Rubrika: Slovo pre chorých

Modlitba

Pripravila Ivana Mochorovská


Drahý brat, sestra! Vítam ťa v tento jesenný večer na vlnách rozhlasu. Neskrývam radosť zo skutočnosti, že si sa rozhodol stráviť tieto sviatočné chvíle pri počúvaní tohto zamyslenia, ktoré sa bude dotýkať modlitby. Je mesiac október a ak sa považujeme za veriacich ľudí, je pre nás samozrejmosťou, že sa podľa svojich možností zúčastníme na spoločnej modlitbe ruženca v chráme. Aj z tohto dôvodu chcem v týchto chvíľach uvažovať o modlitbe. Nie, nebolo by dobré, keby som zostala pri katechizmovej definícii modlitby. Bolo by to iba také šmýkanie sa po povrchu.

Ak vyslovím slovo modlitba, v okamihu mám na mysli vzťah. Nie však obyčajný. Je to vzťah človeka k Bohu. V komunikácii medzi kresťanmi je už akosi udomácnený prísľub. „Budem na teba pamätať vo svojich modlitbách.“ Po tomto konštatovaní mi napadá otázka: Uvedomujeme si vážnosť tohto prísľubu, alebo ho len tak ľahkovážne pustíme kamsi do vetra? Modlitba je pozvánkou do vzťahu. Prvým, kto povoláva človeka do tohto vzťahu je sám Boh. On však toto výnimočné pozvanie nikdy neuskutoční hlučným spôsobom. Vždy to urobí nenásilne, aby neporušil slobodu človeka. To ostatné je už na nás samých.

Ty sám si trpiacim údom Cirkvi. Iste neraz prehodnocuješ svoj vzťah k Bohu. Preto je v týchto okamihoch na mieste, aby sme skutočne uvažovali nad tým, či sme ochotní vstupovať do tohto vzťahu, alebo máme strach, či nechuť k vytvoreniu spoločenstva s Bohom? Je potrebné uvedomiť si, že Boh je bytosť, s ktorou je možné rozprávať o všetkom. Boh je Bohom osobným a ako osoba chce vstúpiť do tvojho, môjho, nášho života. Opäť spomeniem skutočnosť, že tento Boží dotyk v našom živote nebude násilný. Aby Boh mohol v našom živote a cez nás konať, je potrebné, aby sme mu to dovolili.

Dovoliť vstúpiť Bohu na územie nášho vnútra, to si vyžaduje pokoru. Pokora zasa predpokladá úplné vyprázdnenie sa od rôznych prekážok, ktoré bránia tomu, aby Boh vstúpil a konal cez nás. Medzi prekážky patrí už spomenutý strach, nevôľa, či mnohé iné, ktoré však musíme rozoznať a ak je to možné, je potrebné ich čo najskôr odstrániť. Predstúpiť pred Boha s pokorou, znamená uznať Jeho majestát, Jeho veľkosť, ktorá však nechce nikoho z nás prerásť, chce vždy dosahovať v istom zmysle našu úroveň, aby sme vnímali, že Boh nám rozumie a že nás chce viesť.

Len cez modlitbu a vnútorné ticho je možné posunúť sa vo vzťahu. Tu nemám na mysli len posun v tom najpodstatnejšom vzťahu Boh a človek. Od tohto vzťahu sa odvíjajú aj ďalšie vzťahy, ktoré vytvárame všade tam, kde sme poslaní. V úprimnej a odovzdanej modlitbe je možné spoznať Božiu vôľu, ktorú máme naplniť svojim životom, vlastne aj svojim krížom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Zvyčajne je to tak, že ak v modlitbe budeme počuť Boží hlas, ktorý je povolaním, začneme sa obávať. Skúsme však uveriť tomu, „že všetko zmôžeme v tom, ktorý nás posilňuje.“ Boh nás nepovolá k takej spolupráci, ktorá by bola pre nás nezvládnuteľná.

Brat, sestra, z úprimného srdca ti želám, aby si vyhľadával možnosť vstupovať do vzťahu s Bohom. Je to vzťah, v ktorom nájdeš naplnenie a navyše sa v ňom nikdy nesklameš. Z Písma vieš, že „Boh sa pyšným protiví, ale pokorných vedie k správnemu konaniu.“ Ktosi mi raz daroval myšlienku, ktorej autora nepoznám, ale myslím, že je vhodné spomenúť ju v tomto zamyslení: „Aby sme videli hviezdy, musí byť tma. Aby sme boli plní, musíme sa vyprázdniť. Najväčšia radosť prichádza po najhlbšie prežitej bolesti.“

Možno si to vyskúšal na vlastnej koži, že len ak prežiješ „vlastné dno“ a pomocou vzácnej Božej milosti nájdeš človeka, ktorý ťa povedané slovami Písma: „odtiahne k rybníku, keď sa zvíri voda,“ odrazu ti v tej tme zažiaria hviezdy nádeje a ty chytíš druhý dych a zatúžiš ísť ďalej. Pochopíš, že bolesť, ktorú prežívaš, nie je až taká neznesiteľná ako sa na prvý pohľad zdalo.

Vidíš, aj takto koná Boh. Ten Boh, ktorého sa občas obávaš a niekedy ani nevieš ako ho osloviť a čo mu máš vlastne povedať. Aj táto skúsenosť, ktorú zažívaš vo svojom živote, je dôvodom na modlitbu. V osobnej modlitbe, ktorú prednášame Bohu totiž nemusíme a tiež nemôžeme iba prosiť, lebo sa môže veľmi ľahko stať, že budeme žobrákmi, ktorí síce nestoja na rohoch ulíc, ale prinajmenšom kdesi v kúte chrámu. Náš Boh z nás nechce žobrákov, ale zrelé osobnosti, ktoré by sa stali apoštolmi svojej doby.

Apoštolmi sa stávame vtedy, keď svedčíme o radosti z vykúpenia, ktoré máme v Kristovi a Jeho kríži. Ak je pre nás ťažké prepojiť prosbu s vďačnosťou, môže to znamenať, že v nás drieme nevypovedaná bolesť a stávame sa tak neslobodnými ľuďmi. Nech tvoje pery šepkajú často slová chvály a vďaky voči Bohu, ktorý má pre teba vždy dosť lásky a vždy čaká na Teba, aby ťa požehnal a objal ako svoje dieťa.

Môj Pán a môj Boh. Boh toho môjho života. Života, ktorý je jedinečný a neopakovateľný. Pretože Tvoja prozreteľnosť a múdrosť to tak zariadila. Moje pery ťa chvália za to, že ma denne pozývaš do vzťahu. Do vzťahu, v ktorom si môžem „vyliať“ bolesť a podeliť sa s radosťou, pretože Ty všetkému rozumieš. Pane, odpusť mi moju zbabelosť, keď som bola plná strachu a nedokázala som Ti povedať : „Vstúp na koberec mojej duše a dotkni sa ma.“ Mojou túžbou je vyprázdniť sa pre Teba. Len ak naplníš celé moje bytie, budem mať krídla slobody, vďaka ktorým umožním láske, aby rozkvitla do voňavej ruže, vôňa ktorej prenikne všetky vzťahy, ktoré tvorím.