Zamyslenie na 21. nedeľu v Cezročnom období

Milí poslucháči, nedeľná liturgia nám prináša čítanie zo 16. kapitoly sv. Matúša. Ježiš kladie učeníkom otázku: “Za koho ma pokladáte?” a Peter odpovedá slovami, ktoré veriacemu Židovi v tej dobe vyvolávali mráz na chrbte: “Ty si Syn živého Boha”. Pasáž nám približuje zlomový bod v Ježišovom verejnom účinkovaní. Predstavuje akoby vrchol kopca, na ktorý Ježiš vedie apoštolov, keď ešte nie celkom chápu jeho úlohu. Ešte netušia o jeho poslaní trpieť a položiť život z lásky. Všetko, čo v Matúšovom evanjeliu nasleduje ďalej, už naopak jasne smeruje ku krížu a zmŕtvychvstaniu.

Petrovo vyznanie a jeho následné poverenie, v ktorom Ježiš hovorí o zverení kľúčov od nebeského kráľovstva, sa nám pri bežnom počúvaní môže zdať všedným, bežným vyjadrením náboženskej pravdy. Z Petrových úst však tieto slová nevyšli ako nejaká samozrejmosť. Bola to prevratná výpoveď.

Udalosť sa udiala v oblasti Cézarey Filipovej. Bolo to ďaleko od Jeruzalema na najvzdialenejšom severnom konci Pelestíny, pri jednom z prameňov Jordánu pod vrchom Hermon. Všimnime si aj čas, v ktorom sa to stalo. Teológ Jean Galot poukazuje, že Petrovo vyznanie sa udialo práve, keď v Jeruzaleme podľa hebrejskej tradície po jediný raz v roku veľkňaz nahlas vyslovil Božie meno Jahve. Ježišova identita sa takto aj symbolicky kryje s identitou Boha Izraela, ktorý svoje meno zjavil Mojžišovi. Ježiš však nie je v meste viery, v Jeruzaleme, ale na opačnom konci, v kraji pohanov, v Cézarei Filipovej, ktorá bola v staroveku svätyňou božstva menom Pan.

Všimnime si, že pálčivú otázku kladie sám Ježiš. Vieme, že učeníci ju už predtým mali na jazyku, ale báli sa ho priamo opýtať, ako to bolo napr. vtedy, keď Ježiš utíšil búrku na mori. Už aj verejná mienka o Ježišovi, to, čo sa pošuškávalo medzi ľuďmi, naznačuje, že mu pripisovali popredné miesto vo svojich náboženských predstavách. Eliáš, Jeremiáš, Ján Krstiteľ, to všetko sú Boží mužovia neporovnateľných kvalít. Ale stále iba ľudia. Pápež Benedikt XVI., ktorý vo svojej knihe „Ježiš Nazaretský“ vysvetľuje Ježišovu identifikáciu s novým Mojžišom, hovorí, že sami učeníci spoznali, že na Ježiša sa nehodí nijaká z bežných kategórií, že nie je jeden z prorokov, ale je Prorok s veľkým P. Je viac než iba Boží vyslanec.

Petrovo výnimočné postavenie medzi apoštolmi dokumentujú evanjeliá aj na iných miestach. Tu, v 16. kapitole u Matúša však nachádzame ťažiskový text. Tzv. Petrovský primát čiže úrad, ktorý zastávajú v Cirkvi pápeži ako nástupcovia sv. Petra, sa vo výraznej miere opiera práve o tento biblický text, ktorý budeme v nedeľu čítať. Symboliku kľúčov ako znak moci a oficiálneho poverenia nám navyše osvetlí aj prvé čítanie z Izaiáša. Viaceré slová, ktoré Ježiš používa, si zasluhujú osobitnú pozornosť. Napríklad symbolické meno „Peter“, ktoré je slovnou hračkou alebo výraz „cirkev“. Keď Ježiš hovorí učeníkom o svojej Cirkvi, odlišuje ju od židovských synagóg. Grécky výraz „ekklésia“ sa odlišuje aj od pomenovania, ktoré používali eséni, veriaca komunita spojená s Kumránom.

Svätý Otec hovorí, že starozákonné vyjadrenia „Mesiáš“, čiže „Kristus“, „Boží Syn“ a „Pán“ dospeli do definitívnej podoby až v okamihu, keď sa Tomáš dotkol rán Zmŕtvychvstalého a zvolal: «Pán môj a Boh môj!»“. Tieto slová zároveň vytyčujú aj osobné poslanie pre každého z nás:  „V týchto slovách však v konečnom dôsledku stále zostávame na ceste. Sú také veľké, že ich nikdy nebudeme môcť celkom pochopiť a stále budú zostávať pred nami. Cirkev počas celých dejín putuje k týmto slovám, ktoré sa pre nás môžu stať pochopiteľnými iba pri dotyku s Ježišovými ranami a pri stretnutí s jeho zmŕtvychvstaním, a tak sa pre nás stanú poslaním.“ (J. Ratzinger Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský, Trnava 2007, s. 320)


Jozef Bartkovjak SJ