Vianočný príhovor kard. Jozefa Tomka

Vianoce sú tu so svojím tajomným čarom, s tichou radosťou, so štedrou večerou i mnohými darmi, s atmosférou, ktorá dýcha sviežou smrečinou, šíri v ľuďoch nezvyklú dobrotu a oživuje túžbu po vnútornom pokoji. Naraz sa cítime viac ľuďmi, odkrývame krásu rodiny a priateľstva, zažívame sviatočnú pohodu.


Čo však v nás spôsobuje to jemné chvenie srdca a akési posvätné vzrušenie? Sú to len darčeky, sladkosti, jedlá, spomienky? Aká je príčina, ktorá je za radostnou náladou; aká skutočnosť sa skrýva za dojmami, ako si môžeme pre každodenný život z vianočných sviatkov zachovať to, čo je milé, krásne, hrejivé, ľudské ?



Tajomné kúzlo Vianoc nie je rozprávka, vybásnený mýtus, pekný sen. Vianoce, to je o udalosti, o dieťati, o zážitku pastierov pri známom mestečku Betleheme, o svetle za tmavej noci. To je o skutočnej príhode, ktorá sa stala pred dvetisíc rokmi, ale siaha až k nám a týka sa nás osobne. Stačí si prečítať svedectvo jedného historika, pôvodným povolaním lekára, evanjelistu Lukáša, ktorý sa priznáva, že opisuje udalosti „po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom“ (Lk 1,3). Jeho rozprávanie je presné, s udaním času, miesta a hlavných účastníkov opísanej udalosti.



Stalo sa to za rímskeho cisára Augusta, ktorý predpísal súpis ľudu po celej rímskej ríši. Jeden mladý pár, Jozef a Mária, prišli z Nazaretu do Betlehema, aby si splnili občiansku povinnosť. Ale nenašli už miesto v hostinci a tak sa utiahli do maštaľky pre zvieratá. Tam Mária porodila svojho syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.



Na prvý pohľad jednoduchá udalosť. Ale zvláštne zjavy sprevádzajú toto narodenie. Bezprostredne ich zažijú pastieri, ktorí v noci strážia neďaleko svoje stádo.

Naraz ich osvieti svetlo z neba. Nebeský posol im oznámi veľkú novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nebeskí poslovia pritom ohlasujú: “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,10-13).



Toto dieťa je stredobodom pozornosti: je príčinou veľkej radosti pre všetkých ľudí, teda aj pre nás; je naším Spasiteľom, osloboditeľom, záchrancom, vykupiteľom, Pánom, ktorého oslavujú nebeskí poslovia a sprevádzajú jeho príchod na svet svetlom zhora. Jeho narodenie je dôležité pre všetkých ľudí, všetkým prináša svetlo a radosť. Toto dieťatko je aj pre nás znamením. Lebo v tom dieťatku sa „Boh stal človekom“, Božie „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). V ňom Boh vstúpil do našej ľudskej histórie. V tú noc večnosť vstúpila do časnosti a čas vstupuje do večnosti. „V betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem. Preto odtiaľ vychádza svetlo pre všetky časy, preto sa tam rodí svetlo, preto ztade zaznieva spev“ (Benedikt XVI., homília na polnoc 2007).



Tajomné čaro Vianoc je práve tu: je to tajomstvo malého dieťatka, ktoré sa volá Ježiš, čiže v preklade Spasiteľ. Toto chudobné pachoľa je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3,16). „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život...A my sme spoznali lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4,8.16). Nekonečný, všemohúci Boží Syn sa v betlehemskom dieťatku akoby vzdal svojej rovnosti s Bohom, ukryl svoj božský majestát a vzal si prirodzenosť človeka, stal sa podobným ľuďom –ako sa vyjadruje sv. Pavol (porov. Flp 2,6-7). Stal sa maličkým, aby sa priblížil aj najmenším; stal sa chudobným a bezmocným, aby pritiahol k sebe aj najchudobnejších, aj bezmocných. V ňom sa „všetkým ľuďom“, ako to oznámil anjel, teda aj nám, našej generácii, „prejavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4). Boh sa nám naraz ukázal taký blízky, milosrdný, láskavý, dobrotivý, - dalo by sa povedať: natoľko „ľudský“. Náš Boh je láska a dobrota, akú vyžaruje nevinná tvár a milota dieťatka.



Nebeský posol prináša chudobným pastierom radostnú zvesť o narodení dávno čakaného Spasiteľa v plnom svetle, ktoré ožiari betlehemskú noc. Ohlasuje im príchod toho, ktorý je Svetlom a prináša nové svetlo celému ľudstvu. Ján Krstiteľ prišiel vydať svedectvo o Ježišovi ako o pravom svetle, ktoré osvecuje každého človeka (porov.Jn 1,8-9). Aj starý Simeon nazval malého Ježiša pri obetovaní v chráme „svetlom na osvietenie pohanov“ (Lk 2,32). Je to Boží Syn, ktorý prišiel na zem, aby nám zjavil pravdu o Bohu a pravdu o človeku, aby nás naučil žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry. Priniesol nám jasné svetlo a istotu o základných životných otázkach, odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec, čo po smrti. Učí nás, ako dať zmysel životu, celej existencii i každodennému klopoteniu. Priniesol nám zákon lásky ako vrcholné pravidlo ľudského spolunažívania. Ba čo viac, „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Veru, to nie je čosi bezvýznamné najmä v našej dobe, keď na nás doliehajú cez rôzne kanály duchovné a kultúrne chmáry a mrákavy.



Betlehemskí pastieri poslúchli výzvu zhora a povedali si: „Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo“. Je to výzva, ktorá platí aj pre nás: poďme a pozrime sa zblízka na toto Dieťa, kto to vlastne je; čo nám prináša, aké svetlo vo tme, akú pomoc v životných ťažkostiach, aký prísľub dôstojného života v rodine, v spoločnosti, akú odpoveď na záhadu posmrtnej existencie. Nájdime si trochu pokoja, zastavme sa pri jasličkách, zkade sa na nás usmieva Dieťa, ktoré sa nám núka ako Emanuel-„Boh s nami“. Možno ho už nenájdeme vo verejnom živote, hádam už nenachádza miesto ani v našich domoch, vyhadzujeme ho von zo škôl, z politiky, z kultúry; svojím hriešnym sebectvom a korupciou sme priviedli svetové hospodárstvo do ťažkej krízy a hrozí nám nezamestnanosť, ničíme si rodinu a manželstvo, stávame sa stále viac ľudstvom bez srdca.



Poďme teda a pozrime sa zblízka na Ježiša, ktorého možno slabo poznáme. Veď aj v Betleheme nenašiel miesta v hostinci; „prišiel do svojho a vlastní ho nepoznali“ (Jn 1,11). Nuž zažnime sviečky na stromčeku, vymeňme si pozdravy a prípadne aj dary, zabavme sa medzi svojimi drahými. Ale zároveň sa pozastavme pri betlehemskom Dieťati, ktoré nám prináša najkrajší dar: pokoj v duši, lásku, odpustenie. V ňom nájdeme ozajstnú vianočnú radosť, nevinnú radosť detí. Lebo „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,13).



Drahí poslucháči, vám i všetkým ľuďom dobrej vôle na Slovensku z dlhého zoznamu prianí, ktoré mi poslal istý priateľ, vyberám a posielam za priehrštie vianočných žičení: viac pravdy, viac ľudskosti, viac priateľstva, viac zhovievavosti, viac dôvery, viac spravodlivosti, viac odpúšťania, viac lásky, viac statočnosti, viac šľachetnosti, viac dobroty, viac jednoty, viac pokoja, viac radosti.



Aby bola aj za našich čias „sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“.



Jozef kard. Tomko