Zamyslenie na 3. adventnú nedeľu

Milí poslucháči,

v evanjeliu na dnešnú nedeľu, ktoré nám predstavuje Jána Krstiteľa ako hlas volajúceho na púšti, môžeme počuť z Janových úst vysloviť i tieto slová: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. Samozrejme, že v tom čase Izraeliti ešte nemohli poznať Ježiša, lebo Ježiš bol verejne predstavený Jánom Krstiteľom Izraelu až svojim krstom v Jordáne. Možno sa stáva i vám, že skutočnú hodnotu niektorých osôb, vzťahov, alebo vecí spoznáme až keď ich stratíme. V jednom príbehu o predstavenom slávneho kláštora sa hovorí, ako si prišiel pýtať radu od mudrca, lebo jeho kláštor začal chradnúť. Kedysi v ňom bolo mnoho mladých mníchov a chodilo doň mnoho ľudí, kláštor bol jednoducho plný života. „Dnes je v kláštore len pár mníchov a tí sú ako telá bez duše,“ sťažoval sa predstavený. „Prehrešili sme sa nejakým hriechom?“ - opýtal sa mudrca. „Áno,“ prisvedčil mudrc, „hriechom nevedomosti.“ Jeden z tvojich mníchov je Mesiáš v prestrojení a ty o tom nič nevieš. Celú cestu domov predstavený kláštora rozmýšľal, ktorý z jeho bratov by mohol byť Mesiáš v prestrojení. Na každom mníchovi našiel nejakú chybu, ale jeden z nich musí byť predsa Mesiáš? Keď dorazil do kláštora, zvolal všetkých mníchov a rozpovedal im čo zistil od mudrca a že jeden z nich je Mesiáš. Mnísi si obzerali jeden druhého, nechceli tomu veriť, ale keďže je v prestrojení, hovorili si je to možné. Vždy keď sa jeden s druhým stretli, tak sa rozpamätali, že ten druhý môže byť Mesiáš. A tak sa jeden k druhému chovali s úctou, láskou a porozumením. Vďaka tomu z atmosféry kláštora začala vyžarovať radosť a tá prilákala doň nových mníchov, ktorí mu dali nový život.

Ako náhle si mnísi boli vedomí prítomnosti Mesiáša medzi nimi, začalo sa niečo meniť. Lepšie povedané začali sa meniť oni sami. Pomaly, ale isto sa približujeme k Vianociam. K času keď sa nepoznaný o ktorom hovorí sv. Ján stal viac poznateľným a rozhodol sa preto vziať si telo malého dieťaťa. Nepoznaný sa chce nechať spoznať. Akoby neprítomný, to znamená s tým s ktorým sa nepočíta, prosí o to aby sme ho vzali medzi seba. On, Emanuel – je vlastne Boh s nami. Chce byť s nami. Skúsme mu to teda dovoliť. Skúsme ho nechať byť prítomným v našich srdciach. Ako? Vzájomnou láskou. Tou ktorú v sebe objavili mnísi zo spomínaného kláštora. Normálne sa chováme tak, že čakáme, že nám niekto ako prvým prejaví lásku. Skúsme to zmeniť. Zariskujme trochu a buďme to my, ktorí ako prví prejavia lásku svojmu blížnemu, akoby to bol Mesiáš, sám Ježiš Kristus. Týmto spôsobom sa ten čo bol nepoznaný a vo svete akoby neprítomný svetu môže nechať spoznať a sprítomniť práve cez nás. Aj keď na začiatku táto zmena nášho správania, myslím tým milovať ako prvý si vyžaduje istú námahu a rozhodnutie vôle, ako ovocie po tomto rozhodnutí a vykonaní sa dostaví vnútorná radosť. Skutočná láska vždy buduje človeka. A ak sa rozvíjame ako ľudia to znamená stávame sa duchovne, a psychicky, zrelšími, či to neprináša radosť? Tak len do toho. Hovoríš si, že sa ti nechce, alebo nevládzeš? A či neveríš v Boha, ktorý je Emanuel - Boh s nami? Tak ho popros! Daj mu šancu byť prítomným aj v tvojom živote. Veď jeho sila sa prejavuje práve v našej slabosti. Prajem vám požehnaný adventný večer.

Roman Titze