Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (7. novembra, RV) - Uplynulú sobotu, na slávnosť Všetkých svätých, Pápež Benedikt XVI. sa napoludnie spolu s veriacimi zhromaždenými na námestí sv. Petra vo Vatikáne pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril slovami: „Slávnosť Všetkých svätých vo svojich počiatkoch siaha do prvého kresťanského tisícročia ako spoločná slávnosť mučeníkov. Už v roku 609 v Ríme pápež Bonifác IV. zasvätil Pantheon Panne Márii a všetkým mučeníkom. Toto mučeníctvo však môžeme chápať v širšom zmysle, ako bezvýhradnú lásku ku Kristovi, lásku, ktorá nachádza vyjadrenie prostredníctvom plného sebadarovania sa Bohu a bratom. Tento duchovný cieľ, ku ktorému sú pozvaní všetci pokrstení, dosahujeme, keď žijeme podľa evanjeliových blahoslavenstiev, na ktoré poukazuje dnešná liturgia (porov. Mt 5, 1 – 12a). Je to tá istá cesta, ktorou prešiel Ježiš a ktorú mnohí svätí sa usilovali nasledovať, navzdory tomu, že si boli vedomí vlastných ľudských ohraničení. Počas ich pozemskej existencie sa v skutku stali chudobnými v duchu, ubolení z vlastných hriechov, pokorní, hladní a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistí v srdci, sprostredkovateľmi pokoja, prenasledovaní pre spravodlivosť. A Boh bol v nich prítomný a prenikol ich vlastným šťastím, ktoré prežili práve týmto spôsobom a teraz ho zakúšajú vo večnosti v plnosti. Teraz sú potešení, stali sa dedičmi zeme, sú nasýtení, bolo im odpustené, vidia Boha, ktorého sú synmi. Inými slovami: „ich je nebeské kráľovstvo“ (porov. Mt 5, 3.10).
 
V dnešný deň cítime, že sa v nás opäť zobúdza túžba po nebi, ktorá nás pohýna na našej pozemskej púti. V našich srdciach cítime túžbu po večnom zjednotení sa s rodinou svätých, do ktorej už teraz máme tú česť a milosť patriť, ako o tom svedčí známa duchovná pieseň: „Keď sa priblíži zástup svätých, ako veľmi by som chcel Pane, byť uprostred nich!“. Kiežby táto prekrásna túžba rozpálila srdcia všetkých kresťanov, aby prekonali všetky ťažkosti, strach a každé súženie! Vložme, drahí bratia a sestry, naše ruky do materinských rúk Panny Márie, kráľovnej všetkých svätých a nechajme sa ňou viesť k nebeskej vlasti v spoločnosti blahoslavených duchov zo „všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zj 7,9). V modlitbách si spomeňme aj na našich drahých zosnulých, ktorých pamiatku si uctíme zajtra.“

V nedeľu, v Deň spomienky na všetkých verných zosnulých sa Pápež Benedikt XVI. opäť stretol napoludnie s veriacimi na námestí sv. Petra, ku ktorým sa prihovoril, keď povedal: „V mojej encyklike o kresťanskej nádeji som si kládol otázku o tajomstve večného života (por. Spe salvi, 10 – 12). Pýtal som sa, či kresťanská viera je ešte pre dnešných ľudí nádejou, ktorá má moc premieňať ich život (por. Tamže, 10). A ešte viac radikálnejšie, či muži a ženy tejto našej doby ešte túžia po večnom živote? Alebo žeby pozemský život sa stal ich jediným horizontom? V skutočnosti, ako už poznamenal sv. Augustín, všetci túžime po „blaženom živote“, po šťastí. Hoci nevieme čo vlastne znamená a aký je to život, zároveň sme však ním stále priťahovaní. A práve toto je univerzálnou nádejou, ktorá je spoločná pre mužov a ženy všetkých čias a miest. Výraz „večný život“ chce byť vyjadrením práve tohto očakávania, ktoré nie je možné v nás potlačiť. Nie je to akoby nejaká následnosť, či neustále prevtelovanie bez konca, ale znamená to ponoriť sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorej čas, teda prv a potom už viac neexistujú. Je to plnosť života a radosti. Je to práve to, v čo dúfame a čo očakávame na základe tej skutočnosti, že žijeme v Kristovi (por. Tamže 12).
 
Obnovme si dnes nádej večného života, ktorý spočíva v Kristovej  smrti a v vzkriesení. „Zmŕtvychvstal som a teraz som stále s tebou“ hovorí nám Pán, a moja ruka bude stále s tebou. Kamkoľvek by si mohol spadnúť, spadneš vždy do mojich rúk a budem s tebou až po bránu smrti. Kam ťa nikto nemôže sprevádzať a kde ty si nič nemôžeš zobrať zo sebou, tam ťa ja budem očakávať, aby som pre teba premenil tiene na svetlo. Kresťanská nádej nie je však niečo iba individuálne, je to nádej pre iných. Naša existencia je hlboko spojená s inými a dobro alebo zlo, ktoré koná ktokoľvek, vždy sa dotýka aj iných. Preto modlitba toho, kto putuje týmto svetom, môže pomôcť tomu, kto sa očisťuje po smrti. Preto nás dnes Cirkev pozýva modliť sa za našich drahých zosnulých a pozastaviť sa nad hrobmi cintorínov. Kiež Panna Mária, hviezda nádeje, posilňuje našu vieru vo večný život a sprevádza naše modlitby za našich zosnulých bratov a sestry.“

V pondelok Svätý Otec v bazilike sv. Petra vo Vatikáne predsedal zádušnej svätej omši za zomrelých kardinálov a biskupov počas uplynulého roka. Vo svojej homílii Svätý Otec zdôraznil, že pred tvárou smrti si ešte viac uvedomujeme hlbokú pravdu o živote, totiž, že sme stvoreniami závislými od Boha a že nikto z nás nie je Bohom. A práve uznanie tejto pravdy, tohto rozdielu je podmienkou k tomu, aby sme mohli byť s Ním a v Ňom, aby sme mohli prijať Jeho život ako milosť a ako dar. A v tom sa zároveň skrýva aj centrálne posolstvo kresťanského ohlasovania: „Boh dal svoj život za nás“ (1 Jn 3,16), keď Ježiš Kristus zvíťazil nad smrťou svojim zmŕtvychvstaním, vďaka mocnej láske nebeského Otca. „Drahí bratia a sestry, toto slovo života a nádeje je veľkou útechou pred tvárou tajomstva smrti, hlavne vtedy, keď sa smrť dotýka tých ľudí, ktorí sú nám blízki. Pán nás však dnes ubezpečuje, že naši bratia, pre ktorých smútime a za ktorých sa modlíme v tejto svätej omši, prešli zo smrti do života, pretože si vo svojom živote zvolili Ježiša, prijali jeho príjemné jarmo (porov. Mt, 11,29) a zasvätili sa službe bratom a sestrám. (...) A teda aj keď sme pocítili smútok nad ich odchodom a ešte aj dnes pociťujeme to, že nám chýbajú, zároveň nás viera napĺňa vnútornou útechou v myšlienke, že podobne ako nad Ježišom Kristom a  vďaka nemu, smrť nemá viac moc nad nimi (porov. Rim 6,9). Tým, že v tomto živote prešli cez milosrdné srdca Krista, vstúpili „na miesto pokoja“ (Múdr 4,7). Je pre nás milé prežívať skutočnosť, že sa už tešia v spoločnosti svätých, definitívne oslobodení od horkostí tohto života a aj my prežívame v sebe túžbu, že sa raz s nimi zjednotíme v takejto prekrásnej spoločnosti“.

 
V stredajšej katechéze Svätý Otec opäť pokračoval v rozprávaní o sv. Pavlovi, apoštolovi národov a to z hľadiska jeho hlásania o vzkriesení keď povedal: „V jeho kázaní o Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, odovzdal všetkým to, čo sám prijal od apoštolov (porov. 1 Kor 15:3). Hlásal nielen fakt vzkriesenia, ale aj jeho význam, že v Kristovi, ktorý zomrel a trpel za nás, sme boli zachránení. Vzkriesenie odhaľuje Ježišovu skutočnú identitu večného Syna Boha a Pána života a smrti.“ Svätý Otec potom hovoril o tom, že sme povolaní k tomu, aby sme sa stali úplne odovzdaní jemu, v tajomstve jeho prechodu zo smrti do života. Naše súčasné utrpenia sa tak stávajú súčasťou Kristovho utrpenia a smrti, zatiaľ čo nádej vzkriesenia nás vedie do plnosti života so všetkými svätými v Jeho kráľovstve. “Spása, hovorí Pavol prichádza z vyznania našimi ústami, že Ježiš je Pán a vierou v srdci, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych“ (porov. Rim 10:9). Benedikt XVI. všetkých vyzval, aby sme sa spoločne s apoštolom usilovali ešte plnšie, vo viere a v nádeji “spoznať Ježiša Krista a moc jeho zmŕtvychvstania.

 
“Toto stretnutie je jasným znakom našej vzájomnej úcty a odhodlania počúvať s rešpektom jeden druhého. Uisťujem vás, že som sledoval vaše stretnutie s vedomím, že je ďalším krokom vpred na ceste k väčšiemu porozumeniu medzi moslimami a kresťanmi v rámci ďalších stretnutí, ktoré Svätá stolica podporuje s rozličnými moslimskými skupinami” – týmito slovami sa vo štvrtok Benedikt XVI. prihovoril účastníkom dvojdňového seminára, organizovaného Pápežskou radou pre dialóg s náboženstvami a moslimskými iniciátormi otvoreného listu, ktorý 13. októbra minulého roku adresovalo pápežovi a ďalším predstaviteľom cirkví 138 moslimov. Seminár bol venovaný téme “Láska Boha, láska k blížnemu” a venoval sa dvom líniám – “teologickým a duchovným základom” a tiež “dôstojnosti ľudskej osoby a vzájomnému rešpektu”, pričom k obom témam sa vyjadrovala katolícka aj moslimská strana. Ako povedal Svätý Otec, téma stretnutia ešte jasnejšie poukazuje na teologické a spirituálne základy hlavného učenia týchto náboženstiev: „Kresťanská tradícia hlása, že Boh je Láska (porov. 1 Jn 4,16). Božia láska sa stala viditeľnou, keď sa naplno a definitívne odhalila v Ježišovi Kristovi. Tak zostúpil, aby sa stretol s človekom a zostávajúc Bohom, vzal na seba našu prirodzenosť. Dal sám seba, aby obnovil plnú dôstojnosť každému človeku a priniesol nám spasenie. Ako by sme si mohli inak vysvetliť tajomstvo vtelenia a spasenia bez Lásky? Táto nekonečná a večná láska nám umožňuje odpovedať vzájomným dávaním všetkej našej lásky: lásky k Bohu a lásky k blížnym. Táto pravda, ktorú považujeme za základnú, bola tým, čo som chcel zdôrazniť v mojej prvej encyklike „Deus Caritas Est“ keďže toto je hlavné učenie kresťanskej viery. Naším povolaním a poslaním je slobodne sa podeliť s blížnymi o lásku, ktorú nám Boh zosiela bez nášho pričinenia.“ – ls –