Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (5. septembra, RV) - Svätý Otec sa vo svojom príhovore pred nedeľnou modlitbou Anjel Pána opäť zameral na nedeľné liturgické texty, keď povedal: „Hoci, minulú nedeľu sme ho obdivovali pre jeho pevnú vieru v Ježiša, ktorého vyznal ako Mesiáša a Božieho Syna, tento krát, v udalosti, ktorá vzápätí nasleduje, prejavuje svoju nezrelú vieru, príliš zviazanú na „mentalitu tohto sveta“ (porov. Rim 12,2). Keď Ježiš začína hovoriť otvorene o osude, ktorý ho čaká v Jeruzaleme, že tam musí trpieť a zomrieť smrťou na kríži, Peter protestuje a hovorí: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!" (Mt 16,22). Je jasné, že Učiteľ a jeho učeník majú dva rozličné, protichodné spôsoby myslenia. Peter, podľa ľudskej logiky, je presvedčený, že Boh by nikdy nedopustil, aby jeho Syn skončil svoje poslanie smrťou na kríži. Ježiš naopak vie, že Otec vo svojej nekonečnej láske k ľuďom ho poslal, aby dal za nich svoj život, a že toto nesie so sebou aj utrpenie a kríž, a je správne, že sa to tak má stať. Na druhej strane, On tiež vie, že posledné slovo bude mať zmŕtvychvstanie. Petrov protest, hoci dobre a úprimne mienený, z lásky ku svojmu Učiteľovi, pre Ježiša zaznieva ako pokušenie, ako pozvanie k tomu, aby zachránil seba samého, hoci stratiť vlastný život, znamená pre Neho nadobudnúť nový a večný život pre nás všetkých.

Ak pre našu záchranu, Boží Syn musel trpieť a zomrieť na kríži, nie je to preto, žeby to bolo pre krutý plán nebeského Otca. Príčinou je vážnosť choroby, z ktorej nás chcel uzdraviť. Je to zlo tak vážne, smrtiace, že vyžadovalo všetku jeho krv. A v skutku, svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš zvíťazil nad hriechom a smrťou, pričom ustanovil Božie kráľovstvo. Avšak zápas ešte nie je skončený. Zlo existuje a pretrváva v každej generácii, aj v dnešných dňoch. Čím iným sú vojnové horory, násilie páchané na nevinných, chudoba a nespravodlivosť, ktoré zraňujú tých najslabších, ako opozíciou zla voči Božiemu kráľovstvu? Ako odpovedať na toľkú zlobu, ak nie bezbrannou láskou, ktorá víťazí nad nenávisťou, životom, ktorý sa nebojí smrti? Je to tá istá tajomná sila, ktorá viedla Ježiša, aj za cenu, že nebol pochopený a že bol opustený aj od mnohých svojich najbližších.

Po nedeľnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec svoju pozornosť upriamil na problém nepravidelnej migrácie z Afriky keď povedal: „Často prechod cez európsky kontinent ako istý prístav nádeje pri úteku z ťažkých a často neudržateľných situácií sa mení na tragédie: takáto udalosť pred časom prekonala tie predchádzajúce pre veľký počet obetí. Migrácia je fenomén, ktorý je známy už od úsvitu histórie človeka a vždy charakterizoval vzťahy medzi národmi a národnosťami. Forma, do akej sa migrácia premenila v dnešných časoch nás však vyzýva k solidarite a vyžaduje si účinné politické riešenia. Viem, že mnohé miestne, národné a medzinárodné inštancie sa otázkou nepravidelnej migrácie zaoberajú a preto im je nasmerovaná aj moja výzva a moje povzbudenie, aby vo svojej záslužnej práci so zmyslom pre zodpovednosť a ľudského ducha pokračovali. Zmysel pre zodpovednosť musia ukázať aj krajiny pôvodu migrujúcich nielen preto, že tu ide o ich obyvateľov, ale aj preto, aby sa prípady nepravidelnej migrácie podarilo odstrániť, ako aj aby sme vykorenili všetky podoby kriminality, ktorá je s migráciou spojená.“ Ako Svätý Otec dodal, cíti hlbokú povinnosť upriamiť pozornosť všetkých na tento problém a žiadať o spoluprácu jednotlivcov ako aj inštitúcií, aby sme mu mohli čeliť a hľadať cesty riešenia.

Pápež Benedikt XVI. dnes na osobnej audiencii v apoštolskom paláci v Castel Gandolfe prijal Ingrid Betancourtovú, političku, ktorú 2. júla prepustili po šiestich rokoch a šiestich mesiacoch zo zajatia organizácie Revolučné ozbrojené sily Kolumbie. V tejto súvislosti hovoril o stretnutí hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi: „Bola to atmosféra obrovského dojatia, pretože Ingrid si tak veľmi želala stretnúť sa so Svätým Otcom, hovorila o tom od prvej chvíle jej oslobodenia a to najmä preto, lebo čas strávený vo väzení bol pre ňu časom veľkej duchovnej nádeje a modlitby. Skutočne túžila povedať Svätému Otcovi to, že viera bola pre ňu tým, čo jej pomáhalo v čase tej ťažkej skúšky. Chcela sa tiež Svätému Otcovi poďakovať za modlitby a za jeho blízkosť, za prejavy, ktorými vyjadroval svoju podporu a duchovnú blízkosť voči všetkým rukojemníkom a prirodzene aj voči nej.“ Ako v závere povedal hovorca Svätej stolice „Stretnutie malo pečať istého utrpenia, ale aj veľkej duchovnej intenzity“.

V katechéze na generálnej audiencii pokračoval pápež Benedikt XVI. v rozprávaní o sv. Pavlovi, misionárovi, pričom sa zameral na jeho obrátenie, keď povedal: „V Skutkoch apoštolov nám sv. Lukáš hovorí o dramatickej epizóde na ceste do Damasku, ktorá premenila  Pavla, prenasledovateľa Cirkvi na horlivého evanjelizátora. Vo svojich listoch opisuje Pavol svoj zážitok ani nie ako obrátenie, ale ako volanie po apoštoláte a úlohe ohlasovať evanjelium. V prvom rade tu išlo o stretnutie nie tak s ideami a pojmami, ako s osobou samotného Ježiša. Pavol v podstate stretol nie historického Ježiša minulosti, ale žijúceho Krista, ktorý mu odhalil samého seba ako jediného Spasiteľa a Pána. Podobne ako najvyšší zdroj našich vlastných obrátení nespočíva v ezoterických psychologických teóriách, ani v abstraktných morálnych kódoch, ale v Kristovi a jeho Evanjeliu. On sám definuje našu identitu ako identitu kresťanov, preto, že v ňom nachádzame najvyšší zmysel nášho života. Pavol, pretože Kristus ho urobil svojim (porov. Flp 3:12), nemohol inak ako ohlasovať dobrú zvesť, ktorú prijal (porov. 1 Kor 9:16). Tak je to aj s nami. Ohromení veľkosťou nášho Spasiteľa, my – tak ako sv. Pavol – nemôžeme inak ako hovoriť o Ňom ďalším. Nech tak vždy konáme v radostnom presvedčení!“- ls –