Príhovor Benedikta XVI. pred nedeľnou modlitbou Anjel Pána
Castel Gandolfo (28. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes vo svojom
letnom sídle v Castel Gandolfe pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel
Pána. Pred ňou sa im prihovoril:
„Drahí bratia a sestry,
dnes
nám liturgia predstavuje evanjeliové podobenstvo o dvoch synoch, ktorých otec poslal
pracovať do svojej vinice. Z týchto, jeden povie ihneď áno, ale potom
nejde, druhý najskôr odmietne, ale potom to oľutuje a vyplní
otcovo prianie. Týmto podobenstvom Ježiš zdôrazňuje svoju lásku voči hriešnikom,
ktorí sa obrátia a nás učí, že je potrebná pokora k prijatiu
daru spásy. Aj svätý Pavol, v úryvku z listu Filipanom, o ktorom dnes meditujeme,
nás vyzýva k pokore. „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu,
ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Filip 2,3). Toto sú tie isté pocity
Krista, ktorý sa zriekol svojej božskej slávy z lásky k nám a stal sa človekom,
pričom sa uponížil až na smrť na kríži (porov. Fil 2, 5-8). Sloveso ktoré je
tu použité – ekenosen – znamená doslova že „sa vyprázdnil“ a vyzdvihuje hlbokú pokoru
a nekonečnú lásku Ježiša, toho najpokornejšieho služobníka.
Uvažujúc
o týchto biblických textoch, hneď som si spomenul na pápeža Jána Pavla
I., na ktorého si dnes spomíname pri príležitosti 30. výročia jeho smrti. Práve
on si vybral biskupské heslo, podobne ako Karol Boromejský: Pokoru. Toto jediné
slovo syntetizuje podstatu kresťanského života a poukazuje na nevyhnutnú
čnosť pre toho, kto je v Cirkvi povolaný k službe v mene autority. V jednej
zo svojich štyroch generálnych audiencií, ktoré uskutočnil počas svojho krátkeho
pontifikátu, povedal medzi iným, tým jemu vlastným milým spôsobom: „Chcem
vám zdôrazniť len jedinú čnosť, ktorá bola tak drahá Ježišovi, ktorý povedal: učte
sa odo mňa, pretože som tichý a pokorný srdcom.... Aj keď ste urobili
veľké veci, povedzte: sme neužitoční sluhovia“. A poznamenal: „V nás všetkých
je naopak tendencia k opaku: stať sa viditeľnými“ (Učenie Jána
Pavla I., s. 51 – 52). Pokora môže byť považovaná za jeho duchovný
testament.
Vďaka práve tejto čnosti, stačilo
33 dní, aby pápež Luciani vstúpil do sŕdc ľudí. Vo svojich prejavoch
používal príklady z konkrétneho života, zo svojich rodinných spomienok a z ľudovej
múdrosti. Jeho jednoduchosť bola zároveň zárukou bohatstva a vážnosti
jeho učenia, ktoré vďaka jeho excelentnej pamäti a širokého kultúrneho
rozhľadu, mohol dopĺňať mnohými citáciami cirkevných a svetských spisovateľov.
Stal sa takto neporovnateľným katechétom, po stopách svätého Pia X.,
jeho spolurodáka, ktorý ho najskôr predišiel na katedru svätého Marka a potom aj na
katedru sv. Petra. „Musíme byť maličkými pred Bohom“ povedal
počas tej istej audiencie a dodal: „Nehanbím sa cítiť sa ako dieťa v matkinej
spoločnosti, dieťa verí matke, ja verím v Pána, ktorý mi toto zjavil“
(tamže s. 49). Tieto slová poukazujú na silu jeho viery. Keď ďakujeme Bohu,
že ho daroval Cirkvi a svetu, pokladajme jeho príklad za poklad, usilujme sa
o tú istú pokoru, ktorá ho uschopnila hovoriť ku všetkým, osobitne kmaličkým
a aj k tzv. vzdialeným. Prosme o to Pannu Máriu, pokornú pánovu služobníčku.“
– ls –