Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Na európsku nôtu trochu inak

Milí poslucháči, srdečne vás pozdravujem do horúcich letných dní. Horúco bolo aj v Bruseli a tak by som sa chcel s vami podeliť o pár úvah, ktoré vyvolali diskusie z posledného obdobia. Tento štvrtkový komentár som preto pracovne nazval „Na európsku nôtu“.

Začnem polohumornou perličkou. Keď pred pár rokmi pristavovali pri bratislavskom hrade reprezentačné priestory Slovenskej národnej rady, stavenisko bolo – ako sa to zvyčajne robilo – ohradené známym vlnitým plechom. Ktosi naň z recesie veľkými písmenami napísal: „Priania Bruselu čestne splníme“. Asi si chcel zažartovať z práve pochovanej totality a nekonečných nápisov typu „Závery XV. zjazdu KSČ čestne splníme“. Cestovával som denne okolo a denne som sa iba pousmial. Bolo to v čase prístupových rokovaní a všetky vtedajšie koaličné i opozičné strany mali ako prvý bod programu dosiahnuť prijatie Slovenska do Európskej únie. Tá sa vtedy javila i maľovala ako raj na zemi a zázračný prútik, ktorý vyrieši všetky problémy, v ktorých sme sa tu doma varili. Až tesne pred referendom o vstupe, v ktorom sme sa vzdali značnej časti vlastných kompetencií, začali prenikať medzi ľudí prvé signály, že to veru tak jednoduché nebude. Niekoľko tisícstranovú prístupovú zmluvu väčšina poslancov sotva prelistovala. Povedať, že v mene občanov hlasovali nevediac o čom, je možno prisilné, ale nie celkom pomýlené. Napokon nie najpodstatnejšie, Únia mení za pochodu svoju tvár. Vôbec nechcem týmito úvahami spochybňovať vstup Slovenska do EÚ. Som skôr „eurorealista“ než „euroskeptik“ a tak viem, že iná možnosť ani nebola. Podobne ako po Teheránskej či Jaltskej konferencii pričlenenie Československa do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu.

Podstatná otázka znie, čo máme v súčasnej situácii robiť ako kresťania. Historické okolnosti – akékoľvek pohnútky ich vytvárajú – sú vždy znamením čias a vymedzujú pole plnenia nášho duchovného poslania. Podľa často opakovaných slov Jána Pavla II. majú dať kresťania Európe viac duše. Keď ide o slovenských veriacich, majú jej podľa neho dať aj viac srdca. Geograficky leží Slovensko v srdci Európy a historicky na pomedzí západného a východného kresťanstva. Ideál dýchania oboma časťami pľúc máme prozreteľne v krvi už viac ako tisíc rokov. Najskôr si teda musíme chrániť srdce samotné. Ako nám to v historickom posolstve po svojej druhej návšteve pripomenul Ján Pavol II.: „keď je srdce choré, je chorý celý organizmus“. Teda nie lacné politizovanie, ale zdravá duchovná obnova.

Musím sa priznať, že vo mne vyvolali rozpaky diskusie okolo nedávneho írskeho referenda o Lisabonskej zmluve. Z jednej strany akoby bol zrazu zlý, keď si niekto uplatní právo slobodne sa rozhodnúť. Prejavila sa tu typická liberálna logika: „Si slobodný robiť čo chceš, ale nesmie to byť nič iné, než čo chceme my“. Pripomína to dávny Leninov výrok, že „sloboda je pochopenie nutnosti“. Zaujímavý však bol aj názor katolíckych lobistov zo samotného Bruselu. Práve oni boli Írmi sklamaní. Vraj pokazili čo mohli, lebo čo sa týka Cirkvi, už sa viac nepodarí dosiahnuť pre ňu taký priestor, ako práve v navrhovanej Lisabonskej zmluve. Možno majú bezprostredne pravdu. Núka sa však základná otázka: kam sme to dopracovali, že v kresťanskej Európe musia kresťania namáhavo bojovať už aj o maličkú zmienku či uznanie za partnerov dialógu. Odhliadnuc od toho, že je to tak málo v porovnaní s nekresťanskými a nehumánnymi trendmi, ktoré dostávajú cez Brusel zelenú.

Témy, ktoré len zbežne naznačujem ma viedli k tomu, že som sa znova začítal do posynodálnej exhortácie Jána Pavla II. „Ecclesia in Europa“, ktorá je výsledom Druhého mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody pre Európu spred deviatich rokov. S istým odstupom času jasne vyznieva prorocký charakter tohto dokumentu. „Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi – prameň nádeje pre Európu“ – znie jeho podnadpis. „Spe salvi“ posledná encyklika súčasného pápeža tiež hovorí o nádeji. Beneditk XVI. tu okrem iného v geniálne stručnej a jasnej syntéze novoveku poukazuje, ako každá snaha vytvoriť bez Boha raj na zemi ju menila na pozemské peklo. „Všetci sme boli svedkami – uzatvára pápež túto časť úvah – ako sa pokrok v pomýlených rukách môže stať a skutočne stal hrozným pokrokom zla. Ak technickému pokroku nezodpovedá pokrok v etickej formácii človeka, v raste vnútorného človeka, potom to nie je pokrok, ale hrozba pre človeka a svet“ (Spe salvi, 22). Silné sú aj hodnotenia spomínaného zhromaždenia biskupskej synody: „Strata nádeje má svoj pôvod – zhŕňa ich postoje Ján Pavol II. – v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka. Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor pre vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného života“ (Ecclesia in Europa, 9).

Aby sme, milí poslucháči, nekončili pesimistickým tónom, oba citované dokumenty ďalej rozvíjajú, ako pestovať a šíriť kresťanskú nádej. Chcel som len pripomenúť, že aj snaha budovať Európsku úniu bez Boha a bez Cirkvi celkom isto znamená stavať ju na hlinených nohách a očkovať do nej zárodky rozkladu. Vylúčiť zo života Boha znamená ničiť človeka. Pre veriacich sú aj prebiehajúce diskusie výzvou čerpať zo skúsenosti stáročí, z usmernení veľkých kormidelníkov, ktorých má Cirkev v posledných pápežoch. Ak máme v súčasnej situácii obhájiť svoju nádej a naplniť svoje prorocké poslanie, sami musíme rozumieť duchovným súvisom dnešného sveta a žiť v nádeji.