Očami viery, vedy a kultúry: 30 rokov od smrti pápeža Pavla VI.

6. augusta 1978, na sviatok Premenenia Pána sa vrátil do domu svojho Otca. Odvtedy je to už 30 rokov, napriek tomu je v srdciach a mysliach mnohých stále živý. Vo svojich skutkoch a vo svojich dielach, v tom ako ovplyvnil a povzbudil ostatných. Ľudský a odvážny svedok pravdy, apoštol pokoja i dialógu medzi národmi a kultúrami – pápež Pavol VI. V našej dnešnej rubrike budeme hovoriť práve o ňom.

Muž, ktorý doviedol do konca II. vatikánsky koncil s múdrosťou a prezieravosťou. „Fidem servavi“ – zachoval som si vieru: v týchto slovách, vyslovených krátko pred smrťou sa odzrkadľuje celý pontifikát Pavla VI. - pápeža, dobráckeho a pevného, ktorý bol celý oddaný pravde. Petrov čln vesloval búrlivým obdobím, ktoré zažívala nielen Cirkev, ale aj svet.

II. vatikánsky koncil

Za hlavu Katolíckej cirkvi zvolili otca Giovanniho Battistu Montiniho 21. júna 1963 a ako svoj cieľ si pred seba postavil obrovskú výzvu – doviesť do úspešného konca II. vatikánsky koncil, ktorý sa zrodil z myšlienky pápeža Jána XXIII. Na slávnostnej svätej omši na začiatku svojho pontifikátu 30. júna 1963 Pavol VI. neskrýva svoje presvedčenie a predstavuje veriacim svoju víziu Cirkvi:

„Budeme obraňovať svätú Cirkev od chýb doktríny a mravov, ktoré zvnútra a zvonku ohrozujú integritu a zastierajú jej krásu. Budeme sa snažiť zachovať a zvýšiť pastoračné úsilie Cirkvi, ktoré predstavuje - slobodná a chudobná, v prístupe, ktorý je jej vlastný – je to prístup matky a učiteľky.“ 
Po troch mesiacoch, 29. septembra otec Montini otvára druhé zasadnutie koncilu. V jeho inauguračnom príhovore predstavuje štyri ciele tohto mimoriadneho stretnutia: výklad doktríny o prirodzenosti Cirkvi, jej celkovú obnovu, zvýšenie jednoty kresťanov a napokon dialógu Cirkvi so súčasným svetom. Pavol VI., ktorý sa ako arcibiskup Milána zúčastnil prvého zasadnutia koncilu, nie je iba jednoduchým „prísediacim“. Naopak, sleduje veľmi starostlivo, pozorne a nadšene práce a zasahuje veľmi múdro v ich zložitejších otázkach. A napokon, 7. decembra 1965 uzatvára ekumenické zasadnutie s radosťou a dojatím:

„Concilium hoc nostrum posteris eiusmodi Ecclesiae imaginem tradet.. – Tento koncil podáva histórii obraz Katolíckej cirkvi, ktorý je znázornený v tejto aule, plnej kňazov vyznávajúcich túto vieru, nadchnutých touto láskou, zjednotených v tomto spoločenstve modlitby, disciplíny, aktivity a – toho, čo je nádherné – všetci želajúci si jedinú vec, ponúknuť seba samých, ako sa ponúkol Kristus náš Učiteľ a Pán, pre život Cirkvi a pre spásu sveta“. 
Pavol VI. – pápež pokoja

Počas 15 rokov pontifikátu sa otec Montini zaslúžil najmä o pokoj vo svete a to cez upevnenie misionárskeho poslania Cirkvi, ktoré vyzdvihol v Apoštolskej exhortácii o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete. Ustanovuje Svetový deň pokoja, ktorý sa oslavuje vždy 1. januára. A stáva sa apoštolom pokoja až po končiny zeme aj na svojich 9 apoštolských medzinárodných cestách, ktoré ho privádzajú do piatich kontinentov. Pamätným zostane navždy jeho príhovor na zasadnutí Organizácie spojených národov v New Yorku 4. októbra 1965, ktoré bolo označované ako výkrik proti vojne. Vtedy zvolal:
„Nikdy viac vojny, nikdy žiadne vojny! Pokoj, pokoj musí viesť osudy národov a celého ľudstva!“
Pavol VI. nebol ľahostajným k utrpeniu afrických národov zlomených biedou. V roku 1967 vydáva známu encykliku Populorum progressio – o rozvoji národov, v ktorej píše, že rozvoj je novým pomenovaním pre pokoj a pokračuje:

„Ale to musí byť celkový rozvoj, nasmerovaný na podporu každého človeka, celého ľudstva. Koncilom sa Cirkev „obnovuje“ do hĺbky.“

Humanae vitae

Búrlivé odozvy po koncile však Pavol VI. ťažko niesol, no ani napriek tomu nezanevrel a ďalej hlásal pravdu vo svojom presvedčení ako sv. Augustín, že šťastie nie je ničím iným ako radosťou z pravdy. V tomto duchu prichádza na svet ďalšia encyklika Humanae vitae, ktorá sa zaoberá správnym spôsobom regulovania pôrodnosti. Ako sa v nej píše, odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom. Spôsobuje im vždy veľké radosti, ktoré však niekedy sprevádzajú nemalé ťažkosti a úzkosti. Plnenie tejto úlohy v každom období spôsobovalo svedomiu manželov vážne problémy.
Ako veľký zástanca lásky, stojí Pavol VI. pri úsilí o stály pokoj a vytrvalý záujem o ekumenizmus, podľa ktorého len v zjednotení môžu byť kresťania zmierujúcim článkom medzi národmi. Historické bolo jeho stretnutie v Jeruzaleme s patriarchom Konštantínopolu v roku 1964. Ich bratské objatie vtedy veľmi dojalo katolíkov i pravoslávnych. Kroky vpred nastali aj v dialógu s anglikánmi. V roku 1966 sa Pavol VI. stretáva s arcibiskupom Canterbury, Michaelom Ramseym a o tri roky neskôr je v Ženeve na návšteve ekumenického výboru cirkví. Potom nastávajú v živote pápeža dramatické chvíle. V roku 1978 totiž uniesli a zavraždili jeho veľkého priateľa - 62 ročného talianskeho kresťanského demokrata Alda Mora. K únosu sa prihlásili ultraľavicové Červené brigády. Aldo Moro bol od roku 1946 poslancom Kresťanskodemokratickej strany. Na prelome 50. a 60. rokov stál v jej čele ako generálny tajomník a do roku 1976 bol päťkrát predsedom vlády.
Pavol VI. – muž kultúry a umenia 
Muž veľkej kultúry – milovník umenia a literatúry – aj to sú prívlastky pápeža Pavla VI. Scorzelli, Manzú a Nervi – mená len tých známejších umelcov, ktorí pracovali v službách Svätej stolice počas jeho pontifikátu. Pápež tiež veľmi podporoval rast Vatikánskeho rozhlasu a Akadémie vied, vyzýval predstaviteľov kultúry, aby slúžili pravde a aby presadzovali dôstojnosť človeka stvoreného na obraz Boží. Spomedzi mnohých jeho zásluh a výsledkov jeho práce spomeňme ešte oslavu jubilejného roka v roku 1975.
Pavol VI. a Benedikt XVI.  
A teraz si pripomeňme slová pápeža Benedikta XVI., ktoré venoval počas audiencie zástupcom Inštitútu Pavla VI. z Brescie. Povzbudil ich do ďalšieho skúmania života, myslenia a diela tohto veľkého koncilového pápeža a poďakoval sa im za kolekciu kníh, ktoré inštitút vydal počas 25-ročného pôsobenia. Pripomenul misijné zanietenie Pavla VI., ktoré ho sprevádzalo na namáhavých apoštolských cestách po vzdialených krajinách, kde z pozície pápeža vykonal dôležité cirkevné, misijné a ekumenické kroky. Bol prvým Petrovým nástupcom, ktorý navštívil Svätú zem. Benedikt XVI. tiež dodal:
„Tajomstvo pastoračnej aktivity, ktorú Pavol VI. rozvíjal s neúnavnou oddanosťou, pričom musel niekedy prijímať náročné a nepopulárne rozhodnutia, spočíva práve v jeho láske ku Kristovi: v láske, ktorá je vo výrazoch zasahujúcich srdce človeka prítomná v celej jeho náuke. Ako zabudnúť napríklad na tie slová, ktoré som počúval aj ja, keď som bol prítomný ako odborný poradca na Druhom vatikánskom koncile ‚Kristus, náš počiatok – vyhlásil vtedy Pavol VI. –, Kristus, náš život a náš sprievodca! Kristus naša nádej a náš cieľ... nech naše duše nezaujíma žiadna iná pravda ako slová Pána, nášho jediného Učiteľa; nech nás nevedie žiadna iná túžba ako túžba byť mu úplne verní‛.“

A na záver si ešte pri spomienke na veľkého pápeža pripomeňme slová Benedikta XVI. z minulého roku pri príležitosti 110. výročia narodenia pápeža Pavla VI., počas koncertu v Castel Gandolfe na jeho počesť:

„Žiarivý pápež Pavol VI. dával Cirkvi a svetu veľkú službu, počas neľahkého obdobia a ťažkých sociálnych podmienok, obdobia, ktoré bolo poznačené veľkými kultúrnymi a náboženskými premenami. Vzdávame úctu tomuto veľkému duchu múdrosti Evanjelia, s ktorým môj milovaný predchodca vedel riadiť Cirkev počas a po II. vatikánskom koncile. Hovoril s prorockou intuíciou o nádejach a znepokojeniach ľudí tej doby, usiloval sa vyzdvihnúť pozitívne zážitky hľadajúc svetlo pravdy a lásky Krista, jediného Vykupiteľa ľudstva. Jeho učenie je pre nás aktuálne aj dnes. Pavol VI. bol rozumný a odvážny. Predpovedal príchod „kultúry lásky“, presvedčený o tom, že láska k Evanjeliu tvorí neodmysliteľnú súčasť pre vytvorenie skutočného bratstva.“ 
V závere príhovoru pápež vyzval prítomných k modlitbe, aby príklad pápeža Pavla VI. a jeho učenia boli pre nás povzbudením a stimulom k väčšej láske ku Kristovi a Cirkvi. –sg-