Občas sa stane, že
sa rozhodneme na chvíľu sa stiahnuť z frekventovaného a naplno nás zamestnávajúceho
"pobrežia", a že odídeme do ústrania. Apoštoli vyplávali na jazero, aby sa načas
vzdialili od ľudí, ktorí ich naplno zamestnávali. Ježiš sa tiež vzdialil výstupom
na vrch, do samoty. More aj vrch boli vlaste príležitosťami k modlitbe. Príležitosť
objaviť v sebe samom pôsobenie a prítomnosť Boha. Ježiš potreboval modlitbu osobnú
a intímnu a apoštoli potrebovali modlitbu spoločenstva, reflexie nad Božími skutkami
prejavujúcimi sa v posledných dňoch. Aj my teda vyplávajme na hladinu spolu so svojimi
bratmi a sestrami, alebo vystúpme na vrch do samoty a modlime sa. Hoci predpovede
počasia sú dobré, predsa sa môže stať, že zrazu sa nad nami spustí zúrivý vietor.
Nakoľko toto naše vyplávanie na more alebo výstup na vrch nie je skutočná cesta, ale
len skôr symbolická, vnútorná, potom aj tento prudký vietor, sa odohrá nie navonok,
ale v našom vnútri. Vietor môže znamenať nestálosť, neistotu, nepredvídané zmeny alebo
nepokoj. Vzdialenie sa od ľudí a davu je príjemné. Dokonca je dobré, keď sa občas,
na niekoľko dní, vzdialime aj od práce, ktorá je čisto duchovná, alebo dokonca aj
od vlastnej rodiny. Je príjemné pomyslieť si, že budeme mať niekoľko dní voľných od
tlakov, pracovných povinností, telefonátov, zvoncov pri dverách či svojich pravidelných
povinností. Je nádherné odísť na čas do Raja nevinnosti, kde vzduch nie je
ešte znečistený, kde sa podáva len neporušené a nekontaminované jedlo a kde je možné
konečne sa ponoriť do hlbokého a dlhého spánku. Lenže, čo sa nestane. Po dvoch
či troch dňoch, strávených mimo pobrežia, počasie sa začne dramaticky meniť. Pocit
príjemnosti a pokoja zrazu ustúpi, lebo sa takmer z ničoho nič spustia silné kmásavé
vetry. Totosa nachádza v našom vnútri. Možno, že jej príčinou bol práve hlboký
spánok. Hlbšie časti našej mysle, ktoré v bežnom zhone v živote nemajú nikdy šance
sa vynoriť na svetlo vo svojej plnej kráse, sa náhle vynoria teraz. A keď sa naša
hĺbka rozvíri, obyčajne je to vždy ako tornádo. Teraz len začína modlitba, stretnutie
sa najprv so sebou a potom s tým, ktorý ma moc upokojiť, utíšiť, vytiahnuť z vody
a doplávat znova na pevnú zem. Toto stretnutie so sebou samým je veľmi dôležité a
bez neho niet modlitby, niet stretnutia s tým, ktorý má moc nad tým, nad čím nemám
moc ja sám. Nad ránom sa k loďke s učeníkmi priblížil sám Ježiš. Je to asi o tretej
po polnoci. Čas, keď je človek najviac unavený a najviac sa mu chce spať a nemá už
skoro žiadnych síl “plávať” ďalej. Je to práve ten čas, keď Izraeliti prešli cez Červené
more, aby sa zachránili pred Egypťanmi. Je to ten čas, keď Ježiš vstal z hrobu, keď
zvíťazil nad smrťou a nad každým nepriateľom, každou búrkou, vetrom, nebezpečenstvom
alebo strachom. Kráča po mori, ako kedysi Duch Boží sa vznášal nad vodami, aby daroval
život tam, kde ho niet. Nie je to mátoha, to len náš strach z tornáda má veľké oči.
“To som ja” dáva sa im poznať, ako kedysi Jozef svojím bratom, keď sa zmení prísny
panovník na milujúceho a odpušťajúceho brata. “Nebojte sa!” nie som hrozný, nie som
prítomný v búrke, ani v zemetrasení, ani v ohni! Som prítomný v tichom vánku. Pane,
pomôž mojej slabej viere! Pane, rozkáž mi prísť k tebe! Veď čo nás odlúči od lásky
Kristovej? Dokonalá láska vyháňa každý strach! “Naozaj, si Boží Syn!” Branislav
Beniač