2008-07-02 15:57:08

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Pavol, apoštol národov


Vatikán (2. júla, RV) – Veriaci sa dnes predpoludním v aule Pavla VI. vo Vatikáne prvý a zároveň poslednýkrát v júli stretli s pápežom Benediktom XVI. Po skončení generálnej audiencie sa totiž pre Svätého Otca začína letný režim, v rámci ktorého sa až do konca mesiaca audiencie neuskutočnia. S ohľadom na to, že v sobotu 28. júna slávením vešpier otvoril Svätopavlovský rok, sa osobnosti apoštola národov venoval aj vo svojom audienčnom príhovore.

“Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel začať nový cyklus katechéz, venovaných veľkému apoštolovi, sv. Pavlovi. Jemu, ako viete, je zasvätený tento rok, ktorý sa začal na Sviatok sv. Petra a Pavla 29. júna 2008 a bude pokračovať až do toho istého sviatku v roku 2009. Apoštol Pavol, vznešená postava, takmer nenapodobiteľná, a podnetná stojí pred nami ako príklad úplného sa odovzdania Pánovi a jeho Cirkvi, ako príklad veľkej otvorenosti voči ľudskosti a jej kultúram. Je teda správne, že má vyhradené osobitné miesto nielen pri uctievaní, ale aj pri úsilí pochopiť, čo chce povedať aj nám, kresťanom dneška. Pri našom dnešnom prvom stretnutí sa chceme zamerať na prostredie, v akom žil a pracoval. Mohlo by sa zdať, že takáto téma nás odvedie ďaleko od našej doby, keďže sa prenesieme do sveta spred dvetisíc rokov. Je to pravda, ale len zdanlivo a čiastočne, nakoľko budeme môcť skonštatovať, že pri pohľade na rozličné aspekty, sociálno-kultúrny kontext dneška, sa tento až tak nelíši od sveta, aký bol v tej dobe.
Primárny a základný faktor, ktorý tu vidíme, je postavený na vzťahu medzi prostredím, v ktorom sa Pavol narodil a rástol a medzi globálnym kontextom, do ktorého sa následne zaradil. Prichádza z veľmi priamej a vyhranenej kultúry, samozrejme menšinovej – kultúry izraelského ľudu a jeho tradícií. V starovekom svete a najmä v celej Rímskej ríši, ako nás učia historici sa až 10 percent z celkovej populácie židov muselo potulovať, migrovať po svete, tu v Ríme ich počet k polovici 1. storočia bol stále menšinový, keď dosahovali len maximálne 3 percentá obyvateľov mesta. Ich viera a štýl života, ako sa to deje ešte aj dnes, ich jemne odlišovali od okolitého prostredia – a toto mohlo skončiť dvoma spôsobmi: alebo výsmechom, ktorý mohol priniesť neznášanlivosť, alebo obdivom, ktorý sa vyjadroval rozličnými druhmi sympatií ako v prípade “bojazlivých Boha” či pohanov, ktorí sa združovali v synagóge a zdieľali spoločne vieru v izraelského Boha.

Úsilie sv. Pavla sprevádzali dva faktory. Prvým bola grécka, alebo lepšie povedané helénska kultúra, ktorá sa po Alexandrovi Veľkom stala spoločným dedičstvom prinajmenšom v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu, hoci prijala mnohé prvky kultúr národov tradične považovaných za barbarské. Druhým faktorom bola politicko-administratívna štruktúra rímskeho impéria, ktorá zaručovala pokoj a stabilitu od Británie až po Egypt, zjednocujúc územie dovtedy nevídaných rozmerov. Bol to priestor, kde sa človek mohol pohybovať dosť slobodne a bezpečne, nachádzajúc na každom mieste základné kultúrne črty, ktoré – bez toho, aby narúšali miestne hodnoty - predstavovali akúsi zjednocujúcu pôdu.

“Pre apoštola už niet žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3, 28). Historicko – kultúrna situácia jeho doby a jeho prostredia nemohla neovplyvniť jeho rozhodnutia a jeho dielo. Niekto definoval Pavla ako “muža troch kultúr”, berúc do úvahy jeho židovskú povahu, jeho grécky jazyk a jeho privilégium “civis romanus”, ako to potvrdzuje meno latinského pôvodu. Spomína sa aj stoická filozofia, ktorá bola dominantná v Pavlovom období a ktorá mala vplyv, aj keď menej významným spôsobom aj na kresťanstvo.

Ďalším dôležitým faktorom, ako zdôraznil Benedikt XVI., bol vplyv stoickej filozofie, ktorá prevládala v Pavlových časoch a takisto – hoci len okrajovo - ovplyvnila kresťanstvo, ktoré prijalo jej „vznešené hodnoty ľudskosti a múdrosti“. Z nich Svätý Otec spomenul „náuku o univerze ako veľkom, harmonickom telese“, „rovnosť všetkých ľudí, bez ohľadu na spoločenské rozdiely“, či principiálnu rovnocennosť medzi mužom a ženou. V časoch sv. Pavla tradičné náboženstvo prechádzalo krízou, prinajmenšom vo svojich mytologických a civilných aspektoch. Po tom, čo Lukrécius už v prvom storočí polemicky konštatoval, že „náboženstvo má na svedomí mnoho hanebností“ (De rerum natura, 1,101), filozof Seneca učil, že „Boh je blízko teba, s tebou a v tvojom vnútri“ (Listy Luciliovi, 41,1). Keď Pavol prehovoril k publiku epikurejských a stoických filozofov na Areopágu v Aténach, povedal, že „Boh nebýva v chrámoch zhotovených rukou... ale v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 24.28).
 
“Na záver, po tomto rýchlom rozprávaní o kultúrnom prostredí prvého storočia kresťanskej éry sa zdá byť jasné, že nie je možné primerane pochopiť sv. Pavla bez toho, aby sme ho začlenili do prostredia - tak židovského, ako pohanského v jeho dobe. Jeho osobnosť tak nadobúda historickú silu, pri objavení rozdelenia a zároveň originality v súvislosti s týmto prostredím. Ale to platí podobne aj pre kresťanstvo vo všeobecnosti, ktorého je práve apoštol Pavol príkladom a od ktorého sa máme my všetci ešte stále toho toľko učiť. Toto je aj zámerom Roku sv. Pavla: učiť sa od sv. Pavla: osvojiť si vieru, osvojiť si Krista a napokon osvojiť si cestu správneho života.”

Svätý Otec na záver pozdravil prítomných veriacich aj po slovensky:

“S láskou vítam pútnikov z Nitry. Bratia a sestry, v sobotu Slovensko bude sláviť sviatok svojich patrónov – svätých bratov Cyrila a Metoda. Oni sú pre nás príkladom jednoty vo viere. Zostaňte verní tomuto ich odkazu. Zo srdca žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Potom udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným apoštolské požehnanie. –sg,dj-








All the contents on this site are copyrighted ©.