Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: Novosti v otázke vzťahov Cirkvi a štátu

Na poli vzťahov medzi Cirkvou a štátom sa odohralo v posledných mesiacoch niekoľko dôležitých udalostí, a to pozitívnych i negatívnych. Na Meetingu priateľstva, ktorý organizuje každý rok v auguste v prímorskom meste Rimini katolícke hnutie laikov v Taliansku, mal dôležitú prednášku vatikánsky tajomník pre vzťahy so štátmi arcibiskup Dominik Mamberti o náboženskej slobode vo svete. Spomenul mnohé ťažké porušenia náboženskej slobody ba priam fyzické útoky a násilnosti zo strany hinduistov proti kresťanom, ničenie kresťanských chrámov, sirotincov a iných dobročinných diel v Indii, ale aj iné spôsoby útlaku. Upozornil tiež na to, že (citujem) „aj samé európske inštitúcie nie vždy sú čisté od istých protináboženských a najmä protikresťanských predsudkov“. Použil na tento jav názov „cristianofobia“, ktorý už roku 2003 použili Spojené národy. Vyzval všetkých, aby sa postavili proti týmto akciám podobne ako sa staviame proti iným predsudkom a fóbiam, proti antisemitizmu a proti antiislamizmu. Označil aj tri oblasti, v ktorých sa protikresťanské presudky šíria a uplatňujú: falošné informácie o kresťanoch a ich náboženstve, najmä cez média; netolerantnosť a diskriminácia kresťanských občanov zákonmi alebo nariadeniami; násilie a prenasledovanie.


Takmer súčasne írsky prímas kardinál Sean Brady prehlásil, že nepriateľský postoj Spojenej Európy voči náboženstvu prispel k tomu, že Irčania zavrhli Lisabonskú dohodu. Upozornil na to, že „postupné rozhodnutia proti rodine postavenej na manželstve, proti právu na život od počatia až po smrť ... sťažili pre kresťanov ich inštinktívnu podporu pre európsky projekt“.



Toto sú dva vážne hlasy proti novému druhu protikresťanskej atmosféry a boja zo strany niektorých štátov, ale aj nadštátnych inštitúcií, ktoré by mali práve garantovať a ochraňovať náboženskú slobodu.



Pri poslednej návšteve Svätého Otca Benedikta XVI. vo Francúzsku sa však ukázali aj isté znaky nového prístupu k otázke náboženskej slobody a najmä vzťahov medzi Katolíckou Cirkvou a štátom. Prezident Nicholas Sarkozy znovu predložil vo svojom dlhom privítacom prejave chápanie štátu a jeho postoja k náboženstvu ako „pozitívnej laickosti“, čiže otvorenosti štátu k spolupráci s Cirkvou. Taká reč je v osvietenskom, protikresťanskom Francúzsku nová. Treba si uvedomiť, že francúzska revolúcia nielen obrala Cirkev o všetko (ešte aj kostoly patria štátu!), ale zároveň aj vytvorila celkovú takzvanú „laickú“ kultúru, ktorá skôr bojuje proti všetkému náboženskému a vylúčila kresťanstvo z verejného života. Pamätáme sa, že ešte nedávno práve francúzski politici zaťato bojovali proti každej zmienke o kresťanských koreňoch Európy v Ústave Spojenej Európy.



Ide teda o nový vývoj v osvietenskom Francúzsku. Prezident Sarkozy sa tak prikláňa k tým politikom, ktorí chápu dôležitosť duchovnej zložky človeka a teda aj náboženského presvedčenia pre spoločnosť a pre štátne i nadštátne zriadenia. Snažia sa teda nezatlačovať vieru a náboženstvo do úplného súkromia alebo do čisto obradovej, kultovej oblasti, čiže – ako to po slovensky povieme-„do sakristie“, ale pri plnom rešpektovaní vzájomnej autonómie spolupracovať s Cirkvou a náboženstvom pre celkové dobro obyvateľstva. V tom duchu sa vyjadrili pri verejných debatách s kardinálom Ratzingerom v Nemecku laický filozof Juergen Habermas, v Taliansku bývalý predseda senátu tiež laického razenia Marcello Pera, podobne sa v Rusku snaží Vladimír Putin mať úzke styky s pravoslávnou Cirkvou. Ako pozorovatelia a činitelia verejného života a znalci ľudských dejín viacerí vážni politici si už všimli, že bez opory v etike každá spoločnosť ľahko upadne, privedie k úpadku mravov, sama nezvládne stúpajúcu zločinnosť. Ešte aj technický pokrok sa môže zneužiť na zlé ciele. Štát nemôže svojou autoritou zaručiť etické a mravné správanie sa ľudí. Nemôže postaviť ku každému občanovi policajta, aby ho strážil vo dne v noci. Práve preto vnútorné presvedčenie a svedomie človeka, ktoré utvára a vychováva viera a náboženstvo, účinne napomáha mravnú a etickú zrelosť človeka, a tým aj celkovú výšku každej i štátnej spoločnosti. Nábožensky založený človek je poctivý, pracovitý, znášanlivý, statočný, úctivý, jedným slovom ľudský; nezabíja, nekradne, nekorumpuje, nepoškodzuje život ani majetok iného.



Kardinál Ratzinger predložil kritické poznámky a otázky reprezentantom novoosvietenského a laicistického chápania štátu, ktorí si vysvetľujú odluku štátu ako odluku od Boha a od etiky a morálky, a konajú „ako keby Boh nejestvoval“ („tamquam si Deus non daretur“). Namietal, že zaháňajú štát nie do nejakej neutrality, ale do ateizmu, alebo aspoň do praktického agnosticizmu. Pritom si politická moc nárokuje právo rozhodovať o najhlbších etických otázkach a určovať, čo je dobré a čo zlé. Nie je tu nebezpečenstvo vytvárať novú, ideologickú etiku a morálku, ktorú ovplyvňujú mocenské a skupinové záujmy? Prečo si štát nepoloží otázku, či nie je oveľa bezpečnejšie a mravnejšie konať „ako keby Boh jestvoval“? Kresťanstvo prináša aj pre štát spoľahlivú oporu v etike založenej na Desatore a na príkaze lásky a živí svoje mravné presvedčenie vierou v posolstvo Ježiša Krista. Preto je dôležité aj pre štát a iné zriadenia.



Aké smery bude sledovať Slovensko? Budú jeho politici citliví na protikresťanské hlasy, alebo prijmú rozvážne novoty a najmä úvahy tej Cirkvi, ktorá má nielen dlhú „skúsenosť v ľudskosti“, ale čerpá svoju múdrosť aj z Božích prameňov? Ako to povedal Svätý Otec vo Francúzsku: „Teraz je vhodný čas vrátiť sa k Bohu“
 Jozef kard.Tomko