Greckokatolíkom: Solovjov - prorok a predchodca cirkevnej jednoty

V tomto roku si pripomíname 155. výročie narodenia význameného ruského flozofa Vladimíra Sergejeviča Solovjova. Tento filozof, ale ja teológ v jednej osobe, hoci vychádzal z pravoslávneho duchovného a kultúrneho prostredia, úprimnou historickou analýzou a racionálnou úvahou dospel k myšlienke nevyhnutnosti cirkevnej jednoty, a sám túto myšlienku svojim životom a dielom realizoval. V osemdesiatych rokoch 19. storočia viedol na stránkach ruskej tlače na tému jednoty cirkví zaujímavú diskusiu s niektoými pravoslávnymi autormi. Keďže jej argumenty i dôsledky sú platné aj dnes priblížime si ju v tomto našom vysielaní.

Solovjov, ako filozof, i ako človek hlboko veriaci, nemohol byť ľahostajný zoči-voči konkrétnej situácii rozdeleného kresťanstva. Kresťanstvo svojim stavom rozdelenia na “cirkvi” je v rozpore s nevyhnutnou ideou “Cirkvi”, ktorá je pre ľudstvo najvýraznejším znakom historicky prelomového Vtelenia. Cirkev sama osebe vo svojej pravdivej podstate predstavuje Božskú skutočnosť Krista na Zemi.” Pravda je však v jednote a každé rozdelenie je hriechom proti pravde a teda i “Pravde”.

Keďže rozdelenie cirkví je zlom, povinnosťou každého kresťana je túžiť po jednote Cirkvi a napomáhať jej uskutočneniu. Preto teda Solovjov sa vyslovuje za nevyhnutnosť zjednotenia cirkví.

Solojovovi oponenti ponechali bokom otázku želateľnosti cirkevného zjednotenia a opierali sa len o nemožnosť takéhoto zjednotenia. Z akého dôvodu? Dôvodom je tvrdenie, že katolícka cirkev upadla do lži a herézy a so lžou a herézou sa predsa nemožno zjednocovať. Solovjov sa ochotne stotožnil s názorom že je nemožná jednota so lžou a herézou, a tak sa centrálnou témou celej diskusie stala otázka, nakoľko je pravdivé tvrdenie, že katolicizmus je lžou a herézou.

Podľa kritérií pravoslávnej vierouky možno považovať za herézu to, čo odporuje učeniu Všeobecných snemov. Nemusí ísť samozrejme len o také učenie, ktoré bolo niektorým z všeobecných snemov výslovne vyhlásené ako heretické, ale ktoré vo svojej podstate odporuje článkom viery prijatým na niektorom z nich. Tradične sa katolíkom v Solovjovových časoch vyčítalo vyznávanie formuly Filioque v otázke vychádzanie Svätého Ducha a učenie o pápežskej neomylnosti, prípadne definovanie mariánskej dogmy o Nepoškvrnenom Počatí. Možno ale označiť tieto učenia za herézy?

Najprv sa Solovjov rozhodol podrobiť skúmaniu otázku Filioque.V prvom rade sa podujal na dôkladnú analýzu vzniku problému. Druhý všeobecný snem konaný v Konštantinopole v roku 381 v snahe zamedziť učenie popierajúce Božstvo Svätého Ducha a jeho úplnú podriadenosť Synovi vyhlásil, že Svätý Duch vychádza z Otca, je božskou osobou, ktorej sa spolu s Otcom i Synom vzdáva tá istá poklona a sláva. Katolíci nepopierajú nič z toho a preto ich učenie podľa Solovjova nemožno považovať za odsúdené Konštantinopolským koncilom. Formulácia Filioque, teda, že Svätý Duch pochádza z Otca i Syna, nebola rozhodne týmto koncilom odsúdená. Na námietku, že akýkoľvek dodatok k symbolu viery bol odsúdený všeobecnými snemami piateho storočia, Solovjov upresňuje, že toto odsúdenie sa týkalo zmien nicejskej viery, ale nie formulácií v nicejsko-konštantinopolskom vyznaní. Veď toto vyznanie vo svojej dnešnej forme na Efezskom koncile este neexistovalo, a medzi dokumentami sa uvádzalo iba nicejské. Na Chalcedónskom koncile otcovia zaradili konštantinopolské vyznanie, spolu s inými dogmatickými dokumentami (Cyrilov list proti Nestoriovi a list pápeža Leva Veľkého proti Eutychiovi) za nicejské, ktorému dávali prednosť.

Ako vlastne vnikla formulácia Filioque? Vychádzajúc z aktov Toledského snemu z roku 589 Solovjov dokazuje, formulácia Filioque sa dostala do vyznania viery už pri jeho prvom preklade a to bona fide, v presvedčení že ide o presné vyjadrenie konštantinopolského symbolu. Nešlo teda o neskoršiu úmyselnú vsuvku, ktorou by sa chcelo vyjadriť iné učenie odlišné od konštantinopolského. Až do konca siedmeho storočia nebol ustálený ani grécky text symbolu, ba dokonca na Siedmom Všeobecnom sneme sa čítalo vyznanie viery napísané tam prítomným patriarchom sv. Tarasiom, v ktorom sa o Svätom Duchu hovorí, že pochádza z Otca di hijú - skrze Syna. Celkovo možno teda potvrdiť, že ani samo učenie, ani okolnosti vzniku formulácie Filioque neoprávňujú nikoho tvrdiť že ide o úkon a učenie heretické, odsúdené všeobecnou cirkvou.

Podobne aj aplikácia pápežského primátu v otázke najvyššej učiteľskej autority sa nijako neprotiví učeniu všeobecných snemov, ani sa v jej mene neodmieta nič z toho čo tieto koncily prijali. Neexistuje totiž žiadna taká výslovná dogma prvých koncilov, ktorá by definovala najvyšší učiteľský úrad spôsobom, ktorému by sa protivilo katolícke učenie o pápežskej neomylnosti vo veciach viery. Aj preto sa hierarchovia ruskej pravoslávnej cirkvi nikdy neodvážili oficiálne vyjadriť v tom zmyse, že by katolícka cirkev bola upadla do herézy. Takto možno v konečnom dôsledku povedať, že katolicizmus sa neprotiví pravdám viery, ale sa protiví niektorým predstavám o Cirkvi, ktoré zastávali známi ruskí spisovatelia slavjanofilskej školy 19. storočia s ktorými Solovjov polemizoval. Tých však nemožno pokladať za prestaviteľov všeobecnej cirkvi, ani ich mienku nie je možné prijímať ako všeobecné pravdy viery. Na koniec svojej argumentácie Solovjov uvádza nanajvýš zaujímavé vyjadrenie: “...spolu s kyjevským metropolitom Platónom, hľadíme na Západnú a na Východnú cirkev ako na dve rodné sestry, ktoré nešťastne upadli do prudkej hádky, ktorá však môže a má byť zmierená, aj keď toto zmierenie, práve kvôli vzájomnej blízkosti sváriacich sa strán, je osobitne ťažké”.

Tak vidíme už Solovjov použíl označenie, ktoré po II. Vatikánskom koncile začal používať pápež Pavol VI., keď hovoril o “sesterských cirkvách”, ktoré sú “v takmer úplnej jednote”.

Úvahy o dogmatickom rozvoji, ako o znaku živej Kristovej Cirkvi sprevádzajú viaceré diela Solovjovovej tvorby. Svoju argumentáciu o dogmatickom rozvoji cirkvi predložil už v spise Duchovné základy života, podobne môžeme nájsť jeho argumentáciu k otázke pápežského primátu a neomylnosti v učení viery, aj v diele Rusko a univerzálna cirkev.

Solovjov ukázal, že dogmatický rozvoj, za ktorý niektorí pravoslávni autori odsudzovali katolícku cirkev obviňujúc ju tak z herézy, nie je v cirkvi čímsi novým a neorganickým ale patrí k jej podstate už od jej samých začiatkov.

Týmto spôsobom dokázal neopodstatenosť námietky, že s katolíckou cirkvou nie je možné zjednotenie, pretože táto upadla do herézy a okrem toho aj chybne, či nedovolene, pripúšťa možnosť dogmatického rozvoja.

Katolícka cirkev nikdy neupadla do žiadnej herézy a pravý dogmatický rozvoj nie je znakom akéhosi jej nezdravého progresivizmu, ale práve naopak, je znakom jej životaschopnosti a spätosti s večnou Pravdou, ktorá vedie svoju Cirkev “na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku” (Ef 4, 13).

Tieto Solovjove uzávery sú východiskom aj pre dnešný ekumnický dialóg. Skutočnosť, že ich dokázal formulovať už pred 125 rokmi len potvrdzuje jeho historickú rolu predchodcu a proroka jednoty medzi Východom a Západom.

P. Cyril Vasiľ SJ