Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Moskva dnes

V uplynulom mesiaci som mal možnosť navštíviť kolegov v Moskve. Bývalý hovorca Ruskej biskupskej konferencie a jeho kolegovia z Lomonosovovej univerzity nám pripravili bohatý program. Po prílete nám oznámili: „Do Moskvy ste neprišli odpočívať, ale trpieť.“ Na konci päťdňového pobytu som pochopil. Ich srdečnosť sa nám snažila pripraviť naozaj bohatý program. Prvé prekvapenie sme zažili už po príchode do nádherne zreštaurovanej katolícke katedrály. Tá sa zapĺňala množstvom, prevažne mladých ľudí. Domáci nám vysvetlili, že o malú chvíľu sa začne organový koncert. A ten je v Moskve mimoriadne obľúbený, nakoľko v celom meste sú len tri organy. Okrem iného sme navštívili aj najväčšiu Moskovskú filharmóniu. Koncert v sále pre 1800 divákov bol niekoľko týždňov vopred vypredaný. Nečudo. Odohrali ho totiž na 12 najvzácnejších husliach, ktoré sa v Rusku nachádzajú. Zvuk Stradivárok sa niesol Baľšojim zalom. Koncert moderovala vraj jedna z najznámejších ruských moderátoriek. Tá však ukázala viac šarmu ako vedomostí. Na otázku šéfdirigentovi, prečo na tých husliach nehrávajú častejšie, sa on len pousmial a lakonicky konštatoval: „pretože na to nemáme...“ Zajal však jeho výrok o tom, ako sa líši práve tento koncert od iných. „Museli by ste si ho vypočuť najskôr na našich bežných nástrojoch a potom na Stradivárkach. Okamžite by ste počuli rozdiel“- konštatoval umelec.

Aj my si niekedy namýšľame, že hráme na tých najlepších nástrojoch. Možno si dokonca myslíme, že nad nás nie je. I v duchovnom živote. No potom spoznáme skutočný hlas Boha a zisťujeme, že sme sa veľmi mýlili, ak sme svoju vôľu a svoje plány predstavovali ako Božie.

Moskva je dnes 12 miliónovou multikultúrnou metropolou. Na univerzite sme stretli študentov a novinárov z rôznych kútov sveta. Soči z Mexika dokončovala svoje štúdiá a chystala sa na návrat domov. Lena z Moldavska po skončení štúdií zostala pracovať v tlačovej agentúre. Vždy večer sme mali možnosť stretnúť a spoznať veľa zaujímavých ľudí. Čo bolo veľkou devízou, že priamo u nich doma. Nie na recepciách, či slávnostných, no umelých podujatiach. Katolíci s pravoslávnymi. Prijali nás ako svojich. Vytiahli to najlepšie, čo doma mali. A ako hostí nás vždy obdarovali malými darčekmi. Hoci vodka nemohla na stole chýbať, prvoradým záujmom bola kultúra, záujem o poznanie nového.

Priatelia nás zobrali i do srdca ruského pravoslávia- do Georgijovho posadu. Mali sme ak možnosť nielen vidieť najväčší ruský pravoslávny seminár, ale aj preniknúť do duše mladých seminaristov. V miernom prekvapení, ak nechcem hovoriť o šoku, sme však zostali vo chvíli, keď nám mladý seminarista s hrdosťou ukazoval Leninove rády a Stalinove dary patriarchu, ktorý viedol pravoslávnu cirkev v období zákerného komunizmu. Kým iní kňazi zomierali a do vzduchu bol vyhodený Chrám Krista- Spasiteľa neďaleko Kremľa, patriarcha si na fotografiách potriasa rukou s diktátormi a preberá z ich rúk jeden metál za budovanie vlasti za druhým.

Duchovné bohatstvo a živosť pravoslávia však dýchal doslova všade. Ešte pred pár rokmi nepredstaviteľný obraz, keď na Červenom /alebo ako nás domáci poopravili, pôvodne na Krásnom/ námestí, zneli spevy liturgie z blízkeho chrámu a hneď vedľa neho bol otvorený obchod s náboženskou literatúrou a ikonami. Ešte pred pár rokmi by bol zatvorený nielen obchod, ale každý, kto by s takou myšlienkou čo i len prišiel. Časy sa našťastie menia. I mauzóleum Lenina počas veľkej vojenskej prehliadky na 9. mája pre istotu decentne prekryli obrovským bilbordom.

Veľmi pozitívny zážitok som mal i z veľkolepého moskovského metra. 12 liniek je posiatych monumentálne vyzdobenými stanicami z mramoru. Prekvapil hlas v súpravách metra, ktorý ihneď po nástupe milým hlasom upozornil, že je dobré uvoľniť miesta matkám s deťmi, tehotným ženám a starším ľuďom. A pri vystupovaní upozornil, aby si cestujúci nezabudli svoje veci v metre. Možno maličkosť, no významne to prispelo ku kultúre i celkovej atmosfére počas cestovania.

Vo veľkomeste zvanom Moskva sú katolíci v menšine. Je ich takmer 60 tisíc. V nedeľu mi Viktor napočítal 21 svätých omší v troch chrámoch. Zaujímavosťou bolo, že sväté omše sa slávili až v 12 jazykoch. Nechýbala ani kórejština a tamil.

Zaiste, vzťahy medzi katolíkmi a pravoslávnymi na vyššej úrovni nie sú jednoduché. Medzi bežnými veriacimi sme však cítili, že každodenné vzťahy sú poznačené ochotou vzájomne sa spoznávať. Svedčili o tom i knihy, ktoré som videl v rukách študentov i novinárov. Nechýbali medzi nimi knihy Jozefa Ratzingera, ani posledné pápežské encykliky. Práve tá o nádeji, ktorú držala pravoslávna Lena bola znakom skutočnej nádeje, ktorá, ako sa zhodli, raz prejde do skutočného spoločného vzťahu v jednej Cirkvi.

Jozef Kováčik, hovorca KBS