Slovo pre chorých: Lurdy – pozvánka k Matke

Drahý brat, sestra! V nasledujúcich chvíľach sa chcem spolu s tebou zamyslieť nad konaním Boha v živote trpiaceho človeka. Nad konaním, ktoré sa uskutočňuje cez našu Nebeskú Matku, cez Máriu. Pozývam ťa preto hoci iba prostredníctvom éteru, na pútnické miesto, ktorým je mestečko pokoja Lurdy. Počas roka tam prichádza nespočetné množstvo pútnikov. Sú medzi nimi aj tí, ktorí sú obdarení milosťou kríža v podobe choroby, či utrpenia v rôznych formách. Áno, Lurdy sú pozvánkou k Matke. Pred pár dňami uplynuli tri roky od okamihu, keď som sama prijala toto pozvanie a navštívila som Lurdy v spoločenstve s inými pútnikmi. Cestu do Lúrd možno skutočne prirovnať k náročnej púti, ktorá si vyžaduje zmysel pre obetu a mnoho iného. Samotný terén mestečka nie je rovinou. Strmé a kopcovité chodníky, akoby symbolizovali náročnú životnú púť, ktorou prechádza každý z nás. Pretože dozrieť je možné iba v náročnosti. Samotné Lurdy však boli miestom, kde sa v mojom ponímaní spájalo nebo so zemou. Bolo tu cítiť Božie zásahy i silu modlitby tých, ktorí prišli do Lúrd za mamou prosiť za seba i za iných. Žijeme v dobe, keď sa zo vzťahov vytráca nezištnosť, každý je uponáhľaný, často nevšímavo prejdeme jeden popri druhom so známou pripomienkou na perách: „Mám dosť svojich starostí, preto ma problém toho druhého, ktorý je môj blížny nezaujíma.“ Takéto myslenie je v našich hlavách zakódované... Snáď si to v mnohých situáciách ani neuvedomujeme... Takto nevšímavo dokážeme prejsť aj popri bolesti a utrpeniu ľudí v našom okolí. Dôvod takejto nevšímavosti tkvie často v tom, že máme neopodstatnený strach z bolesti a nechceme sa s ňou stretnúť, nechceme ju vnímať. Stáva sa pre nás nepohodlnou.
Pútnické mestečko Lurdy však odráža celkom inú atmosféru, preto som spomenula konštatovanie, že sa tam spája nebo so zemou. Bolesť a utrpenie nie sú pre nikoho z dobrovoľníkov cudzím fenoménom. Množstvo mladých ľudí urobilo vo svojom vnútri slobodné rozhodnutie sa pre službu trpiacim ľuďom. Títo ľudia sa vôbec nepodobajú Šimonovi z Cyrény, ktorý sa vracia unavený z poľa a ktorého donútia, aby pomohol Ježišovi niesť kríž... V Lurdoch totiž platí: brat, sestra, tvoja bolesť sa stáva mojou bolesťou. Nikto sa nepýta, prečo musí vykonávať túto náročnú službu, ale skôr si všetci dobrovoľníci kladú otázku ako pomôcť tomu, kto na svojich pleciach nesie ťažké bremeno kríža. Dobrovoľne slúžiaci si osvojili vetu z evanjelia „Neste si navzájom svoje bremená...“
Prvým miestom, na ktoré som dorazila po príchode do Lúrd boli už svetoznáme kúpele. Čo ma oslovilo bola neopísateľná atmosféra, ktorá tam vládla. Dobrovoľníci v tejto službe upozornili na ticho, ktoré je potrebné zachovať pri čakaní na kúpeľ. Zaiste si každý naplno uvedomil liečivú silu ticha. Ba nie len to. Ticho je atmosférou, do ktorej môže vstúpiť Boh. Sám dobre vieš, že ak chce Pán zasiahnuť do života človeka, neprichádza burácajúco a s veľkým lomozom. V nepreniknuteľnom tichu vstúpi do života človeka, aby sa mohol prejaviť ako Ten, kto je mocný v činoch. Samotné Lurdy sú charakteristické aj tým, že tam nechýba duch spoločenstva. Veľmi citlivo som vnímala tú skutočnosť, že aj keď nám chýbala znalosť jazyka, predsa sme si dokázali rozumieť, pretože v popredí bolo namiesto vlastného dobra dobro toho druhého. Kým iní čakali na kúpeľ, ostatní vo viere odriekali modlitbu ruženca a prosili o prejav Božej vôle v živote toľkých ľudí, ktorí s láskou a odhodlaním niesli svoj údel bolesti a trápenia.
Áno, takéto postoje nefalšovaného súcitu a spoluúčasti na kríži toho druhého boli odrazom skutočnosti, že Boh žije a koná cez dlane Márie. Samotný Lurdský kúpeľ je chladný, ale pocit chladu sa stráca ak vnímaš silu spoločenstva, ktorá sa prejavuje v tom, že ošetrovateľky sa spolu s tebou modlia a prosia Matku Máriu o pomoc pre Teba. Ďalším pozoruhodným miestom, kde sa doslova dalo dotknúť duchovna bola Lurdská jaskyňa. V nej láskavá Matka načúvala prosbám i vďačnosti množstva pútnikov. Väčšina pútnikov na tomto mieste zapálila sviecu na znak vďačnosti a snáď aj prísľubu, že sa bude podobať svieci, ktorá sa spaľuje pre dobro iných a ponúka im svetlo a teplo. Ďalším veľmi silným momentom je v Lurdoch eucharistické požehnanie. Tomu však predchádza púť do podzemnej baziliky. Táto bola charakteristická tichom a vzájomnou toleranciou. Nezlyhala ani organizácia v bazilike. Všetko to išlo veľmi rýchle a každý mal svoje miesto. Na tvárach organizátorov a dobrovoľníkov nechýbal úsmev a ani schopnosť poradiť a pomôcť. Toto všetko som vnímala ako mocné zásahy Boha, ktorý ma nie len pozýva do osobného vzťahu, ale ponúka aj mne šancu na plnohodnotný život. Bez Jeho pomoci a požehnania to však nie je možné. Pri eucharistickom požehnaní som veľmi intenzívne prežila túto skutočnosť. Táto pozvánka, ktorú mi adresovala Mária, nebola zbytočnou. Dodnes ju vnímam, ako pozvánku na cestu osobnej premeny, ktorá má v sebe zahŕňať aj prijatie utrpenia a bolesti v tých najrôznejších podobách. Každá bolesť a utrpenie sa dá prežiť a prijať jedine v duchu viery a v spojení s Kristovým utrpením. Je možno viac tých, ktorí očakávajú na tomto pútnickom mieste telesné uzdravenia. Tie však nie sú vždy tie najpodstatnejšie. Podstatné je ponúknuť na paténu svoje srdce. Nech ho Boh naplní svojim pokojom a pretvorí podľa svojej vôle. Potom budeme schopní vnímať ten najmocnejší zázrak, zázrak plynúceho života v Bohu. Vďaka ti Bože tak mocný v činoch, za každý zásah, ktorý vnímam vo svojom živote. Cez ľudí, cez situácie a okolnosti. Je to prejav lásky, ktorou si Ty sám a ktorú túžim nasledovať.
Ivana Mochorovská