Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Chýba nám kultúra?
„Kováčik, ty provokatérsky
idiot, koľko peňazí dostávaš od Vatikánu za to že robíš agenta a píšeš takéto rozvracačské
bludy a infikuješ ľudí tými kresťanskými nezmyslami? Určite to nerobíš zadarmo, pretože
len totálny dement by písal také nezmysly ako ty z vlastnej hlavy...“ Tak aj takéto
poznámky si prečítam pod svojim blogom, ktorému sa na istých internetových stránkach
venujem. Okrem poľutovania pisateľov takýchto príspevkov si občas kladiem otázky,
ako môže človek dosiahnuť pri reakciách na názor iného také morálne dno a bahno. Je
to práve anonymita, ktorá dodáva pomyselné svaly. Práve priestor internetových diskusií
prestal byť pre mňa už dávno relevantným. To, od čoho si viacerí sľubovali naplnenie
slobody, zvlášť slobody prejavu, sa stala príležitosť pre ventilovanie vlastných pokleskov
a úchyliek. Hovoríme o kultúre prejavu, no práve viaceré komerčné a bulvárne médiá
degenerujú človeka dnes žiaľ na úroveň subkultúry. Aké sú východiská? Jedno z nich
aplikujem pri internetových diskusiách. Diskutujem iba s ľuďmi, ktorí odhalia svoju
totožnosť. Iba tam, kde sa rozpráva človek s človekom a nie počítač s počítačom, je
možné nadviazať kultúru dialógu a výmenu názorov. Slobodne a zodpovedne. Kultúre
sa učíme. Nenarodíme sa dokonalí. A práve preto je dôležité, aby sa kultúre učili
deti už v rodine. Čudujeme sa chýbajúcej kultúre v médiách a v politike, no zabúdame
častokrát na tú vlastnú. Pri mojej návšteve Londýna som bol veľmi milo prekvapený
z faktu, že takmer všetky múzeá a galérie sú zadarmo. Vrátane najznámejšieho Britského
národného múzea. Galérie a múzeá nezívajú prázdnotou. Sú plné ľudí každého veku. Zaiste,
tieto inštitúcie sú platené z daňového zaťaženia, no v tomto prípade človek jednoznačne
vie, kam jeho dane putujú. Ďalší z príspevkov na mojom blogu ma zaujalo tvrdenie
o kultúre života a Cirkvi. Samozrejme, tiež anonymné. „V mene cirkvi máte asi také
právo rozprávať o práve na život ako pytliak o právach zvierat. Stále si myslíte,
že cirkev je ten dobrý strom? Na vašom mieste by som z nej utekala ako štyridsiatnik
z druhého dôchodkového piliera...“ Zmysel pre vtip tejto pisateľke nechýbal. Zmysel
a úcta k pravde už áno. Je to práve Cirkev, ktorá dlhé storočia háji slobodu a právo
človeka. Je to náročné a vyžaduje to častokrát vybočenie z radu. Ale v každom prípade
pre toho, kto žije podľa svedomia, platí staré lutherovské „Podľa našej viery sa síce
ľahšie žije, no podľa katolíckej sa ľahšie umiera...“. Leto je za nami. Každý z nás
zažil veľa nového. Boli chvíle krásne a obohacujúce a možno nechýbali ani tie bolestné.
S viacerými ľuďmi som buď bezprostredne alebo na diaľku prežíval strach i bolesť s ťažkou
chorobou. Väčšinou šlo o rakovinové ochorenia rôzneho druhu. Niektorí svoj boj prehrali,
iní bojujú, ďalší zvíťazili. Jedného z týchto bojovníkov som spoznal opäť prostredníctvom
diskusie na internete. Inžinier kybernetiky, ktorý ako sám hovorí, dnes, z pohľadu
toho, čo prežíva, robí si inventúru toho, čo ho škola za 18 rokov nestihla naučiť.
Za posledných 9 rokov prekonal tri ťažké operácie. Obdivoval som jeho vyrovnanosť
a vieru. Napísal: „Za posledných 17 mesiacov som prispieval do rôznych diskusii
s náboženskou problematikou, kde hlavné slovo mali neverci so svojou typickou vulgarizáciou
posvätných vecí pre kresťanov. Často sa ma pýtali, že ako sa mám. Obyčajne som
odpovedal, že dobre. A prečo? Nuž hlavne preto, že už mám bližšie do Neba. Pýtali
sa: Ale len či to Nebo naozaj existuje? A ja na to: Teda vy nechcete dopriať rakovinovému
pacientovi Nebo?“ Je to ako s turistikou. Perspektíva sa nám mení s postupujúcim
výstupom na horu. Horizont sa väčšinou otvorí až na vrchole. Prajem aj vám, drahí
poslucháči, aby ste dokázali pretaviť svoje letné, prázdninové, či dovolenkové chvíle
a zážitky na hodnoty. Je umením nielen veľa zažiť a prežiť, ale zastaviť sa, premýšľať,
potešiť sa z prežitého a uchovať si to, čo obohatí vnútro. A neznečisťovať si ho špinou,
ktorú nám iní vnucujú pod zámienkou, že to čitateľov a divákov predsa zaujíma. K takýmto
pozitívnym krokom patrí zaiste i myšlienka bratov saleziánov, ktorí sa rozhodli tohtoročnú
púť k Sedembolestnej v Šaštíne venovať práve téme a myšlienke masmédií. Teším sa na
vás všetkých, s ktorými sa v Šaštíne spolu s ostatnými tvorcami v katolíckych i iných
médiách stretneme.