Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Pavol, apoštol národov
Vatikán (2. júla, RV) – Veriaci sa dnes predpoludním v aule Pavla VI. vo Vatikáne
prvý a zároveň poslednýkrát v júli stretli s pápežom Benediktom XVI. Po skončení generálnej
audiencie sa totiž pre Svätého Otca začína letný režim, v rámci ktorého sa až do konca
mesiaca audiencie neuskutočnia. S ohľadom na to, že v sobotu 28. júna slávením vešpier
otvoril Svätopavlovský rok, sa osobnosti apoštola národov venoval aj vo svojom audienčnom
príhovore.
“Drahí bratia a sestry, dnes by som chcel začať
nový cyklus katechéz, venovaných veľkému apoštolovi, sv. Pavlovi. Jemu, ako
viete, je zasvätený tento rok, ktorý sa začal na Sviatok sv. Petra a
Pavla 29. júna 2008 a bude pokračovať až do toho istého sviatku v roku
2009. Apoštol Pavol, vznešená postava, takmer nenapodobiteľná, a podnetná
stojí pred nami ako príklad úplného sa odovzdania Pánovi a jeho Cirkvi, ako príklad
veľkej otvorenosti voči ľudskosti a jej kultúram. Je teda správne, že má vyhradené
osobitné miesto nielen pri uctievaní, ale aj pri úsilí pochopiť, čo chce
povedať aj nám, kresťanom dneška. Pri našom dnešnom prvom stretnutí sa chceme
zamerať na prostredie, v akom žil a pracoval. Mohlo by sa zdať,
že takáto téma nás odvedie ďaleko od našej doby, keďže
sa prenesieme do sveta spred dvetisíc rokov. Je to pravda, ale len zdanlivo a čiastočne,
nakoľko budeme môcť skonštatovať, že pri pohľade na rozličné aspekty, sociálno-kultúrny
kontext dneška, sa tento až tak nelíši od sveta, aký bol v tej dobe. Primárny
a základný faktor, ktorý tu vidíme, je postavený na vzťahu medzi prostredím,
v ktorom sa Pavol narodil a rástol a medzi globálnym kontextom, do ktorého sa následne
zaradil. Prichádza z veľmi priamej a vyhranenej kultúry, samozrejme
menšinovej – kultúry izraelského ľudu a jeho tradícií. V starovekom
svete a najmä v celej Rímskej ríši, ako nás učia historici sa až 10
percent z celkovej populácie židov muselo potulovať, migrovať po svete, tu
v Ríme ich počet k polovici 1. storočia bol stále menšinový, keď dosahovali
len maximálne 3 percentá obyvateľov mesta. Ich viera a štýl života,
ako sa to deje ešte aj dnes, ich jemne odlišovali od okolitého prostredia – a toto
mohlo skončiť dvoma spôsobmi: alebo výsmechom, ktorý mohol priniesť
neznášanlivosť, alebo obdivom, ktorý sa vyjadroval rozličnými druhmi
sympatií ako v prípade “bojazlivých Boha” či pohanov, ktorí sa
združovali v synagóge a zdieľali spoločne vieru v izraelského Boha.”
Úsilie sv. Pavla sprevádzali dva faktory. Prvým bola grécka, alebo lepšie
povedané helénska kultúra, ktorá sa po Alexandrovi Veľkom stala spoločným dedičstvom
prinajmenšom v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu, hoci prijala mnohé prvky kultúr
národov tradične považovaných za barbarské. Druhým faktorom bola politicko-administratívna
štruktúra rímskeho impéria, ktorá zaručovala pokoj a stabilitu od Británie až po Egypt,
zjednocujúc územie dovtedy nevídaných rozmerov. Bol to priestor, kde sa človek mohol
pohybovať dosť slobodne a bezpečne, nachádzajúc na každom mieste základné kultúrne
črty, ktoré – bez toho, aby narúšali miestne hodnoty - predstavovali akúsi zjednocujúcu
pôdu.
“Pre apoštola už niet žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného,
niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3, 28). Historicko
– kultúrna situácia jeho doby a jeho prostredia nemohla neovplyvniť
jeho rozhodnutia a jeho dielo. Niekto definoval Pavla ako “muža troch kultúr”, berúc
do úvahy jeho židovskú povahu, jeho grécky jazyk a jeho privilégium “civis romanus”,
ako to potvrdzuje meno latinského pôvodu. Spomína sa aj stoická filozofia, ktorá bola
dominantná v Pavlovom období a ktorá mala vplyv, aj keď menej významným
spôsobom aj na kresťanstvo.”
Ďalším dôležitým faktorom, ako
zdôraznil Benedikt XVI., bol vplyv stoickej filozofie, ktorá prevládala v Pavlových
časoch a takisto – hoci len okrajovo - ovplyvnila kresťanstvo, ktoré prijalo jej „vznešené
hodnoty ľudskosti a múdrosti“. Z nich Svätý Otec spomenul „náuku o univerze
ako veľkom, harmonickom telese“, „rovnosť všetkých ľudí, bez ohľadu na spoločenské
rozdiely“, či principiálnu rovnocennosť medzi mužom a ženou. V časoch sv. Pavla
tradičné náboženstvo prechádzalo krízou, prinajmenšom vo svojich mytologických a civilných
aspektoch. Po tom, čo Lukrécius už v prvom storočí polemicky konštatoval, že „náboženstvo
má na svedomí mnoho hanebností“ (De rerum natura, 1,101), filozof Seneca učil, že
„Boh je blízko teba, s tebou a v tvojom vnútri“ (Listy Luciliovi, 41,1). Keď
Pavol prehovoril k publiku epikurejských a stoických filozofov na Areopágu v Aténach,
povedal, že „Boh nebýva v chrámoch zhotovených rukou... ale v ňom žijeme, hýbeme
sa a sme“ (Sk 17, 24.28). “Na záver, po tomto rýchlom
rozprávaní o kultúrnom prostredí prvého storočia kresťanskej éry sa zdá byť jasné,
že nie je možné primerane pochopiť sv. Pavla bez toho, aby sme
ho začlenili do prostredia - tak židovského, ako pohanského v jeho dobe.
Jeho osobnosť tak nadobúda historickú silu, pri objavení rozdelenia a zároveň
originality v súvislosti s týmto prostredím. Ale to platí podobne aj
pre kresťanstvo vo všeobecnosti, ktorého je práve apoštol Pavol príkladom a od ktorého
sa máme my všetci ešte stále toho toľko učiť. Toto je aj zámerom Roku
sv. Pavla: učiť sa od sv. Pavla:osvojiť si vieru, osvojiť si
Krista a napokon osvojiť si cestu správneho života.”
Svätý
Otec na záver pozdravil prítomných veriacich aj po slovensky:
“S láskou
vítam pútnikov z Nitry. Bratia a sestry, v sobotu Slovensko bude sláviť sviatok svojich
patrónov – svätých bratov Cyrila a Metoda. Oni sú pre nás príkladom jednoty vo viere.
Zostaňte verní tomuto ich odkazu. Zo srdca žehnám vás i vašich drahých. Pochválený
buď Ježiš Kristus!”
Potom udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným
apoštolské požehnanie. –sg,dj-