Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Za veľkou mlákou

Pred niekoľkými dňami som prechádzal Central Parkom na New Yorskom Manhattane. Šiel som aj okolo hotela, v ktorom zavraždili speváka Johna Lennona. V parku túto tragédiu pripomína mozajka na chodníku s podmanivo znejúcou piesňou Imagine. Po príchode do Toronta o dva dni mi známi referovali, že podľa médií sa Vatikán ospravedlnil Johnovi Lennonovi. Vraj za to, že ho kritizoval po jeho známom výroku, že Beatles sú známejší a populárnejší ako Ježiš Kristus. Toľko fakty. Zaujímavé na tom všetkom je, že sa opäť raz hovorilo o Vatikáne a jeho postoji a to naraz, na celom svete a tým istým tónom. Opäť nikoho z novinárov nenapadlo rolíšiť medzi názorom novinára píšuceho pre denník Osservtaore Romano a oficiálnym vyhlásením Svätej Stolice. A už vôbec novinárov netrápil samotný článok a jeho obsah. Stačí, ak informáciu priniesla svetová agentúra. A ako som mohol na diaľku sledovať, je úplne jedno, či to urobili novinári v USA, Kanade, či na Slovensku. Nuž, hold, globalizácia. Tentokrát globalizácia hlúposti a neodbornosti. Možno však oveľa viac prekvapí opäť prihlúply komentár z pera bývalého hovorcu bývalého pána prezidenta, ktorý sa znížil na konštatovanie, že citujem- „My, ktorí sme si svoj ateizmus s Pánom Bohom vydiskutovali, sme Ježišovi už dávnejšie odpustili, že Beatles boli slávnejší.“ Spomenul som si na slová pána profesora filozofie, ktorý zvykol takéto výroky komentovať vetou- “Ak by si bol býval mlčal, považoval by som ťa za filozofa”.

Ako som už teda načrtol, bol som v zámorí. Spolu s kolegom Martinom sme navštívili katolícku televíiu Salt and Light v Toronte a v New Yorku na Slovensku takmer nepoznaného kňaza, filmára, pátra Toroka. Torontská televíza bola vyhlásená za najlepšiu náboženskú televíziu na Americkom kontinente. Ocenenie prevzali v Los Angeles. Televízia je pokračovaním Svetových dní mládeže s Jánom Pavlom II. v Toronte. Pre Tv LUX inšpirácia i kontakty, ktoré ju môžu opäť posunúť ďalej. Diváci na Slovensku sa môžu tešiť na hodnotné dokumentárne filmy. Kanaďanov zasa zaujali naše dokumkenty z cyklu Moja misia. Páter Torok nás privítal neďaleko New Jersey v sídle Hallelu. Je to jeho celoživotné dielo, ktoré tento už takmer 80 ročný kňaz budoval dlhé desťročia. Jeho archívy ukrývajú cenné zábery z celého sveta. Tie najcennejšie sú z priebehu II. Vatikánskeho koncilu, na ktorom sa s kamerou zúčastnil. Páter Torok má niekoľko filmových ocenení a som úprimne rád, že prostredníctvom TV LUX budú môcť spoznať jeho dielo i diváci na Slovensku.

Okrem pracovných chvíľ som mal možnosť sledovať i život naokolo. V New Yorku som stretol aj bývalého správcu UPC v Bratislave Milana Bubáka. Priznám sa, že mi padlo dobre počúvať z jeho úst analýzu amerických prezidentských volieb, či pohľad na dravý kapitalizmus, ktorý je niekedy podávaný ako základná dogma všetkého, čo sa okolo deje. Amerika hrá vo voľbách jednou veľmi dôležitou kartou- a tou sú interupcie. Mnohí voliči sa stávajú tzv. jednotémovými voličmi a politici to často zneužívajú. Sľuby síce dajú, no napriek tomu, že dosiahnu väčšinu v parlamente, základné zákony v otázkach kultúry života zostávajú nezmenené. Počúval som so záujmom o probléme katolíckych biskupov po voľbách. Nebolo ľahké zhodnotiť, či je lepšie, ak vyhrá človek, ktorý síce nepovedal úplne jednoznačné stanovisko k potratom, no žije v usporiadanom manželstve, alebo človek, ktorý síce niečo verejne povie, no jeho súkromný život taký ružový nie je. A potom- je tu skrytý problém tajného hlasovania. Úprimne si musíme priznať, že problém interupcií nie je “ich problémom”, ako zvyčajne označíme neveriacich, ale aj “našim” problémom. Pokiaľ sa sami veriaci nevysporiadame s vlastným presvedčením, že zabiť život je morálne neprípustné, márne budeme ukazovať na “tých druhých”. Je teda potrebná trpezlivá práca dovnútra. Iba presvedčený kresťan dokáže dať svedectvo života. Inak sa z morálonych otázok bude vytĺkať politický kapitál a bude sa na ňom priživovať extrémizmus rôzneho druhu.

Pri návšteve Montrealu som vošiel do niekoľkých kostolov. Rôznych cirkví. V jednom z nich, patriecemu anglikánskej cirkvi som zostal stáť pred veľkou dúhovou vlajkou zavesenou pri vstupe, s nápisom o ústretovosti voči homosexuálom a lesbičkám. Mal som pocit, že návštevník toho kostola má byť oslovený práve týmto posolstvom, všetko ostatné až potom. Užasnutý som naopak zostal po vstupe do katolíckej katedrály Notre Dame. Nielen nádherná architektúra, čistota, výzdoba, no i duch modlitby okamžite dopadol na každého, kto prekročil prah katedrály.

Som rád, že som za oceánom mohol navštíviť priateľov, s ktorými som sa dlhšie nevidel. O to väčšiu radosť som mal z toho, že z bývalých miništrantov sú i v zámorí ľudia, ktorí na svoju vieru nielen nezabudli, ale stali sa živou súčasťou tamojších farností. A to bolo za morom tá najpríjemnejšia skúsenosť. Skúsenosť, ktorá dýcha ľudskosťou a dobrými vzťahmi. Dnes je dôležité nezabudnúť byť človekom.