Cirkev a svet: Arménsko

Národným mottom krajiny, o ktorej budeme dnes hovoriť je „Jeden národ, jedna kultúra“ – reč je o Arménsku. Arménska republika leží v juhozápadnej Ázii. Rieka Araks tvorí prirodzenú hranicu s Iránom a jeho ďalšími susedmi sú Gruzínsko, Azerbajdžan a Turecko. Arménsko spomíname aj v súvislosti s nedávnym stretnutím Svätého Otca s predstaviteľom Arménskej apoštolskej cirkvi, katolikosom Aramom I.

Demografické a historicko-politické údaje

 
Arménsko má približne tri milióny obyvateľov, z čoho deväťdesiat percent tvoria Arméni, zvyšok sú Azerbajdžanci, Rusi a Kurdi. Hlavné mesto je Jerevan, úradným jazykom je arménčina, ale hovorí sa tiež po rusky a po kurdsky. Arménsko vzniklo 21. septembra 1991, teda po rozpade Sovietskeho zväzu. Súčasným prezidentom je Robert Kočarian.

V tejto horskej krajine sa pestujú obilniny, bavlník, tabak, vinič, ovocie a zelenina. Nerastné bohatstvo predstavujú hlavne tzv. farebné rudy. Z hľadiska zásob vody je pre priemysel a poľnohospodárstvo dôležité jazero Sevan.

Arménska cirkev a jej história

Väčšina obyvateľov krajiny sa hlási ku kresťanstvu. To sa člení na dve početné skupiny – veriacich Arménskej apoštolskej cirkvi, ktorá zatiaľ nie je zjednotená s Rímom a Arménskej katolíckej cirkvi, ktorá sa s Rímom zjednotila v 18. storočí. Zhruba pol milióna veriacich Arménskej katolíckej cirkvi žije rozptýlene, v severnej časti Arménska – tam je ich okolo 300 tisíc, avšak silné komunity sú aj v Argentíne a Brazílii. Druhú skupinu teda tvorí cirkev nezjednotená, ktorú tvorí približne päť miliónov veriacich. Tá už dlhé obdobie potvrdzuje dôležitosť ekumenického poslania a podporu medzináboženského dialógu. Hlavne preto, že je hranicou medzi Východom a Západom, medzi Európou a Áziou, medzi kresťanstvom a islamom.
Korene kresťanstva sa tradične odvodzujú z hlásania sv. apoštola Bartolomeja, no pre arménske kresťanstvo je prelomovým rok 301, keď sv. Gregor, misionár z kapadóckej Cézarey obrátil na kresťanstvo arménskeho kráľa Trdata III.
História arménskeho národa i cirkvi je veľmi bohatá, ale i bolestná. Arméni v priebehu druhého tisícročia postupne čelili útokom Byzancie, Mongolov i seldžuckých Turkov, boli rozdelení do viacerých štátnych útvarov a rozišli sa do veľmi širokej diaspóry. Tragicky prelomovým je pre Arménsku históriu rok 1915 keď turecká vláda rozpútala genocídu arménskeho národa. Zahynulo vtedy viac ako jeden a pol milióna Arménov a bola zničená prevažná časť ich materiálneho a kultúrneho dedičstva na území Turecka. Arméni prežili v menších skupinách v Libanone a v Sýrii a v tej časti Arménska, ktorá bola už od roku 1828 pričlenená k cárskemu Rusku. Z tejto malej časti kedysi rozsiahleho historického Arménska sa zrodila dnešná nezávislá Arménska republika.
Arménsko susedilo s dvoma mocnými ríšami prvého tisícročia - s Perziou a Byzanciou – od oboch prijímalo kultúrne podnety, ale súčasne sa od nich odlišovalo, čo sa dotklo aj náboženskej roviny. Arménska cirkev sa na znak odporu voči mocenským záujmom Byzancie po prvom Nicejskom sneme už viac nezúčastňovala na konciloch a predovšetkým sa nestotožnila s kristologickými formuláciami Chalcedónskeho snemu z roku 451. Od druhej polovice 6. storočia sa sformovala do samostatnej, tzv. apoštolskej arménskej cirkvi, ktorá bola označovaná za cirkev monofyzitskú, čo znamená, že v Kristovej osobe uznáva len jednu prirodzenosť a to božskú. Keď Chalcedónsky koncil vyhlásil, že v Kristovi sú dve prirodzenosti, božská i ľudská, niektoré kresťanské komunity odmietli prijať toto rozhodnutie. Postupne sa z nich vytvorili tri hlavné monofyzitské cirkvi: kopti v Egypte a Etiópii, jakobiti v Sýrii a Arméni v Malej Ázii.
Na čele Arménskej apoštolskej cirkvi stojí „vrchný patriarcha a katolikos všetkých Arménov“ –Karekin II. so sídlom v Ečmiadzine v Arménsku. Ten vykonáva priamu jurisdikciu okrem Arménska aj v Severnej a Južnej Amerike, Austrálii, Európe, Indii, Iraku, Egypte, Sudáne a Etiópii. Popri tom existuje jeruzalemský patriarchát s jurisdikciou nad Izraelom a Jordánskom, na čele patriarchátu Konštantínopolu s jurisdikciou nad Arménmi v Turecku je Bartolomej I. a hlavou cilícijského katolikátu s jurisdikciou v Libanone, Sýrii, Iráne, Grécku a na Cypre je Aram I.
Dnes žije prevažná časť z 350 tisíc arménskych katolíkov v Libanone a v Sýrii, v samotnom Arménsku je len 9 katolíckych farností a jeden biskup. Vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a Arménskou apoštolskou cirkvou sú však veľmi dobré. Pred niekoľkými rokmi bol v Ríme podpísaný aj oficiálny dokument, v ktorom obe strany – katolícka i arménska – potvrdzujú že v oblasti teologickej, najmä v otázke kristologickej, neexistujú medzi nimi zásadné vieroučné rozdiely. Aj preto už nemôžeme hovoriť o Arménskej apoštolskej cirkvi ako o cirkvi monofyzitskej. K úplnej jednote je však potrebné okrem vieroučnej zhody dospieť aj k zhode v chápaní administratívnej a jurisdikčnej jednoty cirkvi, ako ju definuje Katolícka cirkev a ako ju už teraz prežíva časť Arménov v Arménskej katolíckej cirkvi.
Ekumenické vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a Arménskou apoštolskou cirkvou

V znamení ekumenických snáh sa nieslo už obdobie pápeža Pavla VI. V roku 1970 sa stretol s katolikosom Vaskenom I., aby spoločne pozvali všetkých kresťanov, obzvlášť tých z Katolíckej cirkvi a Arménskej apoštolskej cirkvi, aby lepšie spoznali tajomstvá Ježiša Krista a našli tak nové prístupy, ktoré by prekonali rozdiely a viedli by k jednote. V tomto prístupe pokračoval aj pápež Ján Pavol II., ktorý otvorene odsúdil genocídu, čo vyvolalo protesty Turecka.
Počas apoštolskej cesty Benedikta XVI. do Turecka v roku 2006 hovoril o dialógu, ktorý je povinnosťou Katolíckej cirkvi a aj prispieva k vzájomnému porozumeniu medzi náboženstvami. Za účasti ekumenického patriarchu Bartolomeja I. a arménskeho patriarchu Mesorba II. vyzval rímskokatolícku menšinu v Turecku k zintenzívneniu ekumenických vzťahov. Potom sa spoločne s Bartolomejom I., ktorý je označovaný aj ako duchovný vodca všetkých pravoslávnych cirkví, modlili za ukončenie tisíc rokov trvajúceho rozporu medzi kresťanskými spoločenstvami. Svätý Otec sa počas ekumenickej bohoslužby vyjadril: „Rozdelenia, ktoré stále pretrvávajú medzi kresťanmi sú pohoršením pre svet a bránia pri ohlasovaní evanjelia.“

Na tohtoročnej marcovej audiencii u pápeža Benedikta XVI. vyzval katolikos Karekin II. všetky národy k všeobecnému odsúdeniu arménskej genocídy. Okrem toho pred týždňom navštívil Rím a Vatikán katolikos Arménov z Cilície Aram I.
Po návšteve Baziliky sv. Petra vo Vatikáne sa stretol na osobitnej audiencii so Svätým Otcom v Apoštolskom paláci. Po vzájomných rozhovoroch sa spoločne pomodlili v Kaplnke Redemptoris Mater.

V úvode príhovoru pápež zdôraznil, že stretnutie je pokračovaním vzťahov a úsilím začatým pápežom Jánom Pavlom II. v januári 1997 a spomenul tiež viaceré vzájomné návštevy, vďaka ktorým majú k sebe Katolícka cirkev a Apoštolská arménska cirkev stále bližšie. Potom katolikosovi povedal: „V tomto Roku sv. Pavla, navštívite aj hrob apoštola národov a budete sa spolu s rehoľným spoločenstvom modliť v bazilike, postavenej na jeho pamiatku. V tejto vašej modlitbe sa spojíte s arménskymi svätými a mučeníkmi, učiteľmi a teológmi, ktorých odkaz, svätosť a misionárske dielo sú súčasťou dedičstva celej Cirkvi. Spomíname si na svätých Nersesa Shnorkhaliho a  Nersesa Lambronasiho - biskupa z Tarzu, ktorý je tiež známy ako druhý Pavol. Je to svedectvo nahromadené v 12. storočí, ktoré je overené nevysloviteľným utrpením vášho ľudu. Nech milosť týchto svedkov pokračuje pri tvarovaní kultúry vášho národa a nech je inšpirujúca v Kristových učeníkoch k ešte väčšej dôvere v spásonosnej a životodarnej sile kríža.“

Potom hovoril Svätý Otec o cirkvi Cilície a ekumenických vzťahoch medzi cirkvami, o dialógu medzi Východnou pravoslávnou a Katolíckou cirkvou a vyjadril nádej, že v dialógu budú aj naďalej pokračovať. –jv-