Eucharistia
- voda života Ivana Mochorovská Drahý brat, sestra! Vítam
ťa na vlnách rozhlasu. V nasledujúcich chvíľach chcem spolu s tebou uvažovať o Eucharistii.
Môžeš si všimnúť, že každé liturgické slávenie je usporiadané tak, aby si v tom hľadal
Božiu logiku. Ježiš vystúpil na nebesia, ale zanechal nám prísľub: „Ja som s Vami
po všetky dni, až do skončenia sveta“. Vieš, že Ježiš je vždy verný svojim prísľubom.
Zostáva prítomný medzi nami v malom bielom kúsku chleba. Veľký Boh sa stáva nenápadným,
aby mohol zaujať miesto v našom vnútri. Hľa, aká veľká je Božia láska voči človeku.
Boh
sa usídli v tvojom vnútri, aby si sa stal v istom zmysle „bohom“. Si ten, kto je nositeľom
Boha v sebe a preto môžeš prežívať všetko spolu s Ním – Bohom vo svojom vnútri. S Ním
sa môžeš tešiť, s ním môžeš žasnúť nad krásou a harmóniou sveta, v ktorom prežívaš
svoj život. S Ním môžeš prežívať svoju bolesť, ktorá sa tak stáva znesiteľnou a zúrodňujúcou.
Boh v malom bielom kúsku chleba ťa chce sprevádzať životnou cestou, pretože On vie,
že to nie je prechádzka ružovým sadom. Boh ako prvý vedel a vie, že je to práve bolesť
a skúšky života, ktoré ťa dokážu prinútiť k tomu, aby si sa zastavil a s pokorou v srdci
popremýšľal, kto vlastne si a kam patríš. Realita nášho prežívania je často celkom
iná. Správame sa a žijeme tak, akoby Boh nejestvoval. Rozmýšľame a konáme tak, akoby
všetko záležalo iba na nás samých... Nie je zlé vložiť seba samých do toho, čo chceme
vykonať, alebo ak chceme o niečom rozhodnúť, ale ak neprizveme k spolupráci Boha,
dobrovoľne sa zriekame požehnania, ktorým nás túži sprevádzať.
Brat, sestra,
tvoj život je poznačený chorobou a utrpením, preto sa usiluj o časté prijímanie eucharistie.
Bude to vyjadrením tvojho najintímnejšieho spojenia sa s Kristom. V tebe samom si
túži urobiť príbytok, aby týmto spôsobom prebývania poukázal na vznešenosť tvojej
bytosti, ktorú si zamiloval. Keby to tak nebolo, nebol by ťa povolal na cestu života.
Prijímanie eucharistie s vierou urobí z otroka slobodného človeka. Ak si ten, kto
je živým bohostánkom, potom si schopný vytvárať vzťahy s tými, ktorí sú v tvojom okolí.
Kristus je svetlom pre tvoje nohy a tak napriek utrpeniu a bolesti vykročíš k srdcu
iného človeka, ktorý je hladný po láske a možno žije v nepreniknuteľnej tme. Myslí
si snáď, že už pre neho niet úniku. Nikdy nemôžeš vedieť, ako ťa Kristus prítomný
v eucharistii použije pre dobro iného človeka. Možno si často myslíš, že si neužitočný,
neschopný vykonať nijaké dobro. Pri takomto zmýšľaní si ani neuvedomuješ, že dávaš
priestor zúfalstvu, ba skoro beznádeji. Neboj sa, Kristus je svetlom a chce zostať
svetlom aj pre teba. Znášať utrpenie, to ešte neznamená, nebyť pre svoje okolie povzbudením.
Ak
je Kristus obyvateľom tvojho vnútra odovzdaj sa mu, rozprávaj s ním o všetkom, čo
je neodmysliteľnou súčasťou tvojho života. Ponúkni mu ľudí, udalosti dní a staň sa
nástrojom v Jeho rukách. On sám rozhodne, kedy cez teba prežiari hustú tmu v živote
ľudí, hrejivým lúčom svetla, ktorý ožiari kľukatý chodník života. Nezabúdaj však na
to, že vieru v Ježiša prítomného v eucharistii je treba neustále živiť. Nech sa prijímanie
eucharistie nestane pre teba akousi rutinou. Eucharistia je predsa životom, je občerstvujúcim
prameňom, ktorý nesmie vysychať. Tvoje vnútro pri prijímaní eucharistie možno skutočne
prirovnať k hlbokej studni, kde je stále dostatok živej vody, ktorá môže prúdiť aj
do života iných ľudí. S pokorou v srdci preto pros, aby aj napriek neznesiteľnej páľave
dní, ktorú neraz prežívaš, studňa tvojho vnútra nevyschla. Viem, neraz kráčame po
púšti vlastného života, hoci hľadáme východisko, strácame ciele. Stáva sa, že necítime
chuť eucharistie. Zdá sa, akoby bola „červivá“, presne tak ako manna, ktorá sčervivela
Izraelitom na púšti. Boh je však stále ten istý. Nikdy nestráca tú správnu chuť lásky
a neprekonateľnej dobroty, ktorú má voči nám ľuďom.
Je na nás samých do akej
miery budeme chcieť spolupracovať s Božou milosťou na svojom osobnostnom i duchovnom
dozrievaní. Každé dozrievanie v sebe zahŕňa istú dynamiku. Je potrebné dozrieť aj
pre prijímanie eucharistie. Naozaj sme v škole života, preto sa v tejto škole učme.
Samotné učenie možno tiež nazvať procesom. Chcieť sa učiť v sebe zahŕňa ochotu a pokoru.
Učme sa preto vstupovať do vzťahu s Bohom, nenamýšľajme si, že ak mu budeme klásť
otázky, staneme sa otravnými. Naopak, Boh je ten, ktorý na ne čaká. Zamilujme si ticho,
v ktorom budeme počuť vznešenosť Božieho hlasu, ktorý nás vyzve k tomu, aby sme mysleli
a konali v láske a s láskou. Ten, kto verí, že je nositeľom živého Boha v sebe, je
bohatý na lásku, lebo Boh sám je láskou. Učme sa veriť, učme sa počúvať, učme sa žasnúť
nad jednoduchosťou a maličkosťami, ktoré môžeme denne pozorovať vo svojom okolí. Schopnosť
žasnúť nie je maličkosťou.
Táto schopnosť je vstupnou bránou k objavovaniu
Boha, ktorého prítomnosť v našom živote je stála. V schopnosti žasnúť objavíme aj
hodnotu vlastnej dôstojnosti. Ak sa nám to podarí, potom sa môže stať, že s odovzdanosťou
prijmeme aj vlastnú bolesť. Tá nás potom nemusí bolieť, ale budeme ju vnímať ako výsadu
kráľovských detí. V našich srdciach totiž kraľuje Kristus. On je tak potrebnou vodou
života. Vodou, ktorá obmyje každú ranu a vtisne do nej nezmazateľnú pečať daru. Živý
Boh v eucharistii, stal si sa nenápadným v malom bielom kúsku chleba. Ty si nenápadným,
aby som sa ja stala v spoločenstve s Tebou nápadnou pre svet. Som si plne vedomá,
že táto „nápadnosť“ je pre mňa zaväzujúca. Nech som studňou, ktorej voda nie je zakalená,
ale vždy čerstvá a prúdiaca do životov iných. Chcem ťa spoznávať v Slove, v človeku,
ktorého stretnem. Chcem ti bezhranične dôverovať. Použi ma podľa Tvojej vôle a sprevádzaj
ma svojou milosťou, aby som nevyschla...