Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Gregor Veľký

Vatikán (4. júna, RV) - V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na diela pápeža sv. Gregora Veľkého, ktorého cieľom bolo predstaviť učenie Cirkvi spôsobom, vedúcim ku kontemplácii Boha. Jeho Homílie o Ezechielovi a rozsiahly komentár k Jóbovi (Libri morales) predstavujú vzor duchovného života, ktorý v sebe spája modlitbu a aktivitu.

„Drahí bratia a sestry
počas tohto nášho stredajšieho stretnutia, sa vrátime k mimoriadnej postave pápeža Gregora Veľkého, aby sme našli ešte nejaké ďalšie svetlo z jeho bohatej náuky. Napriek mnohým povinnostiam, spojených s úlohou Rímskeho biskupa nám zanechal mnohé diela, z ktorých Cirkev v nasledujúcich storočiach čerpala plnými priehrštiami. Okrem významného epištolára, nazývaného Register - o ktorom som hovoril v minulej katechéze a ktorý obsahuje viac ako 800 listov -, nám zanechal diela exegetického charakteru, spomedzi ktorých je významným Morálny komentár k Jóbovi – známy pod laickým názvom Moralia in Iob, ďalej Homílie k Ezechielovi, Homílie o evanjeliách. Okrem týchto diel je ešte dôležitá hagiografia Dialógy, napísaná Gregorom k povzneseniu longobardskej kráľovnej Teolindy. Avšak najhlavnejším a najznámejším dielom je nepochybne Regola pastorale – Pastoračné pravidlo, ktorú pápež vytvoril na začiatku svojho pontifikátu, a ktorá sa stala jeho programovým dielom.”

Potom hovoril Svätý Otec o početných dielach, z ktorých najdôležitejšie sú jeho spisy. Gregor sa totiž snažil byť hlasom tradičnej náuky Cirkvi, byť jednoducho ústami Krista a Cirkvi na ceste, ktorú je potrebné prejsť, aby sme dosiahli Boha. Príkladom toho sú jeho diela. Ako sa ďalej z dnešnej katechézy dozvedáme, Gregor bol zanieteným čitateľom Biblie. Hovoril, že intelektuálna pokora je základným kľúčom pre toho, kto sa snaží preniknúť nadprirodzenú skutočnosť, skutočnosť, ktorá vychádza zo Svätého písma. Aby bolo štúdium duchovne prospešným, aby skutočne vstúpilo do hĺbky textu je pokora nevyhnutnou. Len takto sa skutočne počúva a prijíma Boží hlas. Na druhej strane, keď ide o Božie slovo, chápanie je ničím, ak nesmeruje k činom. V homíliách o Ezechielovi tiež nachádzame Gregorove slová o tom, že ten, kto hovorí kázeň, musí doslova ponoriť svoje pero do krvi svojho srdca, len tak môže vojsť do ucha ostatných. Pri čítaní týchto homílií vidíme, že Gregor ich skutočne napísal krvou svojho srdca a práve preto sa nám nimi prihovára aj dnes.

„Tieto myšlienky Gregor rozvíja aj v Morálnom komentári k Jóbovi. Sledujúc patristickú tradíciu, skúma posvätný text v troch dimenziách jeho významu: literárna dimenzia, alegorická dimenzia a morálna dimenzia. Tieto tri sú dimenziami jediného významu Svätého Písma. Gregor však mierne uprednostňuje morálny význam. V tejto perspektíve predkladá svoje myšlienky v niekoľkých významných dvojiciach: vedieť-robiť, hovoriť-žiť, poznať-konať. V týchto dvojiciach evokuje dva aspekty ľudského života, ktoré by mali byť komplementárne, no často sa kladú do protikladu. Morálny ideál, ako hovorí Gregor, spočíva vždy v realizácii harmonickej jednoty medzi slovom a skutkom, myšlienkou a snahou, modlitbou a plnením si povinností svojho stavu. Toto je cesta k realizácii tej syntézy, vďaka ktorej to božské zostupuje na človeka a človek sa povyšuje až k zjednoteniu sa s Bohom. Veľký pápež tak ukazuje autentickému veriacemu kompletný plán k životu. Kvôli tomu sa Morálny komentár k Jóbovi počas stredoveku stal akousi Sumou kresťanskej morálky.
Výnimočne dôležité a krásne sú aj Homílie o evanjeliách. Prvá z nich bola prednesená v Bazilike sv. Petra počas adventného obdobia roku 590 a teda iba pár mesiacov po jeho zvolení na pápežský stolec. Posledná odznela v Bazilike sv. Vavrinca na Druhú nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého roku 593. Pápež kázal ľudu v chrámoch, v ktorých sa konali stácie – akési modlitbové slávenia počas najdôležitejších období liturgického roku -, alebo počas slávení mučeníkov, ktorým boli zasvätené jednotlivé chrámy. Inšpiratívny základ, ktorý spája tieto rôzne príhovory možno objasniť jedným slovom: “praedicator-ohlasovateľ”- nielen vysvätený Boží služobník, ale každý kresťan má úlohu stať sa ohlasovateľom všetkého toho, čo zakúsil vo svojej duši, podľa príkladu Krista, ktorý sa stal človekom, aby priniesol všetkým zvesť o spáse.“

Zrejme najorganickejším textom Gregora Veľkého je jeho Pastoračná norma, napísaná v prvých rokoch jeho pontifikátu. V nej sa Gregor snaží opísať ideálneho biskupa ako učiteľa a sprievodcu, ktorý vedie príkladom a vkladá svoje kázne do špecifického prostredia tých, ku ktorým sa prihovára. Účinná pastoračná činnosť vyžaduje, aby biskup poznal tých, ku ktorým sa prihovára. Tu vidieť, že Gregor skutočne poznal svoje stádo a rozprával sa o všetkom s ľuďmi jeho doby v jeho meste. Všetky tieto diela – hovorí Svätý Otec poukazujú na veľkolepú koncepciu, ktorú mal sv. Gregor pri svojej starostlivosti o duše, ním definovanej ako “ars artium”, teda umenie umení. Norma mala veľké šťastie, že – napriek tomu, že to bolo na tú dobu veľmi zriedkavé – bola veľmi skoro preložená do gréckeho a anglosaského jazyka:

„Dôležité je aj ďalšie dielo, Dialógy, v ktorom Gregor svojmu priateľovi a diakonovi Petrovi – presvedčenému o tom, že vtedajšie zvyky už boli také skazené, že neumožňovali ľuďom, aby sa mohli stať svätými, tak ako v minulých časoch – ukazuje pravý opak: svätosť je vždy možná, aj v ťažkých časoch. Dokazuje to opisom života jeho súčasníkov, ktorí mohli byť kvalifikovaní ako svätí, hoci nikdy neboli kanonizovaní. Tieto opisy sú sprevádzané teologickými a mystickými zamysleniami, ktoré z tejto knihy robia výnimočné hagiografické dielo, schopné očariť celé generácie čitateľov.“

V teologickom obraze, ktorý Gregor rozvinul majú minulosť, prítomnosť a budúcnosť len relatívnu hodnotu. To, čo má podľa neho skutočnú cenu je celý rámec dejín spásy, ktoré sa odvíjajú v temných zákrutách času. Pred ukončením dnešnej audiencie ešte Benedikt XVI. spomenul vzťahy, ktoré pestoval pápež Gregor s patriarchami z Antióchie, Alexandrie a Konštantinopolu. Stále sa staral o to, aby ich rešpektoval v ich právach, prihliadajúc na každý rušivý moment, ktorý by ohrozil ich legitímnu autonómiu. Stále mal na zreteli aj bratskú jednotu univerzálnej Cirkvi. Gregor zostal vo svojom srdci jednoduchým mníchom. Chcel byť – povedané jeho slovami – servus servorum Dei – slová, ktoré v jeho ústach neboli len posvätnou frázou, ale skutočným prejavom jeho spôsobu života a konania:

“On bol hlboko zasiahnutý Božou pokorou, v Kristovi sa stal naším služobníkom, umyl nás a aj naše špinavé nohy. Bol presvedčený, že najmä biskup by mal nasledovať túto Božiu pokoru a tak nasledovať Krista. Jeho skutočným želaním bolo žiť životom mnícha v neustálom spojení s Božím slovom, ale pre lásku k Bohu sa dokázal stať služobníkom všetkých v čase plnom súženia a utrpenia, vedel zo seba urobiť “sluhu sluhov”. Práve preto, že to urobil, je veľkým a ukazuje aj nám rozmer skutočnej veľkosti.”

Svätý Otec potom v príhovoroch vo viacerých jazykoch pozdravil aj pútnikov zo Slovenska.

“S láskou pozdravujem slovenských pútnikov z Nitry, Košíc, Slivníka, Smolníckej Huty a Švošova. Bratia a sestry, modlite sa za vašich novokňazov, vysvätených v tomto mesiaci, aby verne hlásali evanjelium a slávili Božie tajomstvá. Ochotne žehnám vás, vaše rodiny aj všetkých novokňazov. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Na záver udelil Svätý Otec všetkým svoje apoštolské požehnanie. –sg,lr-