Svätý Otec dnes slúžil zádušnú sv. omšu za zomrelých kardinálov a biskupov

Vatikán (3. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne predsedal zádušnej svätej omši za zomrelých kardinálov a biskupov počas uplynulého roka. Vo svojej homílii Svätý Otec si najskôr menovite spomenul na kardinálov, ktorí v Pánovi zosnuli počas uplynulého roka a potom sa zameral na tému múdrosti na základe prvého čítania z knihy Múdrosti: „Boh je opravdivou múdrosťou, ktorá nestárne. Je opravdivým bohatstvom, ktoré nezhnije. Je šťastím, ktoré prebýva v hĺbke ľudského srdca. Táto pravda je pretkaná múdroslovnou literatúrou a tiež Novým zákonom, svoju plnosť dosahuje v Ježišovom učení. V perspektíve evanjeliovej múdrosti smrť je skutočnou učiteľkou, pretože núti pozrieť sa skutočnosti priamo do tváre. Núti uznať, že všetko, čo sa zdá byť veľkým a silným v očiach sveta, je ľahko pominuteľné. Pred tvárou smrti stráca na význame všetko, čo je dôvodom ľudskej hrdosti a naopak sa stáva dôležitým to, čo je skutočne hodnotné.“

Svätý Otec ďalej zdôraznil, že pred tvárou smrti si ešte viac uvedomujeme hlbokú pravdu o živote, totiž, že sme stvoreniami závislými od Boha a že nikto z nás nie je Bohom. A práve uznanie tejto pravdy, tohto rozdielu je podmienkou k tomu, aby sme mohli byť s Ním a v Ňom, aby sme mohli prijať Jeho život ako milosť a ako dar. A v tom sa zároveň skrýva aj centrálne posolstvo kresťanského ohlasovania: „Boh dal svoj život za nás“ (1 Jn 3,16), keď Ježiš Kristus zvíťazil nad smrťou svojim zmŕtvychvstaním, vďaka mocnej láske nebeského Otca. „Drahí bratia a sestry, toto slovo života a nádeje je veľkou útechou pred tvárou tajomstva smrti, hlavne vtedy, keď sa smrť dotýka tých ľudí, ktorí sú nám blízki. Pán nás však dnes ubezpečuje, že naši bratia, pre ktorých smútime a za ktorých sa modlíme v tejto svätej omši, prešli zo smrti do života, pretože si vo svojom živote zvolili Ježiša, prijali jeho príjemné jarmo (porov. Mt, 11,29) a zasvätili sa službe bratom a sestrám. (...) A teda aj keď sme pocítili smútok nad ich odchodom a ešte aj dnes pociťujeme to, že nám chýbajú, zároveň nás viera napĺňa vnútornou útechou v myšlienke, že podobne ako nad Ježišom Kristom a  vďaka nemu, smrť nemá viac moc nad nimi (porov. Rim 6,9). Tým, že v tomto živote prešli cez milosrdné srdca Krista, vstúpili „na miesto pokoja“ (Múdr 4,7). Je pre nás milé prežívať skutočnosť, že sa už tešia v spoločnosti svätých, definitívne oslobodení od horkostí tohto života a aj my prežívame v sebe túžbu, že sa raz s nimi zjednotíme v takejto prekrásnej spoločnosti“. – ls –