Slovo pre chorých: Pokoj srdca

Drahý brat, sestra! Dnešným dňom sa končí Vianočné obdobie. Už sme odkrojili prvú „desiatku“ dní Nového občianskeho roka. V mnohých však ešte stále rezonuje posolstvo sviatočných dní. Navyše nás dnešné liturgické texty vyzývajú k zodpovednosti. Ak si mal možnosť zúčastniť sa na bohoslužbe v chráme, potom iste vieš, že myslím na zodpovednosť, ktorá vyplýva z prijatia sviatosti krstu. Nad touto sviatosťou sa chcem spolu s tebou v nasledujúcich okamihoch zamyslieť. Želám si spolu s tebou, aby toto zamyslenie prispelo k dosiahnutiu vnútorného pokoja, po ktorom možno túžiš. Pravý pokoj srdca však dosiahneme aj vtedy, keď si dokážeme uvedomiť hodnotu vlastnej dôstojnosti, ktorá je umocnená sviatosťou krstu.
Život, ktorý prežívame na tejto Zemi, je nezaslúženým darom. Už v okamihu, keď sme uzreli svetlo sveta, začíname žiť svoje povolanie. Sviatosťou krstu, ktorú sme prijali, sa zvýrazňuje fakt, že sa stávame Božími deťmi. Boh nás prijíma za svoje deti a povoláva nás k zodpovednosti za svoj život. To znamená, že nie je náhoda, že žijeme! Boh nás tu chcel mať! Každému, kto prijal krst sa Boh prihovára slovami proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie.“ Dar života nám bol daný. My ho vrátime späť Otcovi, ale v akej podobe, to už je na nás... Brat, sestra! Patríš do kategórie ľudí, ktorí už nejaký ten čas znášajú na svojich pleciach bremeno kríža v podobe nejakej choroby. Tá môže trvať kratší čas, alebo sa s ňou musíš vyrovnávať celý život. Aj keď sa ti to možno ťažko počúva a ešte ťažšie prijíma, skús uveriť tomu, že toto je forma tvojho povolania. Toto je výsada, na základe ktorej ťa Pán nazýva „vyvoleným“, v ktorom nachádza zaľúbenie. Vyrovnať sa vo svojom živote s chorobou a bolesťou, nie je tak jednoduchá záležitosť. Medzi nami sú ľudia, ktorí veľmi ľahko rezignujú na všetko, práve vo chvíli, keď sa dozvedia, že vo svojom živote sa budú musieť vyrovnať s chorobou, alebo bolesťou v rôznych podobách. Rezignácia však nikdy nebude cestou. Náš Boh, ktorému sme uverili sa túžil stať človekom, lebo ho fascinoval človek sám. K človeku ale takmer neodmysliteľne patrí utrpenie a bolesť. Aj o tomto veľmi dobre vie náš Boh. Práve preto je tu sviatosť krstu, v ktorej nás túži vyzbrojiť „Duchom svätým a mocou...“ Aby sme vládali niesť bremeno kríža. Len v Duchu svätom je možné pochopiť, že utrpenie je cestou.

Boh je ten, ktorý nám v krste „dal moc stať sa Božími deťmi...“ Na našej ceste je to práve Boh, ktorý posilní podlomené kolená... Možno je to skutočnosť utrpenia a bolesti, v ktorej cítime, že nám niečo chýba. Ale je to práve núdza, ktorá nás môže prebudiť a pohnúť k hľadaniu zmyslu toho, čo žijeme. Veľmi často sa pre ľudí s telesným postihnutím v medicíne používa výraz „handicap“. Tento výraz je zaužívaný a my si pri vyslovení tohto zložitého výrazu ani neuvedomíme, že ono samo v sebe popiera hodnotu ľudskej dôstojnosti a vôbec ho nemožno použiť v súvislosti s povolaním, ktoré vyplýva zo sviatosti krstu. Ak si uvedomíme, že slovo hand - je prevzaté z angličtiny a označuje ruku, k tomu pridáme ďalšiu časť slova, cap, čo v preklade znamená čapica. Ak si tieto dva výrazy spojíme, potom by sme ako postihnutí ľudia mali byť žobrákmi.

Boh, ktorý sa stal človekom, aby dal zmysel každému životu nás v túto nedeľu Krstu Pána pobáda k inej skutočnosti, ktorou by mala byť naša snaha žiť svoje utrpenie ako povolanie. Máme v tomto živote v istom zmysle povinnosť objaviť vlastnú výnimočnosť. Do dokážeme za predpokladu, že sa staneme ľuďmi modlitby, ktorí keďže majú čas, budú čím častejšie cez modlitbu vstupovať do osobného vzťahu s Bohom. Vtedy, ak nebudeme mať ducha modlitby, môžeme sa stať žobrákmi, pretože nebudeme otvorení pre pôsobenie Ducha svätého, ktorý nám vnuká ako a čo máme robiť a hovoriť, aby utrpenie pre nás nebolo otrockým putom, ale aby nás viedlo k tak potrebnej slobode ducha. Ak je to možné, prijímajme čím častejšie eucharistiu, v ktorej je prítomný živý Kristus. Možno nám zdravotný stav nedovolí, aby sme boli denne prítomní v chráme. Všade tam, kde sme je možné vytvoriť si pomyselný chrám ticha. Je však nutné vystúpiť na vysoký vrch do samoty, aby mohlo dôjsť k stretnutiu s Najvyšším dobrom, ktorým je Boh.

On sám nám dá dostatok vnútornej sily k tomu, aby sme pochopili vo svetle milosti svoje povolanie. Náš Pán je milujúci Otec. Nikdy nám nenadelí viac, ako sme schopní zniesť. Ak mu budeme dôverovať, môžeme si byť istí, že nám udelí svoje požehnanie pre všetko, čo budeme žiť a konať. V Jeho milosti nebudeme musieť vyrieknuť slová, ktoré tak často počujeme: „Vo svojom stave žijem ako viem.“ S Jeho milosťou a požehnaním, budeme žiť, lebo nás to bude napĺňať a v tomto vnútornom naplnení dosiahneme vytúžený pokoj srdca.

Drahý brat, sestra! Usiluj sa napriek svojim ťažkostiam a problémom, ktoré vo svojom utrpení znášaš vždy zostať pri živej vode sviatostí a v modlitbe, aby si vždy pamätal na svoju dôstojnosť, ktorá pramení z krstného povolania. Snáď narazíš na ťažkosti a problémy, ktoré sa nedajú zo života vystrihnúť, ale nech je tá tvoja osobná cesta cestou svetla. Cestou, na ktorej budeš zvládať všetky prekážky, pretože ťa bude sprevádzať Boží pohľad, ktorý je vždy plný lásky a súcitu... Môj Boh, ktorý si Bohom pokoja! Ďakujem ti za milosť povolania žiť svoj život a byť Tvojím dieťaťom. Moje utrpenie bolo pre mňa často otroctvom a nedokázala som mu pripísať význam, ba ani hodnotu. Dávaš mi poznať, že v dare života ma chceš mať pre seba. Nech tvoja milosť vo mne spôsobí, aby som bola človekom modlitby a s tvojim požehnaním konala dobro v prospech iných.
Ivana Mochorovská