Benedikt XVI. v Kolégiu des Bernardines: Hľadanie Boha a pripravenosť mu načúvať zostáva základom akejkoľvek pravej kultúry

Francúzsko (12. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes popoludní o 17:30 stretol s predstaviteľmi francúzskej kultúry. Svoj príhovor zameral na pôvod západnej teológie a korene európskej kultúry. V úvode spomenul priestory, v ktorých sa stretnutie konalo – zreštaurované Kolégium des Bernardins v Paríži, pôvodne z 13. storočia, ktoré začalo písať svoju históriu ako benediktínsky kláštor. Zamyslel sa teda nad charakteristikou západného mníšstva a jeho nositeľov:
„Uprostred zmätku čias, v ktorých sa nič nezdalo stálym, chceli urobiť podstatné – vyvinúť úsilie na nájdenie toho, čo bolo večne platné a trvajúce, samotný život. Hľadali Boha. Túžili prejsť od nepodstatného k esenciálnemu, k jedinej skutočne dôležitej a spoľahlivej veci, ktorá existuje. Niekedy sa hovorí, že boli ‛eschatologicky‛ orientovaní. Nemá sa to však chápať v časnom zmysle, akoby upriamovali zrak na koniec sveta alebo svoju vlastnú smrť, ale v existenciálnom zmysle: hľadali definitívne, skryté za provizórnym. Pretože boli kresťanmi, nebola to výprava do divočiny bez vyšliapanej cesty, hľadanie, vedúce do absolútnej temnoty. Sám Boh im poskytol znamenia, označil cestu, ktorú mali nájsť a nasledovať. Touto cestou bolo jeho Slovo, ktoré bolo odhalené ľuďom v knihách Svätého písma.“ 
Ako uviedol Svätý Otec, túžba po Bohu zahŕňa lásku k slovu a skúmanie všetkých jeho dimenzií:
„Za účelom získania plnej predstavy o kultúre slova, ktorá sa bytostne týka hľadania Boha, musíme urobiť ďalší krok. Slovo, ktoré otvára cestu k tomuto hľadaniu a má s ňou byť identifikované, je zdieľaným slovom. Vskutku, preniká každému jednotlivcovi do srdca (porov. Sk 2,37). Gregor Veľký to opisuje ako ostrú bodavú bolesť, ktorá doširoka roztrhne našu spiacu dušu a zobúdza nás, robiac nás vnímavými voči Bohu (porov. Leclercq,s.35). Ale zároveň nás robí všímavými voči sebe navzájom. Slovo nevedie k výsostne individuálnej ceste mystického pohrúženia sa, ale k pútnickému bratstvu viery. A tak toto slovo nemôže byť iba meditované, ale aj správne čítané.“
 
Ako zdôraznil Svätý Otec, Písmo si vyžaduje exegézu a kontext spoločenstva, v ktorom sa zrodilo a v ktorom je žité. Tu máme nachádzať jeho jednotu a tu sa otvára aj jeho zjednocujúci význam:
„Povediac to inými slovami – existujú dimenzie zmyslu v slove a v slovách, ktoré vychádzajú na svetlo iba v rámci živého spoločenstva tohto dejiny tvoriaceho slova. Prostredníctvom narastajúceho uvedomenia si rôznych významov sa slovo neznehodnocuje, ale objavuje sa vo svojej plnej veľkoleposti a dôstojnosti. Tak Katechiznus Katolíckej cirkvi môže oprávnene povedať, že kresťanstvo predstavuje nielen knižné náboženstvo v klasickom zmysle. Vníma v slovách samotný Logos, ktorý šíri svoje tajomstvo prostredníctvom svojej rozmanitosti. Táto výnimočná štruktúra Biblie neustále vznáša novú výzvu pre každú generáciu.“
 
Podľa Benedikta XVI. to svojou povahou vylučuje všetko, čo dnes poznáme ako fundamentalizmus. Božie slovo nikdy nemôže byť vnímané iba v doslovnosti textu. Dopracovať sa k nemu zahŕňa presahovanie a proces pochopenia, vedený vnútorným pohybom celku a preto sa musí stať súčasťou života. Iba v rámci dynamickej jednoty celku sa mnoho kníh stáva jednou knihou. Svätý Otec ďalej spomenul mníšske heslo „ora et labora“ – modliť sa a pracovať. Poukázal na to, že opätovné zamyslenie sa nad jeho druhou časťou má podstatný význam pre ďalší rozvoj európskej kultúry:
„Sám Boh je Stvoriteľom sveta a stvorenie sa ešte neskončilo. Boh pracuje. Ľudská práca bola teda vnímaná ako zvláštna forma nášho pripodobnenia sa k Bohu, ako spôsob, ktorým sa človek môže a smie podieľať na Božom diele ako stvoriteľ sveta. Do mníšstva nepatrí iba kultúra slova, ale aj kultúra práce, bez ktorej by rozvoj Európy, jej étos a vplyv na svet bol nemysliteľný. Prirodzene, tento étos musel prijať myšlienku, že ľudská práca a formovanie histórie sú chápané ako zdieľanie práce so Stvoriteľom a musia byť hodnotené v týchto termínoch. Kde takéto hodnotenie chýba, kde si človek privlastňuje postavenie tvorcu, podobného Bohu, môže sa jeho formovanie sveta rýchlo premeniť na jeho zničenie.“
 
V závere svojho príhovoru predstaviteľom francúzskej kultúry Svätý Otec poukázal na to, že kresťania ranej Cirkvi nepovažovali misionárske ohlasovanie za propagandu na rozšírenie svojej skupiny, ale za vnútornú nevyhnutnosť v súlade s povahou ich viery: Boh, v ktorého verili, bol Bohom všetkých ľudí, jediný skutočný Boh, ktorý sa zjavil v histórii Izraela a napokon vo svojom Synovi, ponúkajúc tak odpoveď, ktorá bola záujmom každého a na ktorú všetci ľudia vo svojom srdci čakajú. Univerzálnosť Boha a rozumu, ktorý je voči nemu otvorený, je to, čo im dalo motiváciu a záväzok hlásať zvesť. Videli svoju vieru nie ako niečo, čo patrí ku kultúrnym zvykom, ktoré ľudí navzájom odlišujú, ale ako podstatu pravdy, ktorá sa týka rovnako všetkých ľudí. Svätý Otec sa s poslucháčmi svojho prejavu v Kolégiu des Bernardines rozlúčil konštatovaním, ktoré bolo zároveň pozvaním: „To, čo dalo európskej kultúre jej základy – hľadanie Boha a pripravenosť mu načúvať – zostáva aj dnes základom akejkoľvek pravej kultúry.“ –dj-