Benedikt XVI. na slávnosť Zjavenia Pána: "Mudrci boli pravdepodobne astronómovia"

Vatikán (6. januára, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním predsedal slávnostnej sv. omši v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej homílii sa obrátil na veriacich týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry,

Epifánia, teda Zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista je mnohovýznamovým tajomstvom. Latinská tradícia ho stotožňuje s návštevou Mudrcov u dieťaťa Ježiša v Betleheme a teda ho interpretuje ako zjavenie izraelského Mesiáša pohanským národom. Východná tradícia naopak toto tajomstvo pripisuje udalosti pokrstenia Ježiša v rieke Jordán, kedy sa zjavil ako Jednorodený Syn nebeského Otca, pomazaný Duchom Svätým. Jánovo Evanjelium pozýva uvažovať o „zjavení“ aj prostredníctvom udalosti svadby v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno, a tak „zjavil svoju slávu a  jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11). A čo by sme mohli povedať my, drahí bratia, osobitne my kňazi Novej zmluvy, keď každý deň sme svedkami „zjavenia“ Ježiša Krista vo svätej Eucharistii? Všetky Pánove tajomstvá Cirkev slávi v tejto najsvätejšej a najpokornejšej sviatosti, v ktorej sa On zjavuje a skrýva zároveň. „Adoro te devote, latens Debitas“ – adorujúc, modlíme sa spolu so svätým Tomášom Akvinským.

 

V tomto roku 2009, ktorý je zároveň osobitne venovaný astronómii, keďže slávime 400. výročie od prvých teleskopických pozorovaní Galilea Galileiho, nemôžeme nevenovať osobitnú pozornosť symbolu hviezdy, ktorá zohráva dôležitú úlohu v evanjeliovej rozprave o Mudrcoch (porov. Mt 2, 1 – 12). Pravdepodobne boli astronómovia. Z miesta ich pozorovania, na východ od Palestíny, asi v Mezopotámii, spozorovali zjavenie sa novej hviezdy a tento nový fenomén interpretovali ako nebeské ohlásenie narodenia kráľa, čo podľa Svätých Písem znamenalo židovského kráľa (porov. Nm 24, 17).

 

Cirkevní otcovia videli v tejto udalosti, o ktorej píše sv. Matúš, istý druh „kozmologickej revolúcie“, ktorej príčinou je skutočnosť, že Boží Syn vstúpil do sveta. Svätý Ján Chryzostom napríklad píše: „Keď hviezda dosiahla bod nad dieťaťom, zastavila sa, čo mohla spôsobiť iba taká sila, ktorú v sebe hviezdy nemajú. Najskôr sa stratila, potom sa opäť objavila a nakoniec sa zastavila“ (Homília k Matúšovmu Evanjeliu, 7,3). Svätý Gregor Naziansky dodáva, že narodenie Krista dalo do pohybu nové cesty hviezd (porov. Dogmatické úvahy, V, 53 – 64: PG 37, 428-429). Je tu možno pozorovať symbolický a teologický zmysel. V skutku pohanská teológia zbožstvovala kozmické sily a elementy, kresťanská viera naopak, keď privádza k zavŕšeniu biblické zjavenie, kontempluje jediného Boha, Stvoriteľa a Pána celého vesmíru.

 

Kresťanské myslenie porovnáva vesmír ku „knihe“ – to isté hovoril aj Galilei, pričom ho považuje za dielo Autora, ktorý sa vyjadruje prostredníctvom „symfónie“ stvorenia. Vo vnútri tejto symfónie sa v určitom mieste nachádza to, čo by sme mohli v hudobnom slovníku nazvať „sólo“, teda istá téma, ktorá je určená iba pre jediný nástroj alebo jediný hlas, pričom je tak dôležitý, že od neho závisí celé hudobné dielo. Týmto „sólistom“ je Ježiš, ktorému prináleží kráľovské znamenie – čo predstavuje zjavenie sa novej hviezdy.

 

Ježiš je antickými spisovateľmi vskutku prirovnávaný k novému slnku. Podľa nových astrofyzických poznatkov, by sme mali Ježiša dnes porovnať k ešte dôležitejšej hviezde, nielen z hľadiska solárneho systému, ale z hľadiska celého doposiaľ spoznaného vesmíru. V tomto tajomnom pláne, fyzickým a tiež metafyzickým spôsobom prišiel na svet Ježiš, ako ľudská bytosť a ako vyvrcholenie všetkého stvorenia. „Narodený zo ženy“ (Gal 4,4) ako píše sv. Pavol. Syn človeka integruje v sebe nebo i zem, stvorenie i Stvoriteľa, telo a Ducha. Je centrum vesmíru a dejín, pretože sa v ňom zjednocuje Autor so svojim dielom.“ – ls -