Gréckokatolíkom: Koncelebrácia, biritualizmus a rešpektovanie obradov

Týždeň, ktorý dnes začíname je týždeň modlitieb za zjednotenie kresťanov. Na všetkých úrovniach sa v jeho rámci často organizujú aj spoločné modlitby predstaviteľov viacerých kresťanských cirkví a spoločenstiev. Tieto modlitby a slávenia liturgie Slova však nikdy nemôžu mať charakter eucharistickej obety. Jej slávenie je totiž najvyšším prejavom jednoty cirkevného spoločenstva. V tejto súvislosti sa niekedy medzi veriacimi, ale aj kňazmi na Slovensku vynára otázka: Ako je to so spoločným slúžením kňazov rozličných cirkví sui iuris, majúc tu na mysli predovšetkým spoluslúženie rímskokatolíckych a gréckokatolíckych kňazov. Niekedy aj takéto slúženie totiž býva mylne označované za ekumenickú koncelebráciu. V skutočnosti tu ide o koncelebráciu medzi kňazmi dvoch katolíckych cirkví sui iuris – rímskokatolíckej a gríckokatolíckej, obe ale sú súčasťou Katolíckej cirkvi. V tomto prípade teda ide o medziobradové koncelebráciu.

Cirkev oddávna odporúča spoločné slávenie Eucharistie, a to predovšetkým spolu s biskupom, ako hlavou eparchie- partiukulárnej cirkvi, ale aj spoluslúženie viacerých kňazov, aby sa vhodne prejavila jednota kňazstva a obety. Aj posledný ekumenický koncil vyzdvihuje, že spoločné slávenie Eucharistie je prejavom jednoty celej Cirkvi.



Cirkevné právo ustanovuje spresne spôsoby a podmienky medziobradového slúženia. V prvom rade tu platí zásada, že nesmie dochádzať k liturgickému synkretizmu, teda miešaniu častí liturgie podľa rôznych obradov. Každý kňaz si má zachovať liturgický odev a insígnie vlastnej cirkvi sui iuris, pri slávení sa majú dodržiavať liturgické predpisy tej cirkvi, v obrade ktorej sa slúži.

Neraz sa v súvislosti s medziobradovou koncelebráciou, zvlášť zo strany rímskokatolíckych veriacich, ba aj kňazov, vyskytne aj takáto otázka: mohol by ženatý gréckokatolícky kňaz slúžiť v západnom, latinskom obrade? Pri hľadaní odpovede je potrebné najprv si ozrejmiť v čom konkrétne spočíva skutočný, alebo zdanlivý probém. Je totiž potrebné odlíšiť či jadro otázky spočíva v možnosti biritualizmu, teda samostatného slúženia v inom obrade, medziobradovej koncelebrácie, alebo skutočnosti, že v gréckokatolíckej cirkvi sa môžu stať kňazmi aj ženatí muži a z toho vplývajúceho domnienky že ich vzťah k rímskokatolíckej liturgii je rozdielny ako u kňazov žijúcich v celibáte?

Pokúsime sa odpovedať od konca.

1) Skutočnosť, že v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sú vysviacaní za kňazov aj ženatí muži je v súlade s tradíciou a právom Katolíckej cirkvi. Osobný stav gréckokatolíckeho kňaza (teda, či je slobodný, lebo ženatý) nemá žiaden vplyv na možnosť, či oprávnenosť vysluhovania sviatostí, bez ohľadu na to, či ich vysluhuje v jeho vlastnom liturgickom obrade, alebo či ich - v súlade s cirkevným právom - vysluhuje v inom (napr. aj latinskom, teda rímskokatolíckom) obrade. Neexistuje žiadna právna, liturgická, alebo iná norma, ktorá by zdôvodňovala rozdielny prístup v tejto oblasti. V rímskokatolíckej cirkvi je pre kňazov záväzný celibát - avšak z toho nijakým spôsobom nevyplýva, že by liturgiu v tomto obrade mohol slúžiť len neženatý kňaz. Eucharistia, ako sviatosť, je totiž len jedna a obrad v ktorom sa slávi je len výsledkom historického a liturgického vývoja v jednotlivých cirkvách.

2) Medziobradová koncelebrácia.

Cirkevné právo, konkrétne Kódex kánonov východných cirkví v kán. 701, udáva presne podmienky za ktorých môžu koncelebrovať, teda spoločne sláviť Eucharistiu kňazi patriaci do rôznych cirkví /teda napríklad aj do cirvi rímskokatolíckej/.

CCEO k. 701 (neoficiálny vlastný preklad) Koncelebrácia medzi biskupmi a kňazmi rozličných cirkví sui iuris sa môže s dovolením eparchiálneho biskupa uskutočniť zo spravodlivej príčiny, najmä na podporu vzájomnej lásky a prejavenie jednoty medzi cirkvami, nasledujúc pritom predpisy liturgických kníh hlavného celebranta, vyhýbajúc sa pritom akémukoľvek liturgickému synkretizmu, pričom je vhodnejšie, aby si každý ponechal liturgické rúcha a odznaky vlastnej cirkvi sui iuris.

Podmienky za ktorých môžu spoločne koncelebrovať rímskokatolícki a greckokatolícki kňazi (ženatí, či neženatí) v gréckokatolíckom, alebo rímskokatolíckom obrade sú teda jasne vymedzené textom kánonu:

- súhlas príslušného biskupa – myslí sa tu biskup toho obradu v ktorom sa má slúžiť.

- primeraná príčina – takouto príčinou je práve potvrdenie a prehĺbenie jednoty cirkvi, alebo slávnostná liturgia na ktorej – pre lepšie zvýraznenie jednoty- sa zúčastňujú kňazi oboch obradov a podobne.

- dodržiavanie liturgických predpisov podľa liturgických kníh hlavného celebranta.



Čo sa týka možnosti biritualizmu, teda samostantného slúženia v inom obrade, cirkevné predpisy v zásade vyžadujú, aby každý kňaz vykonával liturgické obrady v tom liturgickom obrade, ktorý je vlastný cirkvi, do ktorej on sám patrí. V niektorých prípadoch je však pastoračne potrebné, aby výnimočne, alebo aj pravidelne, vykonával liturgické obrady v obrade inej cirkvi. Spomedzi rozličných dôvodov je to predovšetkým pastoračná potreba služby pre veriacich inej obradovej cirkvi. V takomto prípade si dotyčný kňaz musú vyžiadať od Svätej Stolice, konkrétne od Kongregácie pre východné cirkvi osobitné dovolenie, tzv. indult biritualizmu.

Svätá Stolica zváži podanú žiadosť, a v prípade, že to považuje za potrebné, pýta sa aj na mienku príslušných miestnych biskupov (rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho). Ako tomu nasvedčuje doterajšia prax Svätej Stolice, hlavným dôvodom, či kritériom podľa ktorého je toto osobitnú povolenie udeľované je ohľad na duchovné dobro veriacich. Svätý Stolica môže toto dovolenie udeliť v dočasnej, alebo trvalej forme.

Dokument II. Vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium, citujúc slová sv. Ignáca Antiochijského, uvádza, že „Cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým na tej istej Eucharistii, v jednotnej modlitbe, pri jedinom prestole, na čele s biskupom obklopeným svojimi kňazmi a svojimi pomocníkmi. To si vyžaduje, aby maximálnu starostlivosť, aby liturgický život eparchie prebiehal okolo biskupa a v jednote s ním. Toto pravidlo platí aj pre otázky spoločného slávenia liturgie kňazov viacerých obradov, alebo pre situáciu, kedy kňaz jednej cirkvi sui iuris chce príležitostne, alebo trvalo slúžiť v obrade inej Cirkvi – aj tu je schválenie biskupom zárukou tej jednoty, ktorá má svoje najhlbšie vyjadrenie v Eucharistii.



P. Cyril Vasiľ SJ