Komentár bývalej veľvyslankyne pri Svätej Stolici Dagmar Babčanovej o budúcnosti americko – vatikánskych vzťahov

Vatikán (29. novembra, RV) - Voľba nového prezidenta znamená pre USA zaiste zmenu. Ako však môže nástup staronovej clintonovskej línie ovplyvniť pomerne dobré a konsolidované vzťahy s Vatikánom, ukáže čas. Dôležitým prvkom vzájomnej komunikácie bude výber veľvyslanca. Mal by to byť človek politicky vplyvný v novej administratíve, ale hlavne, a na tom si diplomacia USA zakladá, znalý problémov katolíckej cirkvi. Nebolo by od veci vybrať „demokratický ekvivalent“ k J. Nicholsonovi, ktorý bol prvým veľvyslancom nominovaným prezidentom Bushom a ktorý pomohol značne posunúť záujem strany smerom ku katolíckym voličom. V  diplomacii USA platí takáto nominácia ako jasný signál záujmu vedúcej politickej špičky o vzťahy s Vatikánom, tzn. o otázky spojené s jeho agendou.
 Budovanie vzťahov danej krajiny s Vatikánom závisí od vzájomnej komunikácie. Táto by mala byť na požadovanej úrovni tak, aby veci spoločného záujmu prevyšovali prípadné názorové nezrovnalosti. V tejto súvislosti by bolo pre novú reprezentáciu nanajvýš žiaduce vyvarovať sa určitých chýb z minulosti. Smutná epizóda bývalého veľvyslanca USA vo Vatikáne R. Flynna demonštruje, ako ľahko možno spôsobiť nedorozumenie s následným komunikačným kolapsom.

Keď sa v roku 1944 pripravovala konferencia zameraná na populačný rast v Káhire, zavolal v jedno sobotné ráno pápež Ján Pavol II. amerického veľvyslanca do Vatikánu. Išlo o sprostredkovania osobného kontaktu s prezidentom Clintonom. Flynn, diplomatický zástupca USA, odoslal žiadosť do Bieleho domu ešte v ten deň popoludní patričným spôsobom, ale nedostal žiadnu odpoveď. Kontaktoval sa telefonicky znovu v nedeľu a v pondelok, ale neúspešne. Pre zodpovedného diplomata znamenalo nenadviazanie oficiálneho kontaktu značnú frustráciu, preto sa rozhodol nasadnúť hneď v utorok do lietadla a navštíviť prezidenta osobne. Stretnutie s prezidentom sa však veľvyslancovi nepodarilo ani v utorok večer, dokonca ani v stredu. Nakoniec mu štátny sekretár oznámil, že „lobovať u prezidenta“ v tejto otázke bolo zatiaľ každému zamietnuté. Argument veľvyslanca, že rímsky biskup nie je predsa lobista a že nedvíhanie telefónu zo strany amerického prezidenta je prejavom totálnej ignorancie, umožnil konečne telefonické spojenie Clintona s pápežom až po takmer jednom týždni. V danom čase bola táto udalosť dôkazom úplného nezáujmu Clintonovho tímu o vzťahy s Vatikánom. Niet divu, že zapríčinila nedorozumenie až nepriateľstvo a silne poznačila americko – vatikánske vzťahy v období Clintonovej vlády.

Vatikánsky žurnalista J. Allen v otvorenom liste novozvolenému americkému prezidentovi poukazuje na početné body spoločného záujmu najmä v oblasti sociálnej náuky cirkvi a diplomatických záujmov Vatikánu. Jedná sa o imigráciu, ekonomickú spravodlivosť, mier a enviromentálnu ochranu. Hovorí o novej „historickej príležitosti“ posunúť medzinárodnú komunitu bližšie k mieru a k rozvoju Afriky, pričom upozorňuje na plánovanú návštevu pápeža Benedikta XVI. v africkom Kamerune a Angole. Vzájomná spolupráca v otázke Iraku, Svätej zeme, kresťanských menšín na Strednom východe a v Ázii ako aj v boji proti chudobe a sociálnej nerovnosti, zostáva podľa vatikánskeho hovorcu Federica Lombardiho otvorenou túžbou Vatikánu.



Nie je teda tajomstvom, že Vatikán horlí za dobré vzťahy s USA bez ohľadu na to, aká strana je pri moci. Vyplýva to určitým spôsobom z obdivu Vatikánu nad americkou religiozitou, ktorá sa vyníma v kontraste s prevažujúcim európskym sekularizmom. Navyše Vatikán považuje USA za svojho prirodzeného spojenca v podpore náboženskej slobody a ľudskej dôstojnosti.

Z uvedeného vyplýva, že Vatikán a USA sa navzájom potrebujú napriek daným rozdielom v určitom historickom okamihu. To, čo znamená USA v oblasti „ ťažkej sily“ či už vojenskej alebo ekonomickej, to znamená Vatikán v oblasti „ľahkej sily“, zvlášť ak sa jedná o vzbudenie záujmu o ideové záležitosti. Náboženstvo je veľkou motivačnou silou v ľudských vzťahoch a pápežov hlas je najmocnejší spomedzi všetkých náboženských vodcov. Preto by bolo jednoducho veľmi zlé, ak by tieto dve zjavne najväčšie mocnosti nenašli spoločnú reč.

Rôzne špekulácie v súvislosti s nástupom nového kurzu v americkej politike predpokladajú „rafinované“ vzťahy medzi Rímom a Bielym domom predovšetkým v otázke umelého potratu a embryologického výskumu. Je však dôležité, a to neplatí iba pre situáciu v USA, aby sa vzťahy s Vatikánom stali určitou vládnou prioritou. Spoločný záujem a vzájomná spolupráca danej krajiny s vatikánskou reláciou bezpochyby umocňuje a upevňuje vplyv „dobra“ v celosvetovom meradle. A to by malo byť cieľom všetkých svetových politických vodcov.