Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Ak chceš chodiť po vode, musíš vystúpiť z lode

Žijú spolu už niekoľko rokov. Hovoria, že sa majú radi a chcú sa vziať, ale stále odkladajú, kým sa definitívne rozhodnú. Je už štvrtý rok v seminári, je už po dočasných sľuboch, svoju prípravu berie vážne, ale pre vysviacku sa nevie s istotou rozhodnúť... Neistota, provizórnosť, neschopnosť vziať na seba celoživotnú zodpovednosť a urobiť definitívne rozhodnutie patrí medzi časté javy súčasnej mladej a dokonca i strednej generácie. Je to trvalo aktuálny problém. Kríza povolaní v Cirkvi, úbytok vyrovnaných rodín, životný štýl single s celospoločenskými dôsledkami a skrytým osobným utrpením. Henri J.M. Nouwen vidí príčinu v strate pevných životných mantinelov. „Život takého človeka – hovorí – je čosi ako plavba, nad ktorou nemá nijakú kontrolu. Niekedy si kladie otázku, kde sa končí fantázia a kde sa začína skutočnosť. Je uväznený v prítomnosti bez zmysluplných spojív so svojou minulosťou či budúcnosťou. Keď ide domov, má pocit že vstupuje do sveta, ktorému sa odcudzil. Budúcnosť vníma ako voliteľnú alternatívu. Jeho život sa stáva lukom s roztrhnutou tetivou, z ktorého nemôže vyletieť nijaký šíp. Toto vykoľajenie ho ochromuje. Jeho reakciou je apatia a nuda.“
Jestvuje veľa analýz tohto stavu a nájde sa aj hodnotná literatúra, ponúkajúca riešenie. V praxi však je oveľa viac obetí súčasného životného štýlu, než tých, čo si dajú poradiť, ako mu cieľavedome čeliť. Riešenia sa ponúkajú dvomi cestami: prirodzenou a nadprirodzenou. Neprotirečia si, naopak, dopĺňajú sa. V rámci tohto komentáru môžeme na ne iba stručne poukázať.
Prirodzená cesta stavia na osobných zážitkoch a osobnej skúsenosti. Čelí tým takzvaným „zážitkom z druhej ruky“, sprostredkovávaným televíziou a internetom. Začína od ranného detstva: miesto pozerania dobrodružnej rozprávky hrať sa dobrodružnú hru, miesto pohodlného obdivovania športových výkonov na obrazovke sám sa zapojiť do hry... V konkrétnom zážitku človek zakúša na vlastnej koži dôsledky svojho konania a tým sa podvedome učí rozhodovať a niesť zodpovednosť. Kto nevie robiť malé rozhodnutia a niesť zodpovednosť v malých veciach, nevie činiť ani životné rozhodnutia. Lebo, ako hovorí Romano Guardini, kto sa nevie v detstve správne hrať, nevie byť v dospelom veku dospelým.
Ďalšiu širokú škálu podnetov a motivácie prináša zdravo vedený duchovný život. Práve viera pomáha vymaniť sa z pasivity a nerozhodnosti. Protestantský kazateľ John Ortberg si vybral ako modelovú situáciu Petrovo chodenie po vode a návod na odvážne konanie, motivované vierou a dôverou zhrnul v knihe „Ak chceš chodiť po vode, musíš vystúpiť z lode“. Chce v nej ukázať „ako môžeme s Božou pomocou robiť to, čo by sme sami od seba nikdy nedokázali.“ Uisťuje, že ak na Božie volanie, ktoré čaká na naše rozhodnutie a od základov mení náš život odpovieme „áno“, „uvedie to do pohybu Božskú dynamickú silu, ktorá mnohonásobne prevyšuje našu ľudskú silu. Ak ste už raz kráčali po vode – uisťuje autor – nikdy na to nezabudnete.“ Rozhodnúť sa vystúpiť z pohodlnej istoty znamená riskovať i neúspech. „No jedine Peter spoznal nádheru toho, keď ho Ježiš dvíhal vo chvíli veľkej núdze. Najväčším zlyhaním nie je topiť sa vo vlnách. Najväčším zlyhaním je nevystúpiť z lode. Musíme sa naučiť vložiť do Ježišových rúk v stave úplnej zraniteľnosti.“ Práve pád ukrýva možnosť rásť. Vystúpiť z lode znamená počítať, že sa vrháme do problémov ale aj istotu, že práve v nich na nás čaká Pán, aby nám pomohol. Tých, čo sa rozhodli radšej vyčkávať, John Ortberg nazýva „loďosedi“. Sú to tí, čo si bezpečnosť cenili viac ako rast, hoci práve rast nás fascinuje a sme preň stvorení a je len málo smutnejších vecí, ako stagnácia.
Kto chce zakúsiť radosť, musí prestať odkladať. Naučiť sa konať hneď znamená objaviť zdroj veľkej sily. Najničivejšie je, ak zostaneme pasívni po nejakom neúspechu. Psychológ David Burns výstižne hovorí: „Keď sa objaví výzva a ja nič neurobím, vedie to k negatívnym myšlienkam – že som bezmocný, že nemám žiadnu nádej a nemôžem nič zmeniť. Tieto myšlienky vedú k deštruktívnym pocitom, k strate energie a motivácie, k strate sebaúcty a k pocitu prehry. Konečným dôsledkom je sebadeštruktívne správanie – váhavosť, vyhýbavosť a únik.“
Práve v takýchto rozpoloženiach je nenahraditeľnou duchovná motivácia: tam, kde končia ľudské sily, začína Božia moc. John Ortberg radí začať celkom jednoduchými konkrétnymi krokmi, ktoré sú zároveň krokmi viery: „Zdvihni telefón a postav sa tvárou k situácii, ktorej si sa vyhýbal. Otvor knihu a začni pracovať na projekte, ktorý odkladáš lebo máš pocit, že ťa premôže. Zapíš sa do kurzu, kde začneš získavať novú zručnosť...“ Dôležité je byť pri tom upriamení na Ježiša. „Nádej dostala Petra z lode. Dôvera ho držala na vode. Strach ho potopil. Všetko záviselo od toho, či sa upriamil na Spasiteľa alebo na búrku. Nádej je palivom, na ktoré jazdí srdce človeka.“