Generálna audiencia Benedikta XVI.: Viera bez lásky je mŕtva

Vatikán (26. novembra, RV) – Dnešná generálna audiencia, ktorá sa uskutočnila vo vatikánskej Aule Pavla VI., plne zaplnenej pútnikmi z celého sveta, medzi nimi aj zo Slovenska, sa niesla v ekumenickej atmosfére. Zúčastnili sa jej totiž členovia delegácie Arménskej apoštolskej cirkvi, ktorí sú v týchto dňoch na oficiálnej návšteve vo Vatikáne. Benedikt XVI. pozdravil vedúceho delegácie katolikosa Arménov z Cilície Arama I., arménskych biskupov a členov sprievodu a pozval ich spoločne vzývať pomoc zhora na ceste k plnej jednote, ktorá je túžbou všetkých.

Katolikos Aram I. v príhovore v krátkosti poukázal na apoštolský základ arménskej cirkvi, ktorá sa viaže k sv. apoštolom Tadeášovi a Bartolomejovi, podobne ako sa rímska cirkev viaže k apoštolom Petrovi a Pavlovi. V dobe poznačenej slabnutím viery, sa podľa jeho slov najvyššou prioritou našich cirkví stáva reevanjelizácia, pričom vyzval cirkvi na celom svete, aby zdieľali toto úsilie o reevanjelizácii rodín, miestnych spoločenstiev a prostredia, v ktorom kresťania žijú.

V biblickom čítaní zaznel začiatok hymnu na lásku sv. Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom. Potom Benedikt XVI. zhrnul katechézu z predchádzajúceho týždňa: človek sa stáva spravodlivým nie z vlastných skutkov, ale z viery a z úplne nezaslúžene darovanej Božej milosti. Východiskom pre tému dnešnej katechézy bola pre Benedikta XVI. skutočnosť, že ak by tejto viere chýbala láska, nebola by ozajstnou vierou.

„Táto viera však nie je nejakou myšlienkou, nejakým názorom, ani predstavou. Táto viera je spoločenstvo s Kristom, ktoré nám Pán dáva ako dar, a preto sa stáva životom, stáva sa pripodobnením sa jemu. Alebo inými slovami, viera, ak je skutočná, stáva sa láskou, stáva sa dobročinnosťou, a nachádza svoje vyjadrenie v dobročinnej láske. Viera bez lásky, bez tohto ovocia, by nebola pravou vierou. Bola by to viera mŕtva.“

Benedikt XVI. ďalej poukázal na to, ako Pavol v Liste Galaťanom odmieta skutky protiviace sa viere, a naopak uvádza príklady ovocia Ducha Svätého, ktorými sú „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22)

„Na začiatku tohto zoznamu čností sa hovorí o agapé, láske, a v závere o sebaovládaní. V skutočnosti, Duch, ktorý je Láska Otca a Syna, rozlieva svoj prvý dar, agapé, do našich sŕdc (porov. Rim 5,5), a aby sa agapé a láska mohli plne prejaviť, vyžadujú si sebaovládanie. Témou lásky Otca a Syna, ktorá nás zasahuje a do hĺbky premieňa náš život, som sa zaoberal aj v mojej prvej encyklike „Deus caritas est“. Veriaci vedia, že vo vzájomnej láske sa stelesňuje láska Boha a Krista prostredníctvom Ducha. Vráťme sa teraz k Listu Galaťanom. Tu sv. Pavol hovorí, že keď si veriaci vzájomne nesú bremená, napĺňajú prikázanie lásky (porov. Gal 6,2). Ospravodlivení darom viery v Kristovi, sme povolaní žiť v Kristovej láske k blížnym, pretože na základe tohto kritéria budeme na konci nášho života súdení. V skutočnosti Pavol iba opakuje to, čo povedal samotný Ježiš a čo nám znovu dalo do pozornosti aj evanjelium minulej nedele v podobenstve o poslednom súde.“

Benedikt XVI. ďalej vysvetlil, že niet rozporu medzi učením sv. Pavla o ústrednom význame ospravodlivenia z viery a náukou sv. Jakuba o viere, ktorá sa prejavuje v skutkoch. Viera, ktorá je činná v láske, rovnako pre Pavla, i pre Jakuba potvrdzuje to, že sme boli zdarma urobení spravodlivými v Kristovi.“ Ďalej Svätý Otec pokračoval:

„Často sme náchylní upadnúť do rovnakého nedorozumenia, aké charakterizovalo spoločenstvo v Korinte: tamojší kresťania sa domnievali, že, keď boli zdarma ospravodlivení v Kristovi skrze vieru, „všetko im je dovolené“. A mysleli si, a často sa zdá, že si to myslia aj dnešní kresťania, že je dovolené vytvárať rozdelenia v Cirkvi, Kristovom Tele, sláviť eucharistiu bez starostlivosti o bratov vo väčšej núdzi, túžiť po lepších charizmách neberúc do úvahy spolupatričnosť medzi sebou navzájom, a tak ďalej. Katastrofálne sú následky takej viery, ktorá sa nevteľuje do lásky, pretože sa zužuje na ľubovôľu a subjektivizmus, ťažko poškodzujúce nás i našich bratov. Naopak, nasledujúc sv. Pavla, musíme sa obnoviť vo vedomí toho, že ospravodlivení v Kristovi nepatríme už viac sebe samým, ale stali sme sa chrámom Ducha Svätého a sme preto povolaní oslavovať Boha v našom tele, celým naším životom.“

Benedikt XVI. to ďalej doložil slovami sv. Pavla, ktorý v Liste Rimanom píše, „aby sme svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Takáto bohoslužba podľa slov Svätého Otca nie je možná bez služby bratom, bez viery, vyjadrenej láskou. Ďalej podotkol, že tak ako Pavol často poslucháčov upriamoval na skutočnosť posledného súdu, podobne má táto myšlienka osvetľovať aj náš každodenný život. Túto výzvu objasnil nasledovne:

„Ak sa etika, ktorú Pavol predkladá veriacim, nezvrháva do foriem moralizmu a ukazuje sa nám ako aktuálna, je to preto, lebo zakaždým znovu vychádza z osobného i komunitného vzťahu s Kristom, aby sa realizovala v živote podľa Ducha. Toto je najdôležitejšie: kresťanská etika sa nerodí zo systému prikázaní, ale je dôsledkom nášho priateľstva s Kristom. Toto priateľstvo ovplyvňuje život. Ak je ozajstné, stelesňuje sa a uskutočňuje sa v láske k blížnemu. Kvôli tomuto sa akýkoľvek mravný úpadok neobmedzuje na individuálnu sféru, ale je znehodnotením zároveň osobnej i komunitnej viery: z nej vychádza a na ňu vplýva rozhodujúcim spôsobom. Nechajme sa teda zahrnúť zmierením, ktoré nám Boh daroval v Kristovi, tou „zbláznenou“ láskou Boha voči nám: nič a nikto nás nebude môcť viac odlúčiť od jeho lásky (porov. Rim 8,39). V tejto istote žijeme. Táto istota nám dáva silu v konkrétnych situáciách žiť vieru, ktorá je činná prostredníctvom lásky.“

Na záver Svätý Otec udelil všetkým prítomným apoštolské požehnenie.

-jb, sg-