Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: O intimite pravdy

Počas obedovej prestávky zvyknem zájsť do jednej príjemnej pivničnej reštaurácie. S kolegami, alebo sám. Takéto priestory majú svoje čaro. Hoci obedové menu býva skoro vždy to isté, varia tam chutne.
Stoly sú porozostavované pomerne blízko vedľa seba a tak si niekedy chtiac-nechtiac vypočujem i témy rozhovorov spoluobedujúcich. Pred pár dňami sa dve mladé ženy stíšeným hlasom vedľa mňa rozprávali o otázkach zla, hriechu, vykúpenia. Z druhej strany sa ozýval hlučný prejav ďalšej skupinky, ktorá sa bavila o politike a celebritách. Tých počuli všetci, hoci o to možno ani nestáli.
Premýšľal som o tom kontraste. Ak sa bavíme o životne a poživotne dôležitých veciach, šepkáme, aby nás nik nepočul. Ak sa bavíme o prehreškoch celebrít a výrokoch politikov, máme dojem, že by to malo zaujímať každého.
Tento dialóg dvoch mladých dám má však aj iný rozmer. Intimitu. Priestory pivničnej reštaurácie a téma rozhovoru vytvorili akúsi podivuhodnú intimitu. Neprekážal im hluk bulváru či politická povrchnosť. Nenechali sa vyrušovať. Hovorili potichu, no so záujmom. Bola to pre mňa pozitívna skúsenosť. Aj nám sa niekedy zdá, že to podstatné musí byť kričané zo všetkých médií. To však rýchlo vyprchá a jednu klebetu či prehrešok politika nahradí iná. Zostáva to, čo si vpíšeme do srdca. To, čo v intimite rozhovoru prijmeme ako životne dôležité.
Pred niekoľkými dňami rozvírila verejnú mienku udalosť odpustenia. Benedikt XVI. sa rozhodol podľa svojej právomoci stiahnuť exkomunikáciu voči 4 biskupom schizmatického spoločenstva Sv. Pia X. Boli vysvätení bez súhlasu pápeža, teda protiprávne. Automaticky sa tak vyčlenili zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. V decembri, po ústretových krokoch pápeža, ktorý tomuto spoločenstvu vytvoril všetky podmienky na zmierenie s Cirkvou, podali žiadosť o stiahnutie exkomunikácie. Tento jav priniesol niekoľko zaujímavých reakcií. Tá okamžitá prišla zo strany niektorých židovských starších bratov. Bez dostatočných informácií reagovali mnohí okamžite, roztrpčene a podľa nich kompetentne. Dokonca i u nás na Slovensku. Stačilo si však overiť základné pojmy a informácie. Exkomunikácia sa dotýka spoločenstva s Cirkvou. Dotýka sa v prvom rade otázok viery a skutkov z nich vyplývajúcich. Nie politických, či historických názorov. Na strane druhej výroky jedného z biskupov o holokauste boli jednoznačne odsúdené tak pápežom, ako aj samotným spoločenstvom. Selektivita v nadpráci niektorých médií s konkrétnym cieľom však urobila opätovne svoje. Ak by sme chceli byť veľmi úprimní, výroky niektorých militantných rabínov na adresu kresťanov nie sú ani zďaleka písané slovníkom šírenia pokoja a vzájomného porozumenia. A napriek tomu sa celosvetová tlač nezamýšľa nad komplotom proti kresťanom. Ak povieme A, je potrebné povedať i B. A to opäť chýbalo. A pritom opäť stačilo tak málo. Skôr, ako zareagujem bez dostatku informácií, počkať a informácie si zadovážiť. Ak totiž chcem úprimne usilovať o pokoj a zblíženie. Inak totiž podobné kroky svedčia o opaku.
Zaujímavý názor na akt stiahnutia exkomunikácie som našiel i na blogu kardinála Vlka. Vysvetľuje, že samotné stiahnutie exkomunikácie neznamená úplnú jednotu s Cirkvou. Ide len o vytvorenie podmienok, ktoré to môžu umožniť. Schizmatické hnutie totiž neprijíma závery II. Vatikánskeho koncilu a jeho učenie. Aby prišlo k plnému zjednoteniu s Katolíckou cirkvou, je potrebné urobiť zo strany týchto biskupov i ďalších kňazov kroky, ktoré ich dobrú vôľu preukážu. Pápež tak urobil. Práve preto je namieste i kardinálova posledná veta: „V prvotnej Cirkvi bolo schizmatikom, ktorí sa vrátili späť do Cirkvi uložené verejné pokánie. V prípade Lefebristov som o takom pokání za škody, ktoré Cirkvi spôsobili, nepočul.“
Ako je vidieť, drahí poslucháči, povrchnosť pri informovaní médiami dokáže veľakrát skresliť realitu. Práve preto je potrebné, aby sme i pri informovanosti zatiahli na hlbinu. Nevynímajúc kňazov, ktorí si kroky Benedikta XVI. vysvetľujú po svojom, ako návrat pred koncil a ako snahu o zmenu i v rámci postoja k schizmatickým skupinám. Otvoriť cestu milosrdenstva tým, že vytvorím všetky podmienky pre zjednotenie ešte neznamená, že to robí aj druhá strana. A mylná interpretácia takýchto skutkov môže byť i príčinou vyplavenia vlastných problémov. Hoci i s Duchom, ktorý vanul a usmerňoval koncilových otcov, ako opätovne potvrdil Benedikt XVI.