Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin v 1. – 3. roku života dieťaťa

Už počas uplynulých dvoch utorkov, v rámci rubriky Očami viery, vedy a kultúry sme sa v našom vysielaní venovali téme z priesečníka psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Dnes by sme sa zamysleli nad tým, ako to, čo sa udeje v našom citovom vývine od prvého do tretieho roka života, môže ovplyvniť, či už pozitívne alebo negatívne náš vzťah k Bohu.
 

Neodpúšťajúci zákonník 

Možno sa už aj vám stalo, že ste sa stretli s ľuďmi, pre ktorých „litera a zákon“ boli akoby najvyššími životnými hodnotami a princípmi. Už Pán Ježiš tento aspekt vyčítal zakonníkom a farizejom. Preto sa možno pýtať, odkiaľ pramení takýto postoj k životu, ktorý keď sa dostane do svojej extrémnej formy, obracia sa proti životu samému. Odpoveď možno hľadať v čase citového vývinu života dieťaťa, a to medzi jeho prvým až tretím rokom.

Ak sú rodičia vo výchove v tomto období príliš prísni a rigídni, je pravdepodobné, že aj dieťa sa stane rigídnym, rigorózným, lakomým, puntičkárskym s tendenciou k perfekcionizmu, „neodpúšťajúcim zákonníkom“, pre ktorého bude svet len biely alebo čierny, len správy alebo nesprávny, a pravdepodobne bude celý svoj emocionálny svet popierať prostredníctvom racionálnej sebakontroly, ktorá je zároveň aj charakteristickým znakom pre obsedantno–kompulzívnu poruchu či štruktúru osobnosti.

Je pravdepodobné, že tento spôsob myslenia a cítenia dospelého človeka ovplyvní aj jeho vzťah k Bohu a tiež jeho obraz o Bohu. Bude to obraz Boha, ktorý je predovšetkým prísnym sudcom, s jasným čierno-bielym videním, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. Pričom byť dobrým bude predovšetkým znamenať presné dodržiavanie pravidiel, príkazov a zákona. Vnútorným, viacmenej neuvedomeným heslom takého človeka bude: Nič na tomto svete nie je zadarmo. Všetko je potrebné si zaslúžiť. Pre takéhoto človeka bude asi dosť ťažké uveriť v milosrdnú, gratuitnú božiu lásku, pretože jeho vnútorný koncept zameraný na prísny poriadok, čierno biele vnímanie a videnie sveta, a z toho vyplývajúca logika, podľa ktorej prijatie dobra a lásky si možno len zaslúžiť, mu to jednoducho nedovolí. Zdá sa náboženský fundamentalizmus, pokiaľ ide o jeho psychologickú dimenziu, má svoje korene práve v takomto emočnom postoji ľudskej osobnosti.

Strach a trest za hriech  

„Boh ma za moje hriechy potrestá“. Niekedy je skutočne prekvapujúce, ba až šokujúce, že mnohí veriaci úprimne prežívajú takéto presvedčenie, z ktorého je cítiť strach z Boha. Prečo? Veď Nový zákon predstavuje Boha milosrdného, ktorý neodsudzuje človeka za jeho hriechy, ako to môžeme vidieť jedinečným spôsobom na príbehu o Márnotratnom synovi. Boh, ktorý poslal svojho jediného Syna a ktorý zomrel za hriechy všetkých ľudí, prečo by mal trestať za hriechy, hlavne ak ich človek ľutuje a  za svoje správanie berie zodpovednosť?

Obšírne sa touto témou zaoberá nemecký jezuita a psychológ Karl Frielingsdorf vo svojej knihe Falošné predstavy o Bohu, kde tvrdí, že hoci mnohí kňazi, rehoľníci či laici navonok hovoria o Bohu ako o dobrom pastierovi, milujúcom otcovi, často vo svojom vnútri nevedome prežívajú voči Bohu strach, pretože ho vnímajú ako „trestajúceho Boha sudcu“. Frielingsdorf na základe prieskumu tvrdí, že takýto nevedomý postoj voči Bohu prežíva až 94 percent z  591 účastníkov prieskumu.

Je isté, že hriech má v sebe svoju vlastnú deštruktívnu silu, či už v živote toho, kto sa ho dopúšťa ako aj vzhľadom na sociálne prostredie, ktorého sa dotýka. No korene strachu z Boha, či trestu za hriech môžu prameniť tiež v oblasti tohto štádia citového vývinu dieťaťa. Neworský psychiater Gorge Serban objasňuje tento fenomén na príklade života primitívnych náboženských skupín. V ich vzťahu voči božstvám je evidentná prítomnosť strachu. V obetiach prinášaných bohom, aby si naklonili ich priazeň je zároveň skrytý aj strach z možnosti byť potrestaní. Podobný postoj, možno podľa Serbana vidieť aj počas citového vývinu života dieťaťa v tomto štádiu. Dieťa ešte nedokáže interpretovať skutočnosť prostredníctvom vlastnej skúsenosti a inteligencie tak, ako dospelý človek. Je schopné používať len tzv. „magické myslenie“, na základe ktorého je implicitne presvedčené, že existuje priame spojenie medzi reálnym svetom a jeho myslením. Dieťa tak v tomto štádiu žije v presvedčení, že realitu okolo seba môže ovplyvňovať silou svojich myšlienok. Keďže zároveň ešte nedisponuje inými intelektuálnymi prostriedkami, aby mohlo túto ťažkosť spracovať, začína sa cítiť ohrozené a prežíva úzkosť, ktorá v konečnom dôsledku je „úzkosťou zo separácie“ od niekoho väčšieho, od koho prv úplne záviselo a kto mu uspokojil všetky jeho potreby. Je preto pochopiteľné, že dieťa prežíva takýto strach a úzkosť, ktoré sú normálne vzhľadom na jeho citový vývin. Avšak ak v dospelosti ľudia prežívajú strach z Boha, strach, že ich potrestá, ak nebudú dostatočne dobrí a poslušní, strach, ktorý sa v skutočnosti rodí z vývinového procesu, ktorý súvisí so zanechaním magického spôsobu myslenia, v takom prípade možno pôjde aj o prejav ešte nezrelej viery, nie naplno rozvinutého, autentického vzťahu k Bohu.

Z tohto istého hľadiska možno podľa Serbana pozorovať aj explóziu fenoménov dnešných čias, akými sú ezoterizmus, astrológia, okultizmus či mágia na jednej strane a úzkosť na strane druhej, ktorú dnes hlavne mladí ľudia cítia spôsobom veľmi existenciálnym, aj keď väčšinou nevedomým. Podľa Serbana, tieto fenomény spolu navzájom súvisia, a to jednak vzhľadom na prítomnosť nezrelého a nerozvinutého citového života, ktorý sa prejavuje infantilným magickým myslením v ich živote a tiež vzhľadom na ich túžbu zvládnuť úzkosť, ktorú v sebe cítia. – ls –

Toľko vzhľadom na tému: Citový a náboženský vývin počas prvého roka života dieťaťa. Na budúci utorok sa zamyslíme nad tým, ako citový vývin dieťaťa v čase od 1. do 3. roka života môže ovplyvniť vzťah k Bohu v dospelosti.

Viac o tejto téme sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ