Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Ruženec

Stalo sa to kdesi vo Francúzsku niekedy v devätnástom storočí. V kupé istého vlaku mladý muž sledoval starca oproti sebe, ako medzi prstami drží zrnká ruženca. Mladík začal svojho spolucestujúceho presviedčať o zastaranosti, nemodernosti a najmä nevedeckosti takejto a podobných modlitieb. Dokonca ponúkal, že poskytne vedecké, naozaj vedecké publikácie, ktoré podoprú tieto jeho tvrdenia. Starec trpezlivo počúval a poskytol aj svoju vizitku, ktorú si mladý muž prečítal s veľkým prekvapením. Stálo na nej: Luis Pasteur, vedecký inštitút v Paríži.
Nie, ruženec, ktorý sa počas októbra intenzívnejšie modlíme, nie je rezervovaný iba takzvaným „jednoduchším ľuďom“, ako sa to azda javilo onomu mladíkovi. Azda sa domnieval - a taký názor nechýba ani dnes - že ruženec je iba akási katolícka modifikácia modlitebného mlynčeka. Takýto názor však môže zastávať iba niekto, kto sa tejto modlitby zľakol skôr, ako sa ju pokúsil skutočne spoznať. Lebo ruženec je vlastne veľmi účinná forma sústredenia. Veď keď napríklad analyzujeme obraz, mnohokrát sa – stále na ten istý obraz – opakovane zahľadíme. Alebo keď rozoberáme text, ten istý text čítame opakovane mnohokrát. Podobne je aj text Zdravasu, uvedený Otčenášom, súborom myšlienok, na ktoré sa človek ich opakovaním sústredí, do ktorých sa ponára, spoznávajúc ich hĺbku a vnútorné súvislosti. Je to čosi celkom opačné, ako napríklad videoklip: okamžite púta pozornosť nesmierne rýchlym striedaním obrazov, zvukov a slov, no daňou za strhujúcu rýchlosť je neraz znechucujúca plytkosť a bezobsažnosť. Lenže práve naša uponáhľaná doba potrebuje chvíle zastavenia a reflexie. Ani ruženec na spätnom zrkadle auta, ani zavesený na krku ešte veľa nerieši: posunom je schopnosť pokojne ho vziať do ruky a opakovať rozjímavo tajomstvá Zdravasu.
Sviatok Kráľovnej posvätného ruženca na začiatku tohto mesiaca pripomína slávne víťazstvo kresťanov pri Lepante, ktoré zachránilo existenciu európskeho kresťanstva. Bojovníci vtedy s veľkou dôverou vzývali Božiu Matku, aby im pomohla. Možnosť takejto pomoci o niekoľko storočí popierali velitelia inej armády, komunistickej armády Východného Nemecka. V časoch berlínskeho múru uverejnil východonemecký časopis vojenského letectva Flügel der Heimat, Letka vlasti, varovanie vojakom, ktorí sa pri zoskoku padákom modlia. “Keď sa otvoria dvere lietadla - písalo sa v článku - a príde hodina pravdy zoskoku do prázdna, niektorí vojaci sa zvyknú prežehnať znakom kríža recitujúc akúsi modlitbu. Vzývať nejakého neznámeho Boha recitovaním modlitieb je absolútne zbytočné. Radšej si spočítajte sily, rýchlosť i smer vetra a zrýchlenie pádu. A ak sa raz padák neotvoril, niet takých ružencov, čo by vás udržali.” V dobovej správe, informujúcej o tomto článku sa tiež uvádza, že niektorí vojaci sa naďalej ticho modlili, lebo viac verili Bohu ako Marxovi a svojim politrukom.
Ruženec, ako lano istiace človeka pred zoskokom do priepastných temnôt, zakomponoval do svojho „Posledného súdu“ už slávny Michelangelo. Tento málo známy detail si môže všimnúť každý, kto sa v Sixtínskej kaplnke pozorne zadíva do ľavej dolnej zóny tejto povestnej maľby: dvaja ľudia, visiaci nad priepasťou zatratenia sa zachraňujú pevne držiac ruženca, na ktorom ich vyťahuje tretí človek. Dva konce záchranného duchovného lana, ten pevne ukotvený a ten druhý ponúkaný na zachytenie, sú vlastne zakomponované v každom jednom Zdravase: najprv oslovujeme Milostiplnú a Požehnanú, s ktorou je Pán, akoby sme tým uznávali pevný záchytný bod, ponúkajúci nádej na záchranu. A následne hovoríme o sebe, o „nás hriešnych“, ktorý tak veľmi potrebujeme jej orodovanie, ktorí tak veľmi potrebujeme vzťažný bod, istotu, maják signalizujúci duchovnú pevninu, ktorou je sám Ježiš Kristus. On je ústrednou postavou, vyvrcholením a duchovným epicentrom celého Svätého písma. O Svätom písme v živote Cirkvi v týchto dňoch rozjímajú a diskutujú aj biskupi zhromaždení v Ríme na Biskupskej synode. Obetujme ružencové desiatky aj za nich, aby podobne, ako boli na Máriin príhovor svadobčania v Káne Galilejskej obdarovaní dobrým vínom, aby podobne na jej orodovanie z Biskupskej synody - obrazne povedané - vzišlo dobré víno pozitívnych podnetov, ktoré pomknú veriacich brať do ruky Bibliu s ešte väčšou úctou. A s vierou, že texty inšpirované Duchom Svätým majú naozaj premieňajúcu silu aj v našom každodennom živote.