Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu III.

Už počas dvoch uplynulých utorkov sme venovali pozornosť téme: 21. storočie bude storočím náboženstva. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. Aktuálne myšlienka, dotýkajúce sa hlbokých spoločenských a náboženských problémov pochádzajú od šéfredaktora jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera, z článsku s názvom: Boh je opäť tu. Dnes budeme v jeho úvahe pokračovať s pohľadom upriameným na otázku kultúry a identity.
 
Kultúrny argument: podpora identity

Všetko kultúrne je plodom stromu náboženstva, píše Wolfram Weimer, a pokračuje. Naše mýty, naša etika, naše metafory, naša architektúra, naše chápanie slobody sa vždy vzťahujú na židovsko – kresťanské náboženstvo. Zaiste sa inštitucionálne kresťanstvo za uplynulých 300 rokov značne oslabilo. Psychologizácia a terapeutizácia náboženstvo akademizovali a sociologizovali. Išli až tak ďaleko, že sa takmer vzdali priamych vzťahov k transcendentnu, aby boli „rozumnými“ a uspokojili sa s „rozdelením hodnotových sfér“ (Max Weber). Jediný Boh, ktorý viedol západný svet k duchovnej harmónii, sa modernou rozmanitosťou čiastkového náboženského presvedčenia rozplynul.

Teraz ale dosahuje individualizácia náboženského a kultúrneho svoje hranice. Pretože čím viac sa kultúra sama relativizuje, tým sa stáva nejasnejšou. Pojem „kultúra“ sa už prestal používať v jednotnom čísle. Znamená to, že byť „politicky korektným“ si vyžaduje zrovnoprávnenie kultúr, čím sa jedinečnosť danej kultúry systematicky relativizuje. Netreba hovoriť so sociológom Petrom Bergerom o „začarovanom kotly relativizmu“, ale tendencia zničiť vlastnú kultúrnu tradíciu určitým druhom „hyperpluralizmu“ je znateľná. Niekedy burcuje naivný multikulturalizmus určitý kultúrny masochizmus zvlášť, ak ide o agresívne prisťahovalectvo, alebo sa berú kríže zo škôl, alebo sa má zrušiť národný sviatok.

Niekedy je to aj konkurenčný tlak globalizácie, keď rodičia posielajú svoje deti na medzinárodné školy, ktorých učebné plány posúvajú tradičnú kultúru na okraj. Proti tomuto kultúrnemu masochizmu sa dvíha odpor spoločnosti, ktorá disponuje určitým obranným reflexom vlastnej tradície. A tak sa stávajú opäť populárne „domovské krajiny“ ako ochranné priestory prehľadnej identity - od novej fankovej futbalovej kultúry až ku karnevalom, ako filmové seriály a reklamné kampane, ako modely pre zviazanosť so zemou, blízkosťou a teplom, ako parapatriotizmus.

Kresťanská kultúra rozkvitá však tiež ako mocný, prastarý strom. Kultúrna sila jedného a to kresťansko-židovského náboženstva je omnoho silnejšia ako sa zdá. Utkáva odev podvedomia západného sveta. Či je už dieťa pomenované po Jánovi alebo sa slávi karneval, alebo sa počúva Bach a obdivuje Michelangelo – čím viac sa prikláňame k náboženstvu, tým viac sa hlásime ku kultúrnej tradícii. Kto vie, či Genesis nemá ešte svoju genézu. Nemáme radi, keď sa náboženské cítenie chápe ako duchovná skúsenosť – ale kultúrna renesancia, to áno.

„Comeback“ náboženského povedomia do západnej spoločnosti znamená automaticky návrat kultúrnej histórie, kultúrneho povedomia. A to nie je zlá vyhliadka po rokoch kultúrnej regresie, infantilizácie a systematickej straty dejinných súvislosti. Hegelsova provokačná analýza v súvislosti s charakterom umenia v minulosti nemusí znamenať koniec histórie. Síce nebude krokom späť za hranicu samo spochybňujúceho sa moderného umenia, ale je možné, že renesanciou náboženského povedomia na západe príde aj kultúrna renesancia. Dúfajme, že aj umelecké „happeningy“ si raz v budúcnosti všimnú súčasných spisovateľov a ocenia romány hľadajúce zmysel života. Potom sa môže obnoviť tradícia prerozprávania starých legiend, drám, mýtov našej kultúry, našej kresťansko – židovskej kultúry.

Je tiež možné, že kultúra stratí svoju ornamentálnu funkciu a poznačí charakter každej spoločnosti. Skúsenosť kolektívnej straty kultúry minulých dvoch generácií následkom nenáboženskej výchovy, ktorá sa snažila zabrániť klasickej občianskej výchove a vysvetľovala našim deťom viac biológiu púštnej savany ako sprostredkovala čítanie Tomáša Aquinského, dopadla tak negatívne, že si vyžaduje obnovu.

Vo vzdelávacej mašinérii sa kultúrne oslabenie stalo zvlášť zreteľným cez hodnotovú indiferenciu. Útok na všetky autority od učiteľov po Goetheho zničil nie len elitnú kultúru ale predovšetkým orientáciu. Vedomá strata rešpektu pred „autoritou“ je stále hlbšia. Myšlienka „autority“ je čisto náboženským motívom. Chce mať metafyzickú kvalitu ako v teológii alebo byť „romantickou hĺbavosťou“, ako ju nazval Isiah Berlin. Ale z perspektívy totálne sekularizovanej kultúry je jedno aj druhé hodné námahy. Postmetafyzická pedagogika ničí inštinktívne každú orientáciu na „autoritu“. Ale nová metafyzická orientácia by mohla napriamiť pedagogiku opäť na „autoritu“ a revitalizovať tým kultúru vzdelávania. To je aj dôvod, prečo rodičia sklamaní štátnou vzdelávacou mašinériou posielajú svoje deti opäť radšej do cirkevných škôl. Inštinktívne tušia súvislosť kultúrnej sily a náboženského povedomia. – ls –