Drahý brat, sestra!
Vítam ťa na vlnách rozhlasu. Som rada, že nasledujúcich niekoľko minút si sa rozhodol
stráviť počúvaním tohto zamyslenia. Vstúpili sme do mesiaca november, v ktorom si
viac ako inokedy počas roka spomíname na tých, ktorí nás predišli do večnosti. Možno
s istou dávkou nostalgie stojíme nad hrobom svojich blízkych a uvažujeme nad tým,
že každý z nás raz prejde bránou smrti. Za takýmto uvažovaním potom nasleduje otázka,
ktorú si položil každý z nás? Čo bude po smrti? V tomto duchu uvažovania nad životom
a smrťou sa bude niesť aj dnešné zamyslenie. Stalo sa už akýmsi zvykom, alebo rituálom,
že v týchto dňoch navštevujeme cintoríny. Zastavujeme sa pri hroboch našich blízkych...
Položme si však otázku, ako vyzerá to naše zastavenie...? Je sprevádzané smútkom a beznádejou,
alebo máme vo svojom srdci aspoň iskierku nádeje a vieme zodvihnúť svoj zrak smerom
do budúcnosti...? Smrť je neodvratným údelom. Možno ju v istom zmysle nazvať „zlodejkou“,
lebo nám berie toho, koho sme mali radi. Aj keď nám smrť berie toho, koho sme mali
radi, predsa nám nemôže vziať lásku, ktorá je bezpochyby mocnejšia ako smrť. Čnosť
lásky je to, čo naši zosnulí potrebujú.
Ak sa na svojej pozemskej púti usiluješ
o lásku, možno to ani netušíš, ale usiluješ sa o svätosť. Áno, láska je tým putom,
ktoré nás spojí v zmysluplné spoločenstvo s tými, ktorí nás vo viere predišli do večnosti.
Naši zosnulí nič tak nepotrebujú ako naše modlitby a našu lásku... Čnosť lásky je
cestou k svätosti. Na krátko sa zastavme pri pojme svätosť. Kto sú svätí a ako túto
svätosť dosiahnuť. Je možné, aby ju dosiahol každý človek, alebo sa svätosť dotýka
výlučne tých, ktorí žijú svoj život ako zasvätené osoby, ktoré darovali svoj život
Bohu zložením sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti? Takáto predstava o svätosti nie
je správna. Boh nás priam povoláva k svätosti života. Svätosť nie je niečo čo sa nedá
dosiahnuť. Je síce pravda, že žijeme v dobe, keď len z ťažkosťou nachádzame pravý
zmysel toho, čo žijeme. Zdá sa nám takmer nemožné, aby sme si vytýčili cieľ, ktorý
chceme dosiahnuť. Preto je veľmi dôležité a podstatné usporiadať si rebríček hodnôt,
aby to o čom si myslíme, že nemá zmysel, v jednej chvíli ho opäť nadobudlo.
Svätosť,
to nie je nič ťažké, ak si uvedomíme skutočnosť, že Boh, ktorý nás povolal k životu
je svätý. Samotným povolaním máme účasť na Jeho svätosti. Svätosť to je postoj ľudskosti
a lásky voči tým, s ktorými vytvárame spoločenstvo. Neboli by sme však schopní ani
ľudskosti, ani lásky bez Božej pomoci a Jeho nevyčerpateľných milostí, ktoré nám denne
ponúka. Usilujme sa v tomto čase, ktorý je aj pre nás časom milosti o utíšenie nášho
rozbúreného vnútra, nasmerujme sa na počúvanie Boha, Jeho hlasu v nás. Pýtajme sa,
buďme hľadačmi Božej vôle v našom živote... Boh nám denne adresuje otázku? Čo chceš,
aby som ti urobil? To je výzva aj pre nás samých, aby sme sa podobne pýtali: „Pane,
čo odo mňa žiadaš?“ Bude to ďalší nepatrný krok na ceste k osobnej svätosti. Byť svätý
teda neznamená nič iné ako žiť zo všetkých síl a usilovať sa robiť to, čo robím so
zmyslom pre zodpovednosť.
Brat, sestra, ty sám si trpiacim údom Cirkvi. Vieš,
že zamilovať si bolesť je niekedy veľmi ťažké... Pretože bolesť je čosi, čo neraz
vyruší, v krátkom okamihu zmení kvalitu života. Je to ale samotná bolesť a utrpenie,
ktoré môže byť pre teba skúsenosťou. Tou skúsenosťou, ktorá bude krokom k svätosti.
Bolesť, choroba, či utrpenie, ktoré znášaš s vyrovnanosťou a v spojení s Kristom,
môžu byť pre teba prostriedkom k tomu, aby si sa stal človekom nádeje. Nádej a presvedčenie,
že po všetkých útrapách pozemského života raz spočinieme v Kristovi očistí tvoje srdce.
Otvorí ti duchovný zrak, aby si dokázal pochopiť a prijať skutočnosť, že všetko, čo
vo svojom živote prežiješ, slúži pre tvoje dobro, pre tvoje dozrievanie. V úvode zamyslenia
som spomenula skutočnosť, že sme si zvykli na akýsi zabehaný rituál pristaviť sa pri
hroboch našich blízkych, kde nás poväčšine prepadne melanchólia a smútok. Naša ľudská
slabosť nám často nedovolí, aby sme pozdvihli svoj zrak a pozreli s nádejou do budúcnosti.
To pozdvihnutie zraku, ktoré je veľmi dôležité môže znamenať aj istú nádej na niečo
krajšie, lepšie, plné zmyslu. Pre nás veriacich je zmyslom existencie Boh. Ak ho raz
uvidíme z tváre do tváre, všetko nadobudne ten pravý zmysel. Len čisté srdce a očistený
duchovný zrak, nám umožní uveriť, že je možné tvoriť spoločenstvo s tými, ktorí nás
predišli do večnosti. Naši zosnulí už síce nepotrebujú nič z toho hmotného sveta,
ale to, čo im môžeme darovať, je čnosť lásky a modlitba. Ak stojíme nad hrobom, rozmýšľame
nad svojim vlastným životom, nad tým, čo nás spájalo s tými, ktorí už nie sú medzi
nami. K tomuto rozmýšľaniu pridajme ešte túžbu neprestať sa usilovať o vlastnú svätosť.
Touto usilovnosťou sa aspoň o niečo
Posunieme bližšie k Bohu, ktorý sám je
svätý... Neobávajme sa určiť si jasný cieľ, kráčať za svetlom, ktorým je Kristus.
Nevadí, že občas pôjdeme tmavou dolinou. Pán zostane vždy našim pastierom, bude s nami
v každom našom súžení, ktorým je často nutné prejsť. Prechádzať súžením znamená proces
očisťovania. Práve tento proces nás viac pripodobní Bohu, ktorý jediný je schopný
povolať nás z tmy do svetla. Pane a Bože, ktorý nie si Bohom mŕtvych, ale živých.
Odpusť, že som pri pohľade na hrob často vnímala len vonkajšok, ktorý symbolizoval
chlad náhrobného kameňa. Človek, ktorého si s láskou stvoril, aby konal a aj chcel
dobro pre toho druhého, sa predsa nemôže rozplynúť v nič. Udeľ mi podľa svojej vôle
milosť, aby som počula Tvoj hlas vo svojom vnútri. Nech vo mne vyklíči semeno Tvojho
slova, aby som sa prostredníctvom tvojej milosti stala človekom nádeje a usilovala
sa o osobnú svätosť, ktorá mi umožní hľadieť na Tvoju tvár.