Štvrtkový komentár Antona Ziolkovského: Čím žije Cirkev v Taliansku

Katolícka cirkev v Taliansku má osobitné postavenie. Nie je to ani tak vec priaznivej legislatívy, ako spoločenskej atmosféry. Ľudia akceptujú vyjadrenia cirkevných hodnostárov k otázkam verejného života. Televízne debaty kňazov so zástupcami sekulárnej spoločnosti nie sú ničím výnimočným. Po druhej svetovej vojne hrozil v Taliansku nástup komunizmu. Katolícka cirkev na čele s pápežom Piom XII. si dobre uvedomovala toto nebezpečenstvo, preto sa najmä prostredníctvom dobre organizovanej katolíckej akcie masívne zapojila do predvolebnej kampane s cieľom zabrániť nástupu komunistickej strany k moci. Vznikla kresťanskodemokratická strana, ktorá sa až do svojho rozpadu začiatkom deväťdesiatych rokov tešila otvorenej podpore Katolíckej cirkvi. V kontexte doby možno považovať politiku Svätého Otca za prezieravú. Vďaka nej sa naozaj v Taliansku podarilo odvrátiť nástup komunizmu. Ako to už však býva, ak sa strana pri moci drží niekoľko volebných období, priamo úmerne s časom rastie nebezpečenstvo korupcie. Presne toto sa stalo kresťanským demokratom. Podozrenia z korupcie a kontaktov s mafiou začiatkom deväťdesiatych rokov boli také vážne, že viedli k jej rozpadu. Táto situácia bola veľmi nepríjemná aj pre Katolícku cirkev, ktorá kresťanských demokratov otvorene podporovala.

Svätá Stolica začala po týchto udalostiach prehodnocovať politickú stratégiu spolužitia medzi štátom a cirkvou. Výsledkom je odmietanie otvorenej podpory jednej politickej strane (výnimkou sú mimoriadne situácie, kedy sú vážnym spôsobom ohrozené ľudské práva, dôstojnosť človeka alebo samotná demokracia). Skôr rastie snaha posilňovať u katolíkov vedomie, aby všade, kde sú zastúpení, hájili kresťanské hodnoty a pri spravovaní vecí verejných sa riadili sociálnou náukou Cirkvi. To však neznamená, že katolíci môžu podporovať akúkoľvek politickú stranu. Vždy sú povinní odoprieť podporu tým politikom, ktorí v zásadných otázkach vystupujú proti náuke viery a mravov, tak ako ju reprezentuje Magistérium Katolíckej cirkvi, vystupujú proti ochrane života od počatia a usilujú sa obmedziť náboženskú slobodu.

Po ľavicovom experimente praktizujúceho katolíka Romana Prodiho sa k moci opäť dostala pravica s kontroverzným premiérom Silviom Berlusconim. Druhý krát zosobášený miliardár, vlastník mediálneho impéria, už roky čelí súdnym procesom, kde ho obviňujú z korupcie a krátenia daní. Zatiaľ mu však nikdy nič dokázané nebolo. Napriek týmto faktom (alebo možno práve preto), sa voči Katolíckej cirkvi správa veľmi ústretovo. Počas jeho predošlej vlády získala daňové úľavy, Berlusconi otvorene vystupuje na obranu tradičných kresťanských hodnôt. Na talianskej politickej scéne jestvuje aj kresťanskodemokratická strana Ferdinanda Casiniho. Pred parlamentnými voľbami sa Berlusconi podľa vzoru Veltroniho ľavice pokúsil zjednotiť pravičiarov pod jednou zástavou. Kresťanskí demokrati odmietli rozpustiť svoju stranu v Berlusconiho megaprojekte. Casini sa síce po voľbách dostal do parlamentu, ale ocitol sa v opozícii. Prvýkrát po Druhej svetovej vojne sa tak v Taliansku stalo, že vo vláde nie je žiadna strana, ktorá by otvorene hájila záujmy Katolíckej cirkvi. Vládne sekulárna vláda, ktorá sa síce hlási ku konzervatívnym hodnotám, ale katolícka otázka pre ňu už prestáva byť dôležitá.

Uprostred augusta uverejnil najčítanejší katolícky týždenník Famiglia cristiana editoriál, v ktorom ostro kritizoval rozhodnutia Berlusconiho vlády ohľadom vnútornej bezpečnosti štátu. Dokonca neváhal spýtať sa, či takého správanie nepovedie k návratu fašizmu. Reakcie dotknutých politikov nenechali na seba dlho čakať. Čo však bolo nezvyčajné, do diania vstúpila Svätá Stolica, ktorá sa ústami hovorcu Frederica Lombardiho verejne doštancovala od týchto názorov. Hovorca zdôraznil, že týždenník nemá žiadne právo hovoriť v mene Svätej Stolice, ani v mene Talianskej biskupskej konferencie. Pravdepodobnosť, že by sa Katolícka cirkev snažila zviezť na vlne politickej korektnosti voči politikom z oboch táborov, je minimálna. Môžeme len hádať, čo vyprovokovalo takú ostrú reakciu na jeden editoriál. Dôvodov je viac. Famiglia cristiana je pre názory redaktorov pod drobnohľadom už dlhšie a toto bola povestná posledná kvapka. Keďže ide o najčítanejší katolícky týždenník, aj keď nie je oficiálnym médiom Talianskej biskupskej konferencie, jeho názory majú veľký vplyv na verejnú mienku. Pokušenie manipulovať sa nevyhýba ani katolíckym žurnalistom.

Možno očakávať, že prvou konzekvenciou bude odchod šéfredaktora. Kritika zo strany Svätej Stolice môže z dlhodobého hľadiska spôsobiť aj pokles nákladu. Časopis bude politicky “zaškatuľkovaný”, čo pre katolícke médium nie je dobrá vizitka. Hovorca Svätého Otca postavil pred novinárov úlohu, aby sa najmä v katolíckych médiách zriekli extrémnych prejavov vo vyjadrovaní. Dúfajme, že to nepochopia ako nátlak na cestu k politickej korektnosti, ale skôr k väčšej obozretnosti a zvažovaniu v duchu evanjelia. Keď sa pred dvadsiatimi rokmi Katolícka cirkev zriekla otvorenej podpory jednej strane, bolo to múdre rozhodnutie. Vyjadrenia hovorcu Svätej Stolice ku situácii v týždenníku Famiglia cristiana sú predzvesťou ďalšieho zápasu, ktorý sa už odohráva najmä na starom kontinente. Nájsť v duchu evanjelia v katolíckych médiách rovnováhu medzi oslobodzujúcou pravdou a politickými názormi, ktoré, najmä ak sú sprevádzané otvorenou averziou voči oponentom a neskrývanými emóciami, môžu jej ohlasovanie veľmi sťažiť.