Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu – V. časť

Dnes by sme posledný krát v rubrike Očami viery, vedy a kultúry venovali pozornosť téme: 21. storočie bude storočím náboženstva. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. Záverečné myšlienky hĺbkovej analýzy súčasných spoločenských a náboženských problémov pochádzajú od šéfredaktora jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera, z jeho článku s názvom: Boh je opäť tu. Dnes sa pozrieme spoločne s autorom pozrieme na etický aspekt náboženstva a jeho vplyv na spoločnosť.

Etický argument

Jean Paul vyjadril etickú mágiu všetkých náboženstiev jednou romantickou formulkou: „Kde je náboženstvo, tam je človek milovaný“. Alebo aspoň by mal byť. Etická normatíva patrí k náboženstvu ako zákon ku štátu. Presne toto robí náboženstvo vzácnou súčasťou každej morálnej spoločenskej ústavy. Nie je preto náhodné, že takmer vo všetkých etických diskusiách - od umelého potratu cez klonovanie až po eutanáziu – stali sa náboženské postoje najsilnejšou súčasťou odporu proti totálnemu laicistickému farizejstvu. Nie iba preto, že tieto pozície sú samé od seba eticky dobré a správne - ale aj preto, že ich prostá existencia si vyžaduje celospoločenskú etickú diskusiu o hraniciach utilitarizmu.

V kruhu modernej náboženskej kritiky sa rozvinula téza o patológii viery. Psychologicky odôvodnený patologický argument, poznačený temnou historickou skúsenosťou, sa zdal pre mnohých prijateľný. Musíme však priznať, že existuje aj patológia rozumu. Hrozí tu absolutizovanie mocných - bez uplatnenia článkov viery – prechod k totalite. Jürgen Habermas varuje pred „vykoľajeným sekularizmom“.  
Paradox medzi technickou výzbrojou a morálnym odzbrojením sa dá považovať za „etickú dezintegráciu“, za „stratu zmyslu“ (Max Weber) alebo za „morálny deficit“ (Émile Durkheim), v každom prípade by to však malo podporiť návrat náboženstva ako etickej sily.
Na jednej strane vedie stúpajúce náboženské vedomie k väčšej citlivosti spoločnosti voči etickým vývojovým nedostatkom, k inštancii neformálneho protestu. Na druhej strane náboženstvom poznačená etika formuje vždy princíp protirečiaci rozumovej žiadostivosti po moci. Lebo keď obetuje autonómna etika kategóriu autority a tradície v prospech konsenzu s rozumnými, hrozí nebezpečenstvo, že sa priania „rozumných“ absolutizujú. Preto sa zdá byť pre spoločnosť „rozumné“ utratiť poškodené deti, alebo eutanáziou odstrániť starších a chorých. Je to morálne a obhájiteľné? Táto názorová kategória sa musí odvodiť iba od niečoho absolútneho, inak sa stáva nerozumnou.

Zástancovia autonómnej, individualistickej etiky dnes tvrdia, že je lepšie dôverovať svedomiu ako vnútornej morálnej inštancii. Toto stanovisko sa až tak rozšírilo, že vzťah k svedomiu sa stal často jediným kritériom v morálnych otázkach. Problém je iba v tom, na čo poukázal Klaus Berger vo svojej najnovšej knihe „O kráse etiky“: „Morálny zákon vo mne nehovorí jedným hlasom. Za rozpadávajúcou sa spoločnosťou stojí nadnesená , hypertrófna etika svedomia.“ 
V skutočnosti je to tak, že pred rozhodnutiami podľa svedomia akceptujeme obojstrannú toleranciu ako etický spoločenský princíp. Svedomie je prehlušené takým spôsobom, že privátna etika prekryje všetko. Následkom toho je, že zákonom neregulované hodnoty, sa jednoducho sprivatizujú.

Pretože je svedomie poznačené prostredím a ukazuje sa nanajvýš rôznorodo, stojí tu otázka o miere toho, čo jednotlivca presahuje. Keď napríklad v spoločnosti nenachádza svedomie väčšiny nič na tom, že niekto hladuje z chudoby alebo že sa klonujú ľudské bytosti, ako sa dá dospieť ku kolektívno-etickému poznaniu, že niečo nie je v poriadku? Nakoniec je na presadenie náboženstva a tým aj tvorby kultúry potrebná Archimedova etická norma
Spisovateľ Marlo Vargas Llosa opisuje situáciu takto: „Pomýlili sme sa, keď sme tvrdili, že sa človek zaobíde bez náboženstva. Iba malá menšina je v stave nahradiť náboženstvo a etiku kultúrou. Veľká väčšina potrebuje transcendentno. Preto sa nedá nad náboženstvom zvíťaziť.“
Je teda zrejmé, že prapôvodná dynamická duchovná sila vychádza z hĺbky ľudskej bytosti. Môžeme ju nazvať aj nostalgiou za Bohom. Táto nostalgia sa zosilňuje. Možno bude človek 21. storočia mystikom, možno bude jeho nostalgia reflexom na ošiaľ modernosti, možno bude potrebovať morálne zábrany viac ako inokedy, možno sa stane náboženskosť jedinečným revolucionárom dnešných čias, možno budeme musieť kedykoľvek zvolať: Credo, ergo sum. – ls –

Z nemeckého originálu preložila: Dagmar Babčanová