Generálna audiencia Benedikta XVI.: Pavlova náuka o kresťanskom kulte
Vatikán (7. januára, RV) - Dnešná generálna audiencia Benedikta XVI. bola v
tomto roku prvou v poradí. Konala sa v Aule Pavla VI. Vo svojej katechéze Svätý Otec
pokračoval v dlhodobej téme, ktorou je sv. apoštol Pavol. Za ústredný aspekt si zvolil
otázku kresťanského kultu. Konkrétne prostredníctvom výkladu troch vybraných miest
z Pavlovho Listu Rimanom objasnil, ako si treba správne vysvetľovať obetu v kresťanskej
bohoslužbe a aký to má dosah na našu účasť na liturgii a celý náš praktický život.
Benedikt XVI. začal blahoprianím a týmto mocným povzbudením: „Milí
bratia a sestry, pri tejto prvej generálnej audiencii v roku 2009, chcem vám všetkým
vyjadriť vrúcne prianie do práve začatého nového roka. Oživme v sebe
úsilie otvárať Kristovi myseľ a srdce, aby sme žili ako jeho ozajstní priatelia. Jeho
priateľská spoločnosť zaistí, aby sa tento rok, napriek jeho nevyhnutným ťažkostiam,
stal cestou plnou radosti a pokoja. Iba vtedy totiž, ak zostaneme zjednotení s Kristom,
bude nový rok dobrý a šťastný.“ Po týchto slovách Svätý
Otec predostrel tému dnešnej katechézy: aspekt kresťanského kultu v náuke sv. Pavla.
„V minulosti sa s obľubou hovorilo o istej tendencii Apoštola, orientovanej skôr proti
kultu, o istej ‚spiritualizácii‘ koncepcie kultu“ – povedal Benedikt XVI. a pokračoval:
„Dnes lepšie rozumieme, že Pavol vidí v Kristovom kríži historický obrat, ktorý pretvára
a radikálne obnovuje realitu kultu. Táto nová vízia kultu sa objavuje predovšetkým
v troch textoch z Listu Rimanom.V Rim 3,25, po slovách o «vykúpení
v Kristovi Ježišovi», Pavol pokračuje formulou, ktorá je pre nás tajomná. Hovorí
takto: «Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom
viery». (Rim 3,25)
Týmto, pre nás skôr nezvyčajným
výrazom „prostriedok zmierenia“ sv. Pavol naznačuje takzvanú „zľutovnicu“
starého chrámu, čo je vrchná časť archy zmluvy, ktorá bola považovaná za bod kontaktu
medzi Bohom a človekom, bod jeho tajomnej prítomnosti vo svete ľudí.
Táto „zľutovnica“ sa vo veľký deň zmierenia „jom kippur“ kropila krvou
obetovaných zvierat, krvou, ktorá symbolicky prinášala hriechy uplynulého roka do
kontaktu s Bohom, a tak hriechy vrhnuté do priepasti božej dobroty boli takpovediac
absorbované božou silou, prekonané, odpustené. Život sa začínal odznova.“
„Tento obrad vyjadroval túžbu, aby sa naše viny mohli skutočne vrhnúť do
priepasti božieho milosrdenstva,“ - vysvetlil Svätý Otec – ale „krvou zvierat
sa tento proces neuskutočňuje. Bol potrebný reálnejší kontakt medzi ľudskou
vinou a božou láskou, a ten sa uskutočnil v Kristovom kríži. Kristus, pravý Syn Boží,
ktorý sa stal pravým človekom, prijal na seba celú našu vinu. On sám je miestom kontaktu
medzi ľudskou biedou a božím milosrdenstvom. V jeho srdci sa rozpúšťa
žalostná masa zla spáchaného ľudstvom, a obnovuje sa život.“ Benedikt VI.
sa ďalej vrátil ku sv. Pavlovi:
„Odhaľujúc túto zmenu, sv.
Pavol nám hovorí: s Kristovým krížom - najvyšším činom božej lásky, ktorá sa
stala ľudskou láskou – sa starý kult s obetami zvierat v Jeruzalemskom
chráme skončil. Tento symbolický kult, kult túžby, je teraz nahradený kultom reálnym:
láskou Boha vteleného v Kristovi, privedenou k naplneniu v smrti na kríži.
Takže nejde tu o spiritualizáciu reálneho kultu, ale naopak: reálny kult, pravá
božsko-ľudská láska, nahrádza kult symbolický a provizórny.“
Slová
sv. Pavla, pochádzajúce spred spustošenia Jeruzalemského chrámu, sú tak podľa Benedikta
XVI. v dokonalom súlade so slovami Ježiša, ktorý oznamoval koniec čias a ohlasoval
iný chrám, „nepostavený ľudskými rukami“ – chrám svojho vzkrieseného tela. Pápež vo
svojej katechéze ďalej prešiel k druhému citátu z Listu Rimanom, ktorým je prvý verš
12. kapitoly: «Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali
ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.» (Rim 12,1)
„Povzbudenie
„prinášať svoje telá ako obetu“ sa vzťahuje na celú osobu.
Rim 6,13 nás pozýva, aby sme „oddali seba samých“. Napokon, výslovný odkaz
na fyzickú dimenziu kresťana súvisí s výzvou „oslavovať Boha v našom
tele“ (1Kor 6,20): ide tu o oslavovanie Boha v našej veľmi konkrétnej
každodennej existencii, zviditeľnenej vo vzťahoch a vnímateľnej.“
Svätý
Otec ďalej exegeticky podrobne rozanalyzoval kľúčové slová citátu, pričom zašiel ku
gréckym a latinským výrazom. Osobitne objasnil Pavlovo slovné spojenie „duchovná bohoslužba“,
ktoré sa nachádza aj v Rímskom kánone. Poukázal pritom aj na starozákonné súvisiace
texty v Žalmoch a v knihe Daniel. Závrečný tretí citát vybral Benedikt XVI. z 15.
kapitoly Listu Rimanom, kde Pavol opisuje milosť, ktorej sa mu dostalo ako: «... milosť,
ktorú som dostal od Boha, aby som bol služobníkom („liturgom“) Krista Ježiša medzi
pohanmi a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou
obetou, posvätenou v Duchu Svätom.» (Rim, 15,15n).
„Sv. Pavol interpretuje
svoju misionársku činnosť medzi národmi sveta na budovanie univerzálnej Cirkvi ako
činnosť kňazskú. Ohlasovať evanjelium na zjednotenie národov v spoločenstve vzkrieseného
Krista je „kňazská činnosť“. Apoštol evanjelia je pravým kňazom, koná to, čo je stredobodom
kňazstva: pripravuje pravú obetu. A potom druhý aspekt: cieľom misijnej činnosti je,
môžeme povedať, kozmická liturgia: aby národy, zjednotené v Kristovi a svet ako taký
sa stal Božou slávou, «príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom.»
Tu
sa ukazuje dynamický aspekt, aspekt nádeje v Pavlovskej koncepcii kultu: sebadarovanie
Krista znamená tendenciu pritiahnuť všetkých kspoločenstvu jeho Tela,
zjednotiť svet. Iba vspoločenstve s Kristom, exemplárnym človekom,
ktorý je jedno s Bohom, svet sa stáva takým, ako to všetci túžime: zrkadlom
božej lásky. Tento dynamizmus je stále prítomný v Eucharistii, tento dynamizmus
musí inšpirovať a formovať náš život. A s týmto dynamizmom začíname nový rok.“Na
záver Svätý Otec všetkým udelil apoštolské požehnanie. –jb-