednotené
s osobou matky. Ak k tomuto ďalšiemu vývinu nepríde, dieťaťu budú chýbať ďalšie stupne
psychickej štruktúry, ktoré sú základom pre zdravý vývin vlastnej identity a tiež
reálneho akceptovania limitov a ohraničení, s ktorými sa človek v dospelom veku stretáva.
Postava otca má vo výchove dieťaťa, osobitne chlapca, nezastupiteľnú úlohu
aj pokiaľ ide o schopnosť zdravého spracovávania agresivity. Ide tu v podstate o niečo,
čo podľa Freuda znamená prekonanie oidipovského konfliktu medzi chlapcom a otcom,
keď ho otcova postava núti spracovať agresiu takým spôsobom, že ju usmerní voči prekážkam
a ťažkostiam v živote, pričom sa táto skúsenosť stane základom uspokojenia a dôvery
v seba samého a tiež voči rodičovským výchovným inštrukciám. Táto dôvera, ktorá sa
rodí a posilňuje v tomto procese, bude v neskoršom veku základom dôvery, ktorá je
potrebná na utváranie stabilných medziľudských vzťahov. Ak však k tomuto nedôjde,
čo je čoraz častejší prípad v dnešnej modernej spoločnosti, keď prítomnosť otca v rodine
a vo výchove čoraz častejšie absentuje, nastáva nebezpečenstvo, že dieťa sa vyvíja
v istej štrukturálnej neistote, s akousi stálou potrebou hľadať v iných zrkadlo seba
samého, čo sa v dospelom veku prejavuje tak, že človek vo vzťahu s inými hľadá predovšetkým
potvrdenie seba samého. Inými slovami, očakáva od druhých neustálu akceptáciu, uznanie
a obdiv. Je zrejmé, že pre takto vnútorne štruktúrovaného človeka, s jeho často neuvedomenými
očakávaniami, je prakticky nemožné prežívať hlboké a stabilné medziľudské vzťahy. Úloha
trestu vo výchove
S postavou otca vo vývine dieťaťa a s témou správneho
usmernenia agresivity dieťaťa úzko súvisí aj téma trestania vo výchove. Ako sme už
videli na základe výskumov, o ktorých píše Risé vo svojej knihe Neakceptovateľná neprítomnosť
otca, v prípade „antiautoritatívnej“ výchovy, teda keď sa z výchovy stratia príkazy
a tresty, je možné pozorovať, že dieťa prežíva viac pochybností dotýkajúcich sa jeho
samého, pričom v neskoršom veku nevie spracovávať agresivitu primeraným a vhodným
spôsobom a vzťahy s druhými neprežíva stabilne. Lasch vo svojej štúdii o mentalite
narcizmu ilustruje túto absenciu trestu listom jedenásťročného chlapca Henryho: „»Učí
ma hrať baskedbal a iné športy a dáva mi všetko, čo môže« – avšak, sťažuje si – »ale
nikdy mi nedal facku, keď som si to zaslúžil«. Zdá sa, že to, čo chce toto dieťa povedať,
je, že otec mu nedal to, čo potreboval na to, aby sa stal osobnosťou: spravodlivý
trest pre jeho chyby. Pre ľudí, ktorí žijú v permisívnej kultúre, je zarážajúce a ťažké
pochopiť, že chýbajúci trest môže byť chápaný ako nedostatok niečoho dôležitého. Avšak
pre niektoré deti je oveľa bolestnejšie prežívať nepotrestaný pocit viny, ako dostať
facku.“
Spravodlivý trest za skutky, ktoré si ho zaslúžia, má pre dieťa skutočne
očisťujúcu funkciu. Trest je dôležitý v tom, že dáva meno niečomu, čo dieťa môže
vnímať ako svoje vlastné, a zároveň mu tak poskytuje nádej, že vina môže byť odpustená
a uzdravená, čo nie je možné v prípade, ak vina nie je identifikovaná, alebo je popretá.
Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia.
Pokánie je niečo ako priznanie sa k vine, čo je zároveň vyjadrením túžby po jej odčinení.
Inými slovami, je to vyjadrenie túžby po vstaní z pádu a opätovnom otvorení sa pre
život. Vďaka tomu pokánie nesie v sebe vždy veľmi silné pozitívne posolstvo nádeje.
– ls –
Viac na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský
vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ
Knihu si možno
zakúpiť vo všetkých kníhkupectvách kresťanskej literatúry alebo v internetovej predajni
distribučnej siete ZAEX: www.zaex.sk