Zamyslenie na 10. nedeľu v Cezročnom období

«Poznajme, usilujme sa poznať Pána» vyzýva prorok Ozeáš pri pohľade na nestálosť lásky Božieho ľudu, ktorá «je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána». Táto výzva zaznieva rovnako aktuálne aj dnešnému človeku, ktorý, aj keď s odstupom dvoch tisícročí, rovnako zápasí so svojou povrchnosťou a nestálosťou, ako Boží ľud Starého zákona, ktorý v mnohých situáciách osobného i spoločenského života nepozná Pána, nepozná jeho zmýšľanie e niekedy sa o to ani neusiluje. Božia požiadavka, ktorá rezonuje v Božom slove tejto nedele, ktorá nám poodhaľuje tajomstvá Božej mysle, znie takto: «Milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly». Tú istú vetu z proroka Ozeáša opakuje Ježiš v evanjeliu. A práve v tomto krátkom príbehu o povolaní Matúša, v osobe Ježiša Krista – v ňom, definitívnom Slove Otca k človeku, v jednoduchosti a čírosti jeho konania, môžeme poodhaliť Božie zmýšľanie.

Ježiš povoláva mýtnika Matúša, aby ho nasledoval. Nebolo by na tom nič zvláštne, veď učitelia mali svojich učeníkov. Ale Ježišove kritéria, koho povolať, sa vymykajú z hraníc verejnej mienky. Povolal človeka, ktorým ostatní pohŕdajú pre jeho povolanie a možno aj preto, ako toto povolanie vykonával. Vošiel do jeho domu a stoloval s ním a s jeho priateľmi, ktorých ostatní odsudzovali a nazývali hriešnikmi. Takýto spôsob správania sa nemohol zmestiť do hláv «vyvolených», ktorí zabudli, že Božie vyvolenie neprišlo pre ľudskú dokonalosť a vernosť, ale z Božieho milosrdného rozhodnutia, ako nezaslúžený dar, ktorý si nemožno nárokovať ani privlastniť. Preto Ježiš ich a všetkých nás učí: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov».

Teda to najväčšie, čo môžeme Bohu priniesť ako obetný dar, je milosrdenstvo voči našim blížnym, pochopenie s ich slabosťami a nedostatkami, odpustenie ich chýb a rán, ktoré nám spôsobili, odvahu zostať po boku niekoho aj napriek sklamaniu, ktoré sme zažili. Jedným slovom nebyť sudcom ľudských slabostí, ale lekárom, ktorý sa s láskou a účinne dotýka bolestivých miest, lebo chorí potrebujú lekára. Všetko ostatné, čo by sme chceli Bohu darovať, bez milosrdnej lásky by bolo prázdne. Spomeňme si na slová svätého Pavla: «Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými… keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal… keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu… keby som obetoval svoje telo… a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo».

Kto však môže pochopiť a kto bude ochotný prijať Ježišovo slovo o milosrdenstve, o potrebe lekára, ktorého uskutočňovanie vôbec nie je ľahšou voľbou? Iba ten, kto má pokoru a odvahu priznať si a do hĺbky prežiť vlastnú biedu. Ja som prvý, ktorý potrebuje lekára. Ja som prvý, ktorý potrebuje jeho láskavé prijatie, ktorý potrebuje jeho vernosť v mojich nevernostiach. Keď sa takto priblížime k božskému lekárovi, môžeme prežiť jeho milosrdenstvo, stať sa jeho nástrojmi a byť uzdravení z našej náklonnosti súdiť blížnych.
 
Ľubomír Vojtašák