Neďelný príhovor kard. Jozefa Tomka: Pomer medzi vedou a vierou dnes

Je veda proti viere? Je viera proti rozumu a proti vede? Aký je medzi nimi pomer? Môže byť inteligentný človek veriaci a môže byť veriaci ozajstným vedcom? To sú otázky, ktoré sa občas vracajú. Po afére s Galileim sa dokonca vytvoril mýtus, že veda musí byť nielen neutrálna ale aj ateistická, ak chce byť vedou. K vytvoreniu tejto falošnej, ale dosť rozšírenej mienky prispeli niektorí filozofi okolo francúzskej revolúcie, ktorí vytvorili aj symbolické nové božstvo s vlastnou sochou „Rozumu“, ktorý mal nahradiť Boha. Niektorí nemeckí filozofi zas dali vzrod materialistickému ateizmu Karola Marxa ako aj nihilistickému post-modernému popieraniu Boha, ktoré sa odvádza od Nietzscheho. Tieto smery západného myslenia pomáhajú udržiavať mýtus, že rozum a veda sú v rozpore s vierou a náboženstvom.
Celkove možno povedať, že ateistické názory sa viac šíria zo Západnej Európy. Amerika, Afrika a veľká časť Ázie nevidia nijaký rozpor medzi vedou a vierou a obhajujú potrebu náboženstva. Ba dokonca stúpa aj počet európskych neveriacich intelektuálov ako je Juergen Habermas, ktorí tvrdia, že svetská, laická spoločnosť a moderná demokracia potrebujú zahrnúť medzi svoje základy náboženské hodnoty. Podobné názory zastáva dnes anglosaská a škandinávska analytická škola myslenia, ktorá buduje určitý nový humanizmus.

Inými slovami, po páde ideologických podporných síl ateizmus je na ústupe. O jeho „vedeckosti“ sa stále silnejšie pochybuje, jeho dôkazy proti jestvovaniu Boha sú intelektuálne pochybné. Kto presvedčene neverí, robí to z určitej „viery“ v ateizmus, čiže si tak vytvára nový druh „náboženstva“. Na druhej strane stále viac prerážajú názory Jána Pavla II., Benedikta XVI. a iných uznávaných mysliteľov o viere, ktorá doplňuje vedu. Preto presvedčení ateisti prešli do tvrdého útoku proti každému náboženstvu. Takým príkladom je americká kniha „The God Delusion“ („Sklamanie Boha“) od Richarda Dawkinsa, ktorá vyšla v Bostone roku 2006 a vracia sa k starým heslám a tvrdeniam, že viera je proti vede a že náboženstvo je nezlučiteľné s vedou.

Aj u nás sa občas objavuje a presadzuje povýšenecký názor, že viera sa protiví vede a preto ju treba vylúčiť z verejného, kultúrneho, vedeckého i politického diania. Náboženstvo sa javí ako prekážka úplnej etickej slobody: ako to povedal francúzsky filozof Sartre: Boha treba odstrániť, aby človek mohol byť slobodný, čiže robiť si, čo sa mu zachce. Boha treba zhodiť z oltára a postaviť na jeho miesto človeka pod rúškom rozumu, vedy, pokroku, slobody alebo rôznych ideológií. Treba zrušiť Božie zákony a nahradiť ich ľudskými predpismi. Nech si človek sám cez svoje mocenské prostriedky určuje, čo je dobré a čo zlé, a to podľa vlastného úžitku a pôžitku, bez ohľadu na nejaké hlbšie otázky, na samu pravdu a na všeľudské dobro. Prastaré rajské pokušenie, tak pravdivo opísané v biblickom rozprávaní o prvom páde človeka, sa neustále opakuje v dejinách: Budete ako Boh...Poznáte a vy sami si určíte, čo je dobro a čo zlé...

Ako teda debatovať s dnešnými neveriacimi alebo s tými čo popierajú vieru v mene vedy? Odvolávať sa, že mnohí veľkí vedci boli a sú zároveň pevní veriaci ľudia, je dôležitý ale vonkajší dôkaz. Leonardo da Vinci, Koperník, Newton, Pascal, Volta, Ampére, Mendel, Einstein, Carrel, Teilhard de Chardin, Lemaire a premnohí íní. Ba veriacim bol aj toľko používaný a zneužívaný Galileo Galilei.

Ponajprv treba si ujasniť a upresniť pojmy: čo je na jednej strane náboženstvo a viera a čo je na druhej strane veda. Zhruba sa dá povedať, že prírodné a spoločenské vedy nám vysvetľujú a analyzujú fyzické, ľudské a sociálne skutočnosti okolo nás; náboženstvo nám osvetľuje skôr pôvod a zmysel človeka a sveta, ako aj jeho posledný cieľ.

Dobrú pomoc pri diskusii s úprimne hľadajúcimi pochybovačmi, ale aj pri vlastnom utvrdzovaní sa vo viere, nám poskytne encyklika Jána Pavla II., Fides et ratio“-„Viera a rozum“, na ktorej zaiste spolupracoval aj kardinál Ratzinger-dnešný pápež Benedikt XVI. Z nej si vyberme niekoľko základných myšlienok.

Človeka možno definovať ako toho, kto hľadá pravdu. Pri hľadaní pravdy sa mu otvára cesta rozumu, a to aj na získanie poznatkov od iných ľudí ba aj z vyšších prameňov, čiže cez vieru Božiemu zjaveniu. „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde“, ako tvrdí Ján Pavol II. Teda nie konflikt medzi vierou a rozumom, či vedou, ale vzájomné napomáhanie si. Rozum a veda pomáhajú viere. Slovami encykliky: „Viera, ktorej chýba pomoc rozumu, zdôrazňuje cit a zážitok...Je iluzórne myslieť si, že viera pri oslabenom vplyve rozumu bude mať väčšiu presvedčivosť. Naopak, dostane sa do veľkého nebezpečenstva, že sa zredukuje na mýtus alebo poveru...“

Ale aj viera napomáha rozumu: „Viera vyzýva rozum, aby vyšiel z akejkoľvek izolácie a aby ochotne čosi riskoval pre všetko, čo je pekné, dobré a pravdivé.“ Cirkev obhajuje schopnosť človeka poznať pravdu a vidí v nej ľudskú hodnotu a dôstojnosť. Najmä dnes, keď sa šíri nedôvera voči všeobecne platnej pravde a pripúšťa sa len relatívna, subjektívna a neistá „pravda“, čiže: každý má svoju, neúplnú pravdu. Najmä na poli etiky a morálky má viera nesmierne dôležitú úlohu pre ochranu ozajstnej ľudskej slobody a dôstojnosti, ako aj slabšieho pred silnejším. Nakoniec predsa len „pravda vás oslobodí“, tak vedecká ako aj zjavená náboženská pravda!

Jozef kard. Tomko