Gréckokatolíkom: Na ceste do Damasku

Počas roku svätého Pavla, mnohí veriaci viac ako inokedy navštevujú miesta, kde svätý apoštol Pavol pôsobil a ohlasoval Evanjelium Ježiša Krista. Medzi ne patria Rím, Grécko či Turecko. Kto sa začíta do Skutkov apoštolov, alebo si pozrie film o svätom Pavlovi, zostane v úžase, čo tento apoštol dokázal urobiť pre Ježiša Krista. Kde vlastne došlo k podstatnej zmene jeho života? Bolo to na ceste do Damasku, v dnešnej Sýrii, kam šiel pozatýkať prvých kresťanov, no po oslepujúcom stretnutí s Ježišom Kristom, radikálne zmenil svoj život.



V septembri tohto roku som mal možnosť spolu s inými navštíviť Sýriu, krajinu na blízkom Východe, teda aj miesta, kde svätý Pavol začal svoju apoštolskú činnosť a kde dodnes žijú kresťania nepretržite už skoro dvetisíc rokov.



Sýria má vyše 19 miliónov obyvateľov, z ktorých 90% sú moslimovia, väčšina z nich patrí k smeru sunitov. Niečo okolo 10% obyvateľstva sú kresťania. Tri štvrtiny územia Sýrie tvorí púšť. Život existuje len tam, kde je voda, to znamená široký pobrežný pás pozdĺž Stredozemného mora, od severu na hraniciach s Tureckom, až po juh k hraniciam Jordánska a Izraela. Najväčšími mestami, ktoré sa nachádzajú v tomto pásme, okrem hlavného mesta Damasku, ktoré je na juhu krajiny, sú Aleppo, Homs, a Hama. Väčšina obyvateľov krajiny žije v mestách. Dá sa povedať, že Sýria je momentálne najbezpečnejšou islamskou krajinou, ak odhliadneme od nedávneho bombového atentátu v Damasku.



Hneď po príchode do krajiny vidno, že ide o islamskú krajinu. V každom meste či dedinke sa nachádza mešita s minaretom, odkiaľ sa z ampliónu ozýval mezuin, vyzývajúci k modlitbe. Mnohé mešity sú novučičké a mnohé sa ešte len stavajú, za materiálnej podpory Saudskej Arábie. Po uliciach sa prechádzajú ženy zahalené do šiat od hlavy až po päty, ktoré kupujú v skupinkách od všadeprítomných predavačov na trhoch. V čase našej návštevy, moslimovia prežívali Ramadán, mesiac pôstu, kedy cez deň nič nejedia, jedia od západu slnka až do štvrtej hodiny ráno.



Kresťanstvo na území dnešnej Sýrie má veľmi bohaté dejiny a rozšírilo sa pomerne rýchlo aj vďaka mestu Antiochia, ktoré bolo po Ríme a Alexandrii, tretím najväčším mestom rímskej ríše. Veď všetci patriarchovia katolícki, alebo pravoslávni rôznych starobylých kresťanských cirkví na tomto území, sa označujú práve titulom patriarcha Antiochie aj dnes, v súčasnosti je to  mesto v okupovanej časti Sýrie Turkami. V Antiochii bol istý čas biskupom aj svätý apoštol Peter, o pár storočí neskôr aj Ján Zlatoústy, ktorý odtiaľ pochádzal. Nezabúdajme ani na takých velikánov – svätcov, ktorí pochádzali z územia dnešnej Sýria akými boli Efrém Sýrsky, Izák Sýrsky, Andrej Krétsky, Roman Sladkopevec, či Ján Damasský, alebo Kosma a Damián, Sergej a Bakchus, alebo mučenice Tekla či Pelágia. Na tomto území boli až do príchodu moslimov biskupstvá s veľkými kresťanskými spoločenstvami veriacich, o čom svedčia mnohé veľké staroveké kresťanské chrámy, samozrejme až na malé výnimky, dnes už len ako zrúcaniny.



Okrem egyptskej púšte, aj na území dnešnej Sýrie vznikal a rozkvital mníšsky život, ktorý tu mal rôzne formy, od bežného spoločného mníšskeho života v kláštore, až po nezvyčajné spôsoby pustovníctva, života osamote, akým bolo napríklad stĺpnictvo, čo znamená, že mních žil sám na stĺpe, ktorý dosahoval výšku od 3 do 20 metrov, či takzvané zatvornictvo, kde sa mních dal zamurovať do veže. Svätý Simeon Stylita, ktorý sa považuje za priekopníka stylitizmu – stĺpnictva, žil takýmto spôsobom života až 37 rokov.



Aj my sme navštívili počas našej cesty po Sýrii mnohé starobylé kresťanské kláštory či už katolícke alebo pravoslávne. Jedným z nich je sýrsky katolícky kláštor Mar Musa v horách v púšti severne od Damasku, zo šiesteho storočia, ktorý obnovuje od roku 1984 z ruín taliansky jezuita páter Paolo di Oliva a ktorý vedie mníšsku komunitu, kde je momentálne 10 mníchov. Ich cieľom je spolunažívanie kresťanov a moslimov v pokoji. Len pre zaujímavosť uveďme, že jedna zo studní v tomto kláštore má hĺbku 1300 metrov.



Ako sme už povedali, na území dnešnej Sýrie sa nachádza veľmi veľa starobylých chrámov, či ich zrúcanín už z piateho storočia, jednou z nich je aj zrúcanina nádherného byzantského chrámu svätého Simeona Stylitu vo forme gréckeho kríža v Qalaat Samaan na severe neďaleko mesta Aleppo, blízko tureckých hraníc. Nedávno odhalená unikátna mozaika – dlažba katedrálneho chrámu z roku 442 v Tayibat al Imam blízko mesta Hamah, či Omajadová mešita v Damasku, ktorá bola Chrámom svätého Jána Krstiteľa, kde bola uložená jeho hlava. Keď som videl všetky tie zrúcaniny chrámov či kláštorov, uvedomil som si, že tu muselo kresťanstvo v tom čase naozaj prekvitať.



Netreba zabudnúť ani na prítomnosť križiakov v 11. až 13. storočí, ktorí ovládali celý pobrežný pás, aby kresťania - pútnici mohli putovať k Božiemu hrobu v Jeruzaleme. Najznámejšou križiackou pevnosťou je na území Sýrie imponujúca Krak de Chavaliers, ktorú sa mohamedánom nikdy vojensky nepodarilo dobyť.

Hoci je pravdou, že počet kresťanov v Sýrii sa postupne zmenšuje, zväčša sa sťahujú na Západ, v  mnohých farnostiach sme videli veľa detí a mládeže, ako aj veľa svadieb. Aj vďaka socialistickému systému vládnutia v krajine a súčasnému prezidentovi Bacharovi Assadovi, sa môžu kresťania v Sýrii prezentovať aj navonok a majú svoje práva, ktoré zasahujú aj do občianskeho života. Takzvané personálne štatúty, dohovor viacerých katolíckych cirkvi a štátu, dovoľujú, aby napríklad trestné činy kléru či rehoľných osôb súdil biskup namiesto štátnych súdov. V súčasnej vláde sú štyria kresťanskí ministri.



Ak hovoríme o kresťanstve v Sýrii, myslíme tým hlavne východných kresťanov, či pravoslávnych akými sú grécky pravoslávni, sýrski pravoslávni a arménska apoštolská cirkev, alebo katolíkov medzi ktorých patria melchiti, čo sú naši gréckokatolíci, ktorých patriarcha Gregor Laham III. sídli v Damasku, arménski katolíci, sýrski katolíci, maroniti, rímskokatolíci a chaldejskí katolíci, ktorých stále pribúda, nakoľko v Sýrii sú momentálne 3 milióny utečencov z Iraku. Mnohé z týchto cirkvi majú vlastné základné školy a charitatívne ustanovizne.



Ešte aj dnes sú v Sýrii dediny, kde sa hovorí po aramejsky, rečou, ktorou hovoril Pán Ježiš, ako napríklad Maaloula, kde je hrob svätej prvomučenice Tekly, od ktorej vieme ako vyzeral svätý Pavol, či Seidnayia, kde sa nachádza zázračná ikona Presvätej Bohorodičky, ktorú napísal svätý Lukáš.



Na záver si už len môžeme priať a vyprosovať u Pána, aby tieto starobylé kresťanské spoločenstva aj naďalej zotrvali na miestach, či už v Damasku alebo inde v Sýrii, kde svätý Pavol nebojácne ohlasoval radostnú zvesť a zakladal tieto prvé spoločenstvá veriacich.



P. Milan Lach, SJ