Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu II.

Minulý utorok sme venovali pozornosť téme: 21. storočie bude storočím náboženstva. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. Myšlienky z pera šéfredaktora jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera, s názvom: Boh je opäť tu. Dnes budeme v jeho úvahe pokračovať, pričom sa hlbšie ponoríme do filozofických súvislostí.

Filozofické súvislosti 

Od čias osvietenstva je kritika metafyzickej časti našej duchovnosti v určitom slova zmysle voľne používaným doplnkom poznania. Kant s ohraničením nášho poznania začal, Hume (Prírodoveda náboženstva) a Feuerbach (Podstata kresťanstva) nám pripomenuli projekčný charakter náboženstva, Marx odhalil jeho politickú podstatu (Ópium ľudstva) a s Freudom (Budúcnosť jednej ilúzie) berieme Boha ako žartovný kúsok našej vlastnej psyche. V krátkosti: Nietzscheho postulát o mŕtvom Bohu nesieme ako drobnú mincu zmyslovosti v našom živote. V konečnom dôsledku náboženská politika, či už bola heidegerská alebo ľavicovo orientovaná vytvorila svoju vlastnú negatívnu teológiu.



Základným motívom modernej filozofie sa stal relativizmus. S kontextualistami wittgensteinskej tradície a dekonštruktivistami Nietscheho nasledovníkov sa nastoľuje teoretická otázka o stupni poznania ešte akceptovateľného podvodu. Ambivalentný pohľad Jacquasa Derridasa a legitimovanie islamského terorizmu vyjasnili širšej verejnosti v čom väzí problematika hlboko zakotvenej relativity – a to v jej etickej beznázorovosti. Či už ide o tézu Paula Fayerabenda (každá teória vlastní svoje vlastné skúsenosti), alebo tvrdenie Thomasa Kuhna (podporovatelia protirečivých paradigiem pôsobia v rôznych končinách sveta), Habermasov rozklad všetkých postojov v diskusiách alebo Nietscheho opovážlivý výrok (skutočnosť neexistuje iba interpretácia) sú dôkazom toho, akú hlbokú stopu v modernom myslení relativizmus zanechal. Je teda potrebné si položiť otázku za akým cieľom a s akými následkami.

Zatiaľčo Platónova „Politea“ poukazuje na silný štát, Descartovo „Cogito“ smeruje k provizórnej morálke, Marxova „nadhodnota“ k triednemu boju, Gentilov „čistý skutok“ k totalitarizmu, Popperova „falzifikácia“ k otvorenej spoločnosti, Rawlsova „spravodlivosť“ k liberálnej demokracii – k čomu teda vlastne smeruje relativizmus? Myslím si, že v konečnom dôsledku nesie v sebe zničujúci motív. Dá sa argumentovať iba v zmysle Croceho „dialektiky rozdielov“, že ide o slobodu. Ale akú slobodu a v čom? Vzniká tu podozrenie, že vnútorná sila relativizmu je negácia. Predovšetkým negácia definitívnej pravdy – v podstate náboženskej povahy. Táto negácia sa intelektuálne a politicky dostáva k svojmu koncu a vyúsťuje istou mierou do stagnácie, pretože totálna relativita vždy so sebou prináša totálnu ľahostajnosť, následkom čoho jej morálna a intelektuálna akceptácia na západe začne miznúť.

Tento proces bude posilnený rastúcimi pochybnosťami modernej prírodnej vedy. Vedecká spoločnosť trpí pozoruhodnou schizofréniou. Technologicky sa stáva komplexnejšou, jej kumulované vedomosti sa zväčšujú, ale jednotlivec potrebuje stále viac vieru, aby mohol vede dôverovať. Pretože jednotlivec môže byť špecialistom iba na jeden vedecký detail, rastie komplexne aj sila viery. Čím viac veda prenikne do hraničnej sféry skutočnosti bytia, tým viac sa zväčší kolektívna oblasť poznania viery. Nositeľ Nobelovej ceny Murray Gel-Mann hovorí o tom, že je ešte treba pochopiť svet „metaforicky“. Koherentný obraz nášho sveta sa totiž stáva beztvarý, čím viac ho chceme odhaliť. Ak ale na začiatku a na konci nášho vedomia stoja v celej histórii iba dohady, modely, hypotézy, potom sa vracia modernosť aj po tejto stránke k základnému princípu Kréda.

Nakoľko sa v prírodovedeckých hraničných oblastiach hromadia problémy kontingencie, mení sa racionálne extrémne poznanie často na náboženské očakávanie. A tak sa nedivme, že práve prírodovedci so svojou hranicou poznania stále otvorenejšie diskutujú o jeho teologickej dimenzii. Niekedy to prináša panteistické črty - Alfred North Whitehead („Science and the Modern World a „Process and Reality“) alebo Charles Birch (What does God do in the World?). Iní hovoria zase o svojich teologických poznatkoch, o úžasnom rešpekte pred prírodným poriadkom, o fascinácii v súvislosti so štruktúrovanou komplexnosťou sveta.

William Paley už v 18. storočí objavil logickú metaforu hodiniek. Keď niekto na lúke nájde hodinky, dá sa predpokladať, že naplánovaný a zabudovaný systém koliesok a struniek a vzájomnú súčinnosť jednotlivých súčiastok niekto vytvoril. Ak ide v tomto prípade iba o primitívne hodinky, ako by mohla neobsiahnuteľná komplexnosť prírody a sveta vzniknúť sama od seba. O tejto logickej predstave sa viedlo už veľa sporov a zo strany modernej náboženskej kritiky sa vylialo už veľa zlosti. O tom, že teleologický „dôkaz o Bohu“ intelektuálne neobstojí, hovorí otvorene iba polovica dejín poznania, naopak „tušenie Boha“ sa dramaticky zosilňuje o to viac, o čo prírodná veda preniká k hraniciam poznania.



Mediálna spoločnosť urýchľuje tento vývoj. Lebo aj v nej „viera“ na seba samu sa stáva stále dôležitejšia. Keď sa ľudia v spoločnosti stále častejšie mediálne zmierujú, definujú, zabávajú, potešujú – potom potrebujú stále väčšiu dôveru k anonymnému systému, k abstraktnej viere. Táto mediálne podmienená viera v pravdivú informáciu, v obrazotvornú silu, v historickú kontingenciu pretvára mediálnu spoločnosť na obrovské spoločenstvo viery. Od Nietscheho pochádza výrok, že človek je zviera, ktoré dokáže sľubovať. Jeden sľubuje a druhý tomu verí. Celá interakcia spočíva na viere, ktorá cirkuluje medzi ľuďmi o to viac, čím viac sú sľuby anonymizované a medializované. Stupeň viery modernej informačnej spoločnosti tak značne stúpa.

Prečo je návrat náboženstva dobrý

 

Medzi západnými intelektuálmi sa náboženský „comeback“ vníma kriticky. Ľavica varuje pred politickou obnovou nábožensky podmieneného konzervatizmu. Ale aj liberálny svet je skeptický. Ralf Dahrendorf sa obáva „nového pokušenia nezrelosti“. Potom ako sa šťastne prekonal fašizmus a komunizmus hrozí tretí variant „antiosvietenstva“. Bývalý nemecký minister zahraničia Joschka Fischer prišiel s termínom „tretí totalitarizmus“. Nenápadne ale nie menej určito sa Jan Philipp Reemtsma obáva „ohrozenia slobody“ následkom „straty odlišnosti“. Ian Buruma lamentuje nad „plazivým autoritarizmom“ a filozofi Richard Rorty a Gianni Vattimo varujú pred tým, aby osvietenstvo nebolo „posledným závanom ontologickej tradície“ a aby sme sa nestali obeťou „hrozne autoritatívnej náboženskej módy“.

Obavy o zánik kultúry slobody sú pochopiteľné. Samozrejme sa zároveň mení pohľad na pozitívnu stránku vývoja. Lebo popri všetkých varovaniach pred stratami existuje aj voľba etickej, kultúrnej a politickej povahy. Všetko kultúrne je totiž plodom stromu náboženstva. Naše mýty, naša etika, naše metafory, naša architektúra, naše chápanie slobody sa vždy vzťahujú na židovsko – kresťanské náboženstvo. – ls –


(Ďalšie pokračovanie na budúci utorok v rámci rubriky: Očami viery, vedy a kultúry)