Zamyslenie na 4. adventnú nedeľu

Milí bratia a sestry, naše adventné očakávanie sa blíži k cieľu. Adventnou cestou sme doputovali k štvrtej nedeli. Niekto ma tu možno zastaví a povie: Akéže očakávanie, veď každý rok sa nám tie isté Vianoce opakujú! Áno, je to pravda, ale nie celkom. Navrhujem, aby sme si k tomu pozvali sv. Bernarda, ktorý už kedysi na túto tému niečo zaujímavé povedal. Svätý Bernard z Clairvaux, mních, ktorý v stredoveku zakladal cisterciátske kláštory, hovorí, že v skutočnosti nie je iba jeden Advent, ale máme adventy dokonca tri.
Ten prvý je ten, ktorý očakávali proroci a všetci Boží chudobní Starého zákona, a to si budeme v nedeľných čítaniach pripamätúvať, keď sa započúvame do slov Božieho prisľúbenia kráľovi Dávidovi, a to v prvom čítaní, ale aj v žalme. Tento prvý advent sa už naplnil. Rozpráva nám o tom nedeľné evanjelium z Lukáša, v ktorom Gabriel prichádza k Márii. Všimnime si, že je tu opäť odvolávka na prisľúbenia dané Dávidovi.
Okrem prvého adventu, ktorý sa už udial, je tu podľa sv. Bernarda tretí advent, ktorý je záležitosťou budúcnosti. Predstavuje očakávanie príchodu Krista ako sudcu na konci čias. Takže prvý a tretí advent už máme, ale čo je v strede, čo je medzi nimi?
     Ten prostredný advent je to, čo prežíva každý z nás vo svojej existencii po celý svoj život. Tu sa v nás uskutočňujú oba predtým spomínané adventy. Môžeme to povedať ešte jasnejšie: je to príchod Ježiša do každého môjho dňa. Ráno, keď sa budím, vstupujem do tohto adventu. Rodí sa Ježiš vo mne? A večer? Večer zas vnímam, ako tento advent vo mne pokročil. Čo hovorí Boh k tomu, čo som za tento deň vykonal? Zaodel som nahého a podal pohár smädnému?
Toľko sv. Bernard. Všimnime si čo je tu najdôležitejšie: toto očakávanie, tento advent, nie je iba cyklické opakovanie toho istého. Naopak, je to rast. Najzákladnejšou charakteristikou kresťanského pohľadu na svet je to, že svoj život vnímame ako smerovanie odniekiaľ niekam, teda ako dejiny, ako Boží plán, ktorý sa napĺňa a my sme pozvaní s ním spolupracovať. Niečo podobné, ale celkom prekrútené svojho času hlásal aj marxistický mýtus. Ten však neočakával Boha, neočakával pravdu, ale ju naopak sám chcel vyrobiť a nadiktovať. Preto nakoniec zistil, že sa ničoho nedočká.
Aj s naším osobným životom je to tak, že sú v ňom obsiahnuté charakteristické znaky adventu. Možno už Ježiš pravidelne prichádza do mojich nedeľných predpoludní, možno prichádza aj do môjho rodinného slávenia sviatkov. Položme si otázku: Kam ešte Ježiš neprišiel? Možno ho ešte neočakávam na takých miestach ako je moje pracovisko, alebo ako je futbalový štadión, ak tam pravidelne chodievam. Alebo ako je internet, tam sa tiež ocitajú mnohí z nás. Práve tieto miesta sú zahrnuté do toho prostredného adventu sv. Bernarda.
Ježiš prichádza. Keď budeme sláviť Vianoce, milý brat, milá sestra, slávme tým tú úžasnú pravdu, že Ježiš prichádza do všetkého, čo deň prináša. Očakávajme ho, aby mohol vstúpiť tak, že si ho uctíme, že mu večer poďakujeme: Ježiš, ďakujem, že si dnes prišiel. Lebo keď nemáme za čo poďakovať, vtedy sa Ježišov príchod do nášho dňa ešte neudial. Vtedy sa náš druhý Advent ešte nestal cestou, ale zostali sme v pohanskej predstave o svete ako točiacom sa kolovrátku. Kolovrátok má tú nevýhodu, že stále stojí na mieste. Vyprosujme si, aby pre nás Advent nebol kolovrátkom, ale skôr bicyklom. Bicyklom, ktorý nás vezie smerom k horizontu, za ktorým sa už brieždi pre každého z nás. 
     Jozef Bartkovjak SJ