Homília Benedikta XVI. počas polnočnej sv. omše: "Božia sláva sa stáva viditeľnou, keď sa nám otvoria oči srdca pred betlehemskou jaskyňou"

Vatikán (25. decembra, RV) - Dnešný deň sa pre pápeža Benedikta XVI. a množstvo kresťanov po celom svete začal veľmi skoro – s úderom polnoci. Pred Bazilikou sv. Petra vo Vatikáne sa už dlhé hodiny predtým zhromažďovali ľudia, aby zažili jedinečnú atmosféru slávnostnej svätej omše pri príležitosti Narodenia Pána, ktorú slávil pápež Benedikt XVI. Svoju homíliu začal otázkou: „Kto je ako Pán, náš Boh, čo tróni na výsostiach, a predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi?“ (Ž 113,5). Takto spieva Izrael v jednom zo svojich žalmov, v ktorom chváli veľkosť Boha a jeho blízkosť ľuďom plnú milosti. Boh prebýva na výsostiach, ale hľadí dole... Boh je nesmierne veľký a veľmi vysoko nad nami. To je prvotná skúsenosť človeka. Táto vzdialenosť sa zdá byť nekonečná. Stvoriteľ sveta, Ten, ktorý všetko riadi, je ďaleko od nás. Tak to vyzerá zo začiatku. Potom však prichádza prekvapujúca skúsenosť: Ten, komu sa nikto nevyrovná, ktorý „tróni na výsostiach“, Ten, ktorý hľadí dole, skláňa sa nižšie. Vidí nás a vidí mňa. Tento pohľad Boha smerom dole je viac než pohľad zhora. Pohľad Boha je činom. Skutočnosť, že ma vidí a hľadí na mňa, mení mňa i celý svet okolo mňa. Žalm hneď na to pokračuje: „Slabého dvíha z prachu...“ On ma svojím pohľadom zhora dvíha, láskavo ma berie za ruku a pomáha vystúpiť hore mne, môjmu ja, zdola nahor. „Boh sa skláňa“. Toto slovo je prorocké. Uprostred betlehemskej noci dostáva celkom nový význam. Sklonenie sa Boha nadobúda neslýchaný a predtým nepredstaviteľný realizmus. On sa skláňa – On sám prichádza dole až do úbohosti maštale ako dieťa, ako symbol každej potreby, vydaný napospas ľuďom. Boh skutočne zostupuje. Stáva sa dieťaťom a zostupuje do stavu úplnej závislosti, ktorá je vlastná každej práve narodenej ľudskej bytosti. Stvoriteľ, ktorý všetko drží vo svojich rukách a na ktorom všetci závisíme, sa stáva maličkým s potrebou ľudskej lásky. Boh je v maštali. V Starom zákone bol chrám považovaný za akúsi podnožku Boha; svätostánok za miesto, v ktorom je On tajomne prítomný medzi ľuďmi. Vedelo sa tak, že nad chrámom v skrytosti spočíva oblak Božej slávy. Teraz je nad maštaľou. Boh je v oblaku úbohosti dieťaťa bez príbytku. Aký to nepreniknuteľný a i napriek tomu slávou naplnený oblak! Ako inak by sa vlastne láska k človeku, jeho starosť o neho mohla prejaviť viac a rýdzejšie? Oblak skrytosti, chudoby dieťaťa, ktoré úplne potrebuje lásku, je súčasne oblakom slávy. Totižto nič nemôže byť vznešenejšie a veľkolepejšie než láska, ktorá sa týmto spôsobom skláňa, zostupuje a stáva sa závislou. Sláva pravého Boha sa stáva viditeľnou, keď sa pred betlehemskou maštaľou otvárajú oči srdca.

 

Rozprávanie o narodení Pána podľa Lukáša, ktoré sme práve počuli v čítaní zo svätého Evanjelia, nám predkladá, ako Boh pozdvihol rúško svojej skrytosti najprv pred ľuďmi najnúdznejších pomerov, pred ľuďmi, ktorí v spoločnosti patrili skôr medzi opovrhovaných: pred pastiermi, ktorí na poliach okolo Betlehema strážili domáce zvieratá. Lukáš hovorí, že títo ľudia „bdeli“. Môžeme sa tak cítiť znovu povolaní ústredným motívom Ježišovho posolstva, v ktorom sa opakovane so stupňujúcim sa naliehaním až ku Getsemanskej záhrade vracia výzva k bdelosti, aby sme boli čulí, všimli si, že Pán prichádza a boli sme v pohotovosti. Tu toto slovo pravdepodobne znamená viac, než len byť v noci hore. Boli to ľudia skutočne bdelí, v ktorých žil zmysel pre Boha a Jeho blízkosť. Ľudia, ktorí očakávali Boha a nerezignovali na jeho iba zdanlivú vzdialenosť v každodennom živote. Bdelému srdcu môže prísť posolstvo veľkej radosti: Tejto noci sa vám narodil Spasiteľ. Iba bdelé srdce je schopné veriť tomuto posolstvu. Iba bdejúce srdce môže mať odvahu vydať sa hľadať Boha v podobe dieťaťa položeného v maštali. Prosme Pána, aby aj nám pomohol stať sa bdelými ľuďmi.

 

Okrem toho nám svätý Lukáš rozpráva, že okolo samých pastierov sa rozžiarila Božia sláva, svetelný oblak a oni sa ocitli uprostred tohto intímneho lesku slávy. Obklopení svätým oblakom počúvali chválospev anjelov: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. A kto sú títo ľudia dobrej vôle, ak nie najmenší, bdelí; tí, čo očakávajú, dúfajú v dobrotu Boha a hľadia na Neho z diaľky?

 

V cirkevných Otcoch môžeme nájsť prekvapujúci komentár na spev, ktorým anjeli pozdravujú Vykupiteľa. Až do tej chvíle – hovoria otcovia – anjeli poznávali Boha cez veľkosť sveta, cez logiku a krásu kozmu, ktoré pochádzajú od Neho a Ho odzrkadľujú. Prijímali, ak sa to tak môže povedať, nemý spev chvály stvorenia a premenili ho na nebeskú hudbu. Teraz sa však stalo niečo nové a pre nich až omračujúce. Ten, o ktorom hovoria nebesia, Boh, ktorý vládne nad všetkým a všetko nesie v náručí, On sám vstúpil do ľudských dejín, stal sa tým, kto v dejinách koná i trpí. Z radostného vzrušenia vyvolaného touto nepredstaviteľnou udalosťou, týmto druhým a novým spôsobom Božieho zjavenia – ako hovoria otcovia – sa narodil nový spev, nová sloha, ktorú nám zachovalo vianočné evanjelium: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. Asi môžeme povedať, že podľa štruktúry hebrejskej poézie, tento dvojitý verš v oboch svojich častiach vyjadruje v podstate to isté, ale vždy z iného uhla pohľadu. Sláva Boha je na výsostiach, ale tieto sa teraz nachádzajú v maštali, to teda znamená, že čo bolo prízemné, stalo sa vznešeným. Jeho sláva je na zemi, je to sláva pokory a lásky. A ešte: slávou Boha je pokoj. Kde je On, tam je pokoj. On je tam, kde ľudia nechcú autonómne robiť raj na zemi za použitia násilia. Je s ľuďmi, ktorí majú bdelé srdce, s pokornými, a s tými, ktorí odpovedajú jeho vznešenosti, vznešenosti pokory a lásky. Tým dáva svoj pokoj, pretože ich prostredníctvom vstupuje pokoj do tohto sveta.

Stredoveký teológ Vilhelm S. Thierry raz povedal: Boh – počnúc Adamom – videl, že jeho veľkosť vyvoláva odpor; že sa človek vo svojom bytí cítil obmedzený a ohrozený vo svojej slobode. Preto si Boh zvolil novú cestu. Stal sa Dieťaťom. Stal sa závislým a slabým, tým, kto potrebuje našu lásku. Teraz nám Boh, ktorý sa stal Dieťaťom, hovorí: Už nemôžete mať zo mňa strach, odteraz ma môžete iba milovať.

 

S týmito myšlienkami sa počas tejto noci približujeme k Betlehemskému Dieťaťu, k tomu Bohu, ktorý sa kvôli nám stal Dieťaťom. V každom Dieťati sa zračí betlehemské Dieťa. Každé dieťa si žiada našu lásku. Túto noc preto zvlášť myslíme na tie deti, ktorým je odoprená rodičovská láska. Na deti ulice, ktorým nebol dopriaty domov. Na deti, ktoré sú brutálne zneužívané ako vojaci a nástroje násilia namiesto toho, aby boli nositeľmi zmierenia a pokoja. Na deti, ktoré sú v hĺbke svojich duší zraňované pornografickým priemyslom a ostatným nehanebným zneužívaním. Betlehemské Dieťa je novou výzvou, ktorá je určená nám k úsiliu urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa betlehemské svetlo dotklo ľudských sŕdc. Iba obrátením sŕdc, iba zmenou ľudského vnútra môže byť prekonaná príčina všetkého tohto zla; môže byť prekonaná moc zlého. Iba ak sa zmenia ľudia, zmení sa svet, a aby sa ľudia mohli zmeniť, potrebujú svetlo prichádzajúce od Boha, to svetlo, ktoré tak nečakane vstúpilo do našej noci.

 

Keď hovoríme o betlehemskom Dieťati, myslíme tiež na kraj, ktorý nesie meno Betlehem, myslíme tiež na tú zem, kde žil Ježiš a ktorú hlboko miloval. A prosme, aby sa tam zrodil pokoj. Kiež skončí nenávisť a násilie. Kiež sa prebudí vzájomné porozumenie a dôjde k otvoreniu sŕdc, aby sa otvorili hranice. Kiež zostúpi pokoj, o ktorom spievali anjeli v tú noc.

 

V 96. žalme Izrael a s ním celá Cirkev chváli veľkosť Boha, ktorý sa prejavuje vo stvorení. Všetko tvorstvo je pozvané k tomuto chválospevu, a nachádza sa tam i toto pozvanie: „I zajasajú všetky stromy lesa pred tvárou Pána , že prichádza, ...“ (v. 12). Cirkev tiež číta tento žalm ako proroctvo a zároveň ako úlohu. Príchod Boha do Betlehema sa uskutočnil v úplnej tichosti. Iba pastieri, ktorí bdeli, boli na chvíľu obklopení žiarivou nádherou jeho príchodu a mohli počuť časť toho nového spevu, ktorý sa zrodil z úžasu a radosti anjelov nad príchodom Boha. Tento mlčanlivý príchod Božej slávy v priebehu dejín pokračuje. Tam, kde je viera, kde sa ohlasuje jeho Slovo a naslúcha sa mu, Boh zhromažďuje ľudí a dáva sa im vo svojom Tele, premieňa ich na svoje Telo. On „prichádza“. A tak sa prebúdzajú ľudské srdcia. Nový spev anjelov sa stáva spevom ľudí, ktorí v priebehu stáročí stále novým spôsobom ospevujú príchod Boha ako dieťaťa a z vnútra sú naplňovaní radosťou. Lesné stromy sa vydávajú za ním a radujú sa. Vianočný strom na Námestí sv. Petra hovorí o ňom, chce ponúknuť jeho žiaru a povedať: Áno, On prišiel a lesné stromy ho vzývajú. Vianočné stromy v mestách a v ľudských príbytkoch by mali byť niečím viac než sviatočným zvykom. Mali by ukazovať na Toho, ktorý je dôvodom našej radosti, na Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. Nakoniec chválospev hovorí o Tom, ktorý je znovu objaveným stromom života. Vierou v Neho dostávame život. Vo sviatosti Eucharistie sa nám dáva On, dáva nám život, ktorý siaha až do večnosti. Pridajme sa teraz ku chválospevu stvorenia a naša chvála bude súčasne i modlitbou: Áno, Pane, dopraj nám uvidieť niečo zo žiary Tvojej slávy. A daruj pokoj zemi. Urob z nás mužov a ženy pokoja.“ 

Preklad: Dušan Kolenčík