Cirkev a svet: Malajzia, Brunej a Singapur

Štáty Singapur, Malajzia a Brunej majú okrem toho, že sa všetky nachádzajú v Južnej Ázii, spoločné ešte niečo – Konferenciu katolíckych biskupov. Jej predstavitelia minulý týždeň zavítali do Vatikánu a Ríma v rámci úradnej návštevy Ad Limina Apostolorum a my sa na pôsobenie Cirkvi v tejto oblasti pozrieme v priebehu nasledujúcich minút.
 
Brunej
Brunejský sultanát, ktorý vďaka rope patrí k najbohatším štátom na svete, získal nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1984. Už vyše 500 rokov v ňom vládne dynastia Bolkiahovcov a sultán, ktorý je zároveň premiérom krajiny, je najvyššou politickou aj náboženskou autoritou. Právny systém je založený na uplatňovaní šaríje. Žije tu približne 70 % moslimov, vyše 9 % budhistov a kresťania tvoria 8 % obyvateľstva, ktorého aktuálny počet je 380 000.

Malajzia
Malajzia, ktorá je nezávislým štátom od augusta 1957, má vyše 26,5 milióna obyvateľov. Žije tu asi 60 % moslimov, 20 % budhistov, 6 % hinduistov a príslušníkov čínskych tradičných náboženstiev. Ku kresťanstvu sa hlási približne 10 % obyvateľov, katolíkov je asi 800-tisíc. Počiatky evanjelizácie v oblasti sa datujú do začiatku 16. storočia – obdobia príchodu prvých portugalských misionárov. V roku 1545 sv. František Xaverský prichádza do Malaky, ktorá sa v roku 1557 stáva diecézou. V 17. storočí sa do Malajzie s príchodom Holanďanov dostáva kalvinizmus. V priebehu 20. storočia sa zo strany moslimov prejavuje diskriminácia voči kresťanským menšinám. Odpoveďou bolo v roku 1983 zriadenie Medzináboženskej rady, ktorá združila budhistov, kresťanov, hinduistov a sikhov. O rok neskôr vláda zintenzívnila cenzúru v súvislosti s verejnými prejavmi, ktoré nie sú v súlade s islamom. V tom istom období sa katolíci, protestanti a evanjelici spojili v Kresťanskej federácii Malajzie, ktorej cieľom bolo čeliť nátlaku zo strany moslimov a pokusom o narastajúcu islamizáciu krajiny. Hoci malajská ústava teoreticky zaručuje náboženskú slobodu, prax je iná. V niektorých z 13 členských štátov sa obmedzenia týkajú predovšetkým stavby budov pre náboženské účely a slávenia náboženských sviatkov.

Singapur
Treťou krajinou, ktorá patrí do Konferencie biskupov spolu s Malajziou a Brunejom, je Singapurská republika. Na rozdiel od spomenutých dvoch krajín tu nežije prevažná väčšina moslimov, tí tvoria iba 15 % obyvateľstva. Polovica sa hlási k taoizmu, 20 % k budhizmu a kresťanov v Singapure žije 13 %. V novembri 1986 tento štát navštívil pápež Ján Pavol II. v rámci svojej 32. apoštolskej cesty. Na čele Konferencie biskupov Malajzie, Singapuru a Bruneja stojí arcibiskup Kuala Lumpur Mons. Murphy Nicholas Xavier Pakiam. Apoštolským nunciom je Mons. Salvatore Penacchio.
 
Pápež Benedikt XVI. malajským, brunejským a singapurským biskupom
Na záver návštevy biskupov Malajzie, Bruneja a Singapuru vo Vatikáne a Ríme sa im prihovoril pápež Benedikt XVI. Ako uviedol, ich pobyt sa časovo zhoduje s vrcholom príprav na oslavy Svätopavlovského roka, ktorý sa začne 28. júna. Povzbudil biskupov, aby sa vo svojom poslaní nechali inšpirovať príkladom tohto horlivého apoštola, výnimočného učiteľa a odvážneho svedka evanjeliovej pravdy. Svätý Otec poukázal na to, že viera Cirkvi v Ježiša je darom, ktorý dostala a ktorý má zdieľať, je najväčším darom, ktorý Cirkev môže ponúknuť Ázii. Povzbudil biskupov, aby ohlasovali kresťanskú vieru spôsobmi, ktoré sú v súlade s „vrodeným duchovnom a morálnou múdrosťou ázijskej duše, aby ju tamojší ľudia privítali a prijali za svoju:“
„Môžete pomáhať svojim spoluobčanom reagovať na naliehavé výzvy osvietenstva, známeho západnému kresťanstvu už viac ako dve storočia, ale až teraz začínajúceho mať vplyv na ostatné časti sveta. Odolávaním „diktátorstvu pozitivizmu“, ktorý sa snaží vylúčiť Boha z verejného života, by sme mali privítať „skutočné víťazstvo nad osvietenstvom“ – zvlášť pokiaľ ide o dôraz na ľudské práva a slobodu vierovyznania. Podčiarknutím univerzálneho charakteru ľudských práv, zakotvených v dôstojnosti ľudskej bytosti stvorenej na Boží obraz, vykonávate dôležitú úlohu evanjelizácie, pretože toto učenie tvorí esenciálny aspekt evanjelia. Tým, že to robíte, kráčate v šľapajach sv. Pavla, ktorý vedel, ako vyjadriť základy kresťanskej viery a jej žitia spôsobom, ktorý sa prispôsobil komunitám národov, ku ktorým bol poslaný.“

 
Medzináboženský dialóg
Ako Svätý Otec zdôraznil, pavlovský apoštolát si vyžaduje snahu o medzináboženský dialóg:
„Uvedomujem si, že nie všetky územia, ktoré zastupujete, ponúkajú rovnaký stupeň náboženskej slobody, a mnohí z vás sa stretávajú s vážnymi ťažkosťami pri podpore uplatňovania kresťanských princípov v školách. Nebuďte skľúčení, ale pokračujte s presvedčením vo zvestovaní „Kristovho nevyspytateľného bohatstva“ (Ef 3,8), aby všetci počuli o láske, ktorú Boh prejavil v Ježišovi. V kontexte otvoreného a čestného dialógu s moslimami, budhistami, hinduistami a príslušníkmi iných náboženstiev, prítomnými vo vašich krajinách, pomáhate svojim spoluobčanom spoznať a nasledovať požiadavky zákona „vpísané v ich srdciach“ (Rim 2,15) jasným vyslovovaním pravdy evanjelia. Týmto spôsobom môže vaše učenie zasiahnuť veľké publikum a prispieť k podpore zjednotenej vízie spoločného blaha. Toto by malo napomôcť narastaniu náboženskej slobody a väčšieho sociálneho súladu medzi členmi rôznych etnických skupín, čo môže len prispieť k pokoju a blahobytu celého spoločenstva.“

 
Starostlivosť o kňazov
Malajských, brunejských a singapurských biskupov Benedikt XVI. vyzval k tomu, aby v rámci pastoračnej starostlivosti zvýšenú pozornosť venovali svojim kňazom:
"Použijúc obraz sv. Pavla z listu mladému Timotejovi ich povzbudzujte k roznecovaniu Božieho daru, ktorý je v nich, prostredníctvom vkladania rúk (por. 2 Tim 1,6). Buďte im otcami, bratmi a priateľmi, ako bol Pavol pre Timoteja a Títa. Veďte ich príkladom, ukazujúc im spôsob, ako sa pripodobniť Kristovi, dobrému Pastierovi. Svätý Pavol vyhlásil: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Príkladom vášho života ukážte svojim kňazom, čo znamená žiť ako alter Christus uprostred vášho ľudu. Týmto spôsobom ich nielen inšpirujete, aby ponúkli svoje životy ako „živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12,1), ale aby viac mladých ľudí zatúžilo po tomto vznešenom živote kňazskej služby. Som si vedomý, že na územiach, z ktorých prichádzate, sú oblasti, kde je pre ľudí zriedkavé vidieť kňaza a kde ešte nebolo počuť o evanjeliu. Vznáša to špeciálnu požiadavku na vaše pastoračné úsilie a vaše modlitby. Pretože „ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10,14). Tu patrí zvýšená dôležitosť formácii laikov, aby prostredníctvom hlbokej katechézy rozptýlené Božie deti spoznali nádej, ku ktorej sú povolané, „bohatstvo slávy jeho dedičstva“ (Ef 1,18). Takto sa môžu pripraviť na privítanie kňaza, ktorý vstúpi medzi nich.“ –dj-